Moje dieťa je zlé, nezvládnuteľné, šikanuje spolužiakov, je skrátka tyran. Napadla vám niekedy táto formulka? Novodobé deti sú ňou pomerne často označované zo strany staršej generácie, podľa ktorej sú nevychované, k okoliu si príliš dovoľujú a ich drzosť prekračuje všetky medze.
Hoci by sa mohlo zdať, že tieto prívlastky popisujú problém presne, pomenovanie je iba veľmi povrchné a zobrazuje skôr dôsledok.
V krajnej chvíli sa možno niektorí rodičia spýtajú, či nie je ich dieťa „zlé“ tak nejako od prírody a z ničoho nič. Väčšinou ich za také považujú vtedy, ak neposlúchajú na slovo a sú vzdialené ich predstave o dobrom, teda ideálnom dieťati. Veľmi zjednodušene by sme mohli odpovedať, že nič nie je len tak.
Som rodič a nerobím chybu
„Deti sa nenarodia s tým, že sú zlé a potrebujú ubližovať,“ približuje problematiku psychologička Ľubica Tománková. Navádza tak rodičov k vysvetleniu, že sa ich potomkovia učia všetko zo svojho okolia.
„Môže byť, že dieťa má trochu prudkejšiu a výbušnejšiu povahu. Sú deti, ktoré navonok takmer neukazujú emócie a aj také, ktoré ich ukazujú veľmi jasne. Ale to, akým spôsobom, závisí spravidla od toho, čo sa naučili. Či vidia to, že keď sa rodič hnevá, tak doma búcha dverami alebo zvýši hlas. Keď sa používa sila a niečím sa búcha, tak aj deti buchnú, keď sa odíde, tak aj väčšie deti odchádzajú alebo posielajú preč,“ vysvetľuje.

Niekedy ide dokonca o detaily, ktoré si rodičia ani nemusia uvedomiť, ale ich dieťa ich vyhodnotí ako dôležitý podnet, ktorý má vplyv na ich správanie a prežívanie.
Ak máte pocit, že všetko robíte správne a v sebe ako vo vychovávajúcom rodičovi nedokážete nájsť chybu, hľadajte trochu lepšie.
„Rodičia by sa mali snažiť porozumieť, čím je ich dieťa špecifické – jedinečné, čím sa im podobá, čo ho odlišuje, čoho zo starostlivosti potrebuje viac, čoho menej. Potrebujú ho najprv pochopiť a byť vnímaví voči jeho potrebám,“ radí Tománková.
Keďže neexistuje domácnosť, ktorá by mala vždy dokonalé podmienky, deti sa potrebujú učiť spracovávať problémy, ktoré nastanú. Podľa psychologičky je potrebné to robiť citlivo, čo si dieťa prenesie neskôr aj do škôlky či školy.
Dôležité je si uvedomiť, že práve mama a otec majú v rukách moc usmerniť správanie svojho potomka.
Nevysvetľujte, pýtajte sa
Na školách sa deti zvyknú stretávať so šikanou a rodičia si niekedy iba ťažko vedia predstaviť, že ich potomok je práve tým, kto šikanuje.
„Sú rodičia, ktorí si povedia, že škola preháňa a vytvárajú si obrázok svojho dieťaťa podľa toho, ako ho poznajú oni. Možno s ním doma nemajú výrazný problém, ale dieťa je v škole pod väčším tlakom a vo veľkom napätí, čo ventiluje na iných. Čiže oni naozaj nemusia vidieť na ňom nič zlé, a neveria, že by ubližovalo iným,“ hovorí psychologička.

Dodáva, že dieťa svojím šikanujúcim správaním nechce robiť druhému zle, aby trpel, ale aby jemu samotnému bolo lepšie.
„Potrebuje ukázať, že on je dôležitejší, šikovnejší, aby mu venovali pozornosť, aby ho obdivovali. Ale úmysel je z tohto pohľadu pozitívny – niečo získať pre seba. Akurát ten spôsob, akým to urobí, je nešťastný. Tieto deti obvykle chápu v hlave, čo by mali a nemali robiť, no nechápu úplne presne mechanizmus, prečo to niekedy nemajú pod kontrolou a nezvládnu to.“
Riešením je podľa Ľubice Tománkovej snaha dieťa pochopiť a veľa sa ho pýtať – čo sa stalo, čoho sa bálo, prečo sa hnevalo. Cestou nie je vysvetľovať a poučovať, ako by veci mali byť, ale dozvedieť sa, čo presne dieťa prežíva, aby sme ho mohli naučiť, čo s tým.
Príliš benevolentná výchova môže viesť k extrémom
Moderným, no pomerne zatracovaným spôsobom ako viesť svoje deti, je príliš benevolentná a voľná výchova. V konečnom dôsledku však nie je veľký rozdiel medzi tým, či rodič ukazuje niečo nevhodné, alebo neukazuje vôbec nič.
„Treba ukazovať porozumenie a vedomé rozhodovanie o tom, čo robiť v prípade nejakého problému. A to sa nedeje ani v jednom prípade,“ upozorňuje Tománková a dodáva, že keď je dieťa „zlé“, tak je to signál, že niečo s ním nie je v poriadku.
Keď rodičia tieto signály ignorujú, môže nastať ďalší extrém, že začne dieťa tyranizovať ich. „Buď boli príliš benevolentní, nevšímali si, nedávali hranice, nechávali to úplne voľné, bez názoru, postoja a hodnôt, alebo boli príliš prísni až tvrdí, a potom sa to otočilo proti nim,“ sumarizuje psychologička.

Čierna ovca je najzdravší člen rodiny
Vďaka svojej praxi dospela odborníčka k myšlienke, že problém nikdy nie je len v jednotlivcovi, takzvanej čiernej ovci rodiny, ale v celom systéme.
Podľa nej sme ako ľudské bytosti tvarovaní a ovplyvňovaní tým, v akom prostredí väčšinu času žijeme.
„Stačí, že jedna malá časť sa v rodine zmení, a má to dopad na všetkých. Ten, ktorý je označený ako problémový, je zvyčajne ten vnímavý, ktorý svojím spôsobom ukazuje, že niečo treba meniť a niečo nie je dobre. Veľakrát rodičom poviem, že to je ten najzdravší, lebo keď zachytí, že niečo je zle, tak im dáva signál - bráni sa,“ uvádza psychologička na záver.