Máte za sebou pomerne bohatú hereckú kariéru, ku ktorej sa dnes už veľmi nehlásite. Prečo?
Lebo by som radšej hovorila o svojej dnešnej profesii profesorky a bádateľky. To, čo ma zaujíma, je napríklad stav nášho školstva a spoločenského rešpektu voči pedagogickej práci.
Ako ste sa však dostali k herectvu?
Otec, Dimitrij Plichta, bol režisérom dokumentárnych, a potom aj hraných filmov, ako deti sme teda hrali v jeho filmoch malé postavy. Alebo sme robili komparz. Myslím, že môj brat dostal aj nejakú väčšiu rolu. No a keď moju sestru – Barbaru Plichtovú – prijali po úspešných hereckých skúškach na Janáčkovu akadémiu v Brne, zastúpila som ju v amatérskom divadle Úsmev. Mala som vtedy šestnásť. Divadelný súbor viedla pani Eva Brogyányi, kultivovaná a vzdelaná dáma, ktorá si s nami stredoškolákmi a vysokoškolákmi trúfla aj na absurdné divadlo. Mali sme čo robiť, aby sme rozumeli jej slovníku. Atmosféra rozhovorov o tom, aké divadlo to vlastne robíme, vo mne dodnes vyvoláva pobavený úsmev. Po dlhých rokoch sme sa opäť stretli a nasmiali sme sa na našich pochabostiach. Až vtedy mi došlo, aké talenty medzi nami boli. Napríklad Vierka Livorová, ktorá napokon dala prednosť štúdiu matematiky. Mala úžasný hlas.
Mali ste s divadlom aj nejaké úspechy?
Mali. Napríklad ocenenie na festivale v Parme – zažili sme potlesk na otvorenej scéne.
Diváci si vás asi najviac pamätajú vďaka vášmu prvému filmu podľa Maupasssantovej poviedky v réžii Juraja Herza - Sladké hry minulého leta, kde ste sa objavili ako Muška po boku Milana Lasicu a Júliusa Satinského. Máte na to pekné spomienky?
Také trpko-sladké. Bolo to leto 1969, teda prvé leto po okupácii. Politika normalizácie vtedy už víťazila nad statočnosťou a odhodlaním ubrániť si slobodu a dôstojnosť. Nakrúcalo sa pol roka po upálení Jána Palacha a ja som cítila sklamanie z reformátorov, z ktorých sa stávali prisluhovači nového režimu. Nechali sa prepožičať na prenasledovanie svojich kolegov. No a pri nakrúcaní, ktoré akoby spadlo z jasného neba, som zažila celkom iný svet – ilúziu ľahkosti bytia, atmosféru zábavy a roztopaše. A pritom sa sťahovali mraky nad samotnými tvorcami tohto rozmarného, hravého leta. Týkalo sa to predovšetkým Juraja Herza - kvôli jeho skvelému filmu Spaľovač mŕtvol - ale tiež Lasicu a Satinského. Ich satira bavila divákov, ale vyrušovala normalizačných súdruhov. Bola som okúzlená ich hravým humorom, ich umením žiť. No zároveň som si zachovala odstup.
(zdroj: Jana Liška)Odstup?
Ako spomína pán Herz vo svojej fascinujúcej autobiografii, sedela som v pauzách obvykle sama a Lasica a Satinský - ani iní páni, ktorí sa inak otáčali za každou sukňou - si ma vôbec nevšímali. Pán Herz ma rovnako vnímal ako milú, ale úplne šedú myšku. Ale v kontraste so skutočnosťou som mu pripadala neuveriteľne zmyselná a príťažlivá na fotkách. Napísal, že keby nestretol mňa, neveril by, že niekoho môže kamera tak veľmi milovať.
Aký bol ďalší osud tohto filmu?
Spletitý a tragikomický. Film sa najprv páčil, takže ho poslali na súťaž televíznej tvorby do Monte Carla. Ale nový riaditeľ Slovenskej televízie - v snahe zapáčiť sa normalizačným súdruhom, ktorí ho na ten post dosadili - si film pozrel a usúdil, že je to škandál. Okamžite volal ministrovi kultúry a odporúčal mu, aby film zo súťaže stiahol. Údajne kvôli nemu zasadal aj Ústredný výbor KSČ, ktorý „odhalil“ jeho podvratný význam. Dej sa predsa odohráva takisto v lete, ako okupácia, a Mušku, ktorá predstavuje Československo, znásilňujú piati chlapíci, čo sa zhoduje s počtom okupačných armád Varšavského paktu. A film zavreli do trezoru. Stiahnuť film z festivalu však už nešlo a situáciu mala zachrániť vyslaná osoba, poverená podniknúť všetky kroky proti prípadnému udeleniu ceny.
(zdroj: Jana Liška)Ako to dopadlo?
Návrh, aby Sladké hry dostali hlavnú cenu v Monte Carlo, Zlatú nymfu za kameru, za hudbu a za ženský herecký výkon, odmietol z diplomatických dôvodov sám riaditeľ festivalu. Napriek tomu film získal Veľkú cenu Monte Carla a Zlatú nymfu za kameru. Pán režisér Herz však peňažnú odmenu, ktorá je s touto cenou spojená, nikdy nedostal. „Stratila sa“ v Slovenskej televízii. Samozrejme, ani do Monte Carla ho nepustili.
Doplatili ste teda na dobu, v ktorej film vznikol.
Áno. Monacká kňažná, bývala hollywoodska hviezda Grace Kelly bola filmom taká nadšená, že si vyžiadala jeho kópiu, a temer každý deň ju premietala svojim známym. Film sa predal do mnohých krajín aj vďaka jej reklame. Prácu režiséra a kameramana ocenila aj francúzska kritika, ktorá ohodnotila Sladké hry ako najlepšie nakrútený film podľa francúzskej predlohy. Žiaden Francúz vraj nenakrútil lepší impresionistický film.
Potom sa vám sypali ďalšie ponuky?
To hej, ale väčšinou išlo o schematické normalizačné príbehy, takže nič pre mňa. Po dvoch rokoch prišla aj ponuka od Juraja Herza, ktorému znemožnili realizovať viaceré projekty. Ponuku zahrať si v jeho Petrolejových lampách slúžku Manku som najprv odmietla. No keď som si prečítala list, v ktorom okrem iného stálo, že mi dôveruje ako herečke, a dá mi slobodný priestor, zmenila som názor. A potom prišli zaujímavé ponuky nielen od výborných slovenských režisérov, ale aj od tých z Čiech, z Nemecka a z Maďarska.
Ako Muška v Sladkých hrách (zdroj: archív J. P.)S ktorou postavou ste sa najviac stotožnili?
Bola to postava emancipovanej a nekonformnej slobodnej mamičky, učiteľky Erzsébet, ktorá sa vzoprie šikanovaniu zo strany štátu a nájde odvahu žiť podľa svojho presvedčenia. Nakoniec sa rozhodne ostať v blázinci, lebo tam nachádza svet, ktorý je paradoxne otvorenejší a autentickejší, než ten vonku. O tom, že túto snímku s názvom Tükörképek vybrali na festival do New Delhi v Indii, som sa dozvedela až ex post, od režiséra Szörényiho. Telefonoval mi, že som dostala cenu za najlepší herecký výkon. Predsedom poroty bol veľký režisér Elia Kazan. Škoda, že sa u nás tento film nepremietal. Obávam sa, že moje ocenenie neeviduje ani Filmový ústav.
Nakrútili ste štyridsať filmov a televíznych inscenácií. Ovplyvnila vaša herecká kariéra tú akademickú?
Áno, a dokonca viac, ako som si to vedela predstaviť. Napríklad postava Mušky bola takmer po štvrťstoročí dôvodom pre moje prepustenie z Trnavskej Univerzity. Pritom som tú školu pomáhala založiť a vybudovala som na nej knižnicu a Katedru psychológie. Išlo, samozrejme, o zámienku, ako sa zbaviť osoby, ktorá sa ozvala, keď prišla na neférové praktiky pri prijímaní študentov a podobne.
(zdroj: Jana Liška)Akú úlohu v tom zohralo vaše herectvo?
Do personálnej politiky Trnavskej univerzity vtedy neprípustne zasahovali aj cirkevní hodnostári. Tí boli pobúrení nemorálnosťou Mušky a vášnivo debatovali o tom, ktorá žena je viac amorálna. V tom čase sa totiž v Trnave prevalila aféra mladej pani učiteľky, ktorá sa na maturitnom večierku opila a potom nahá tancovala na stole. Dospeli k záveru, že väčšie morálne odsúdenie si zaslúžim ja.
Prečo?
Vraj ma videlo nahú viac ľudí, ako pani učiteľku. No a, je predsa neprípustné, aby taká amorálna osoba pôsobila na kresťanskej univerzite.
„Logické“ vysvetlenie. Potom už neboli problémy?
Keď som sa stala riaditeľkou Kabinetu výskumu sociálnej a biologickej komunikácie Slovenskej akadémie vied v roku 1993, tak som sama uznala, že v záujme dôveryhodnosti tohto ústavu nemôžem obe kariéry ďalej kombinovať. A odvtedy som neprijala už žiadnu filmovú ponuku.
Dnes ste profesorkou psychológie na Komenského univerzite, kde prednášate kurz kvalitatívnej metodológie a sociálnej psychológie. Čo sa tam študenti naučia?
Chcem študentom ukázať, že vedecké skúmanie nemusí sledovať len jeden vzorec, že tých vzorov hodných nasledovania je viac. Chcem ich povzbudiť, aby neboli len konzumentmi vedeckých poznatkov, ale aj ich tvorcami. Chcem, aby vedeli rozpoznať a oceniť vedeckú tvorivosť a sami uplatňovali svoju invenciu a teoretickú predstavivosť. V prednáškach zo sociálnej psychológie sa zas spolu zamýšľame nad otázkami, prečo a ako si formujeme svoje postoje, presvedčenia a hodnotové orientácie, za akých okolnosti sme ochotní ich zmeniť alebo konať v rozpore s nimi, ako a prečo máme predsudky a ako sa oprostiť od ich obmedzujúceho a zavádzajúceho vplyvu.
Vo filme Deň radosti (zdroj: archív J. P.)Zaoberali ste sa aj sémantickou pamäťou. Čo si pod tým máme predstaviť?
Okrem epizodickej pamäti - ktorá ukladá informácie o konkrétnych udalostiach - epizódach, o izolovaných faktoch, sme obdarení sémantickou pamäťou, ktorá pracuje s pojmami a významami. Má podobu siete, ktorá prepája pojmy asociačnými väzbami. Jej kapacita je mnohonásobne vyššia ako tej prvej. Je to preto, lebo pracuje s abstraktnými skratkami reprezentovanej skutočnosti, a nie s jednotlivými kópiami reality.
Povedzte príklad.
Napríklad kauza známa ako Aféra Watergate. Psychológ Ulric Neisser dostal jedinečnú možnosť: mohol porovnať svedecké výpovede Johna Deana o jednotlivých rozhovoroch prezidenta Nixona s jeho spolupracovníkom - ktoré ho usvedčovali, že o pláne odcudziť z centrály Demokratickej strany dôležité dokumenty vedel - s magnetofónovými nahrávkami Nixona, ktoré si robil pre svoju potrebu a napokon ich dal k dispozícii súdu. Nieser zistil, že svedok si nepamätal doslovne a úplne presne ani jeden z rozhovorov. Napriek tomu Neisser považoval jeho svedectvo ako celok za pravdivé. Verne totiž vystihlo zámery prezidenta a jeho spolupracovníkov, ich charakter a motívy konania.
V divadle Úsmev (zdroj: archív J. P.)K akým záverom ste dospeli štúdiom sémantickej pamäti?
Ku kritike vzdelávania, ktoré jednostranne preferuje faktografickú pamäť na úkor tej sémantickej. Napísala som na túto tému niekoľko esejí, ktoré vyšli v Novom slove a po nich nasledovala na jeho stránkach aj odborná diskusia. Dôkazom toho, že ani dnešná škola neupriamuje pozornosť na významy a súvislosti, sú slabé výsledky v celonárodnom testovaní porozumenia textu.
Napísali ste tiež knihu o pamäti pre deti. Čo vás k tomu viedlo?
Opäť tá istá myšlienka: vysvetliť rozdiely vo fungovaní epizodickej a sémantickej pamäti, a ukázať, že obe pamäte sa dajú rozvíjať a trénovať. Mimochodom, knihu ocenili ako najlepšiu a najkrajšiu knihu roka, k čomu určite prispeli krásne ilustrácie Evy Farkašovej. Pred desiatimi rokmi v Bibiane podľa nej vznikla výstava.
Čo rozumieť pod pojmom: jazyk ako zdroj kultúrnych významov?
Ľudské myslenie nie je produktom do seba uzavretých myslí jednotlivcov, ktorí spoju nekomunikujú, neovplyvňujú sa navzájom a ktorí nepoužívajú podobný súbor pojmov a symbolov. Web, ktorý sa stal súčasťou našej sociálnej reality, vystihuje prepojenosť ľudských myslí veľmi názorne.
Venujete sa výskumu sociálnych reprezentácií demokracie. Čo ste zistili?
Predovšetkým asi to, že demokracia je zo sociálno-psychologickej stránky veľmi náročný projekt, ktorý si vyžaduje, aby sme my občania chceli prekonávať naše „prirodzené“ obmedzenia, aby sme vedome podporovali tie hodnoty, na ktorých demokracia stojí – rešpekt k slobodnému názoru, rovnosť medzi občanmi a občiankami pred zákonom, v právach a povinnostiach, vzájomná podpora, pochopenie a spolupatričnosť. Ústrednou otázkou teda je, čo sa dá urobiť preto, aby sa myšlienka rovnocenného a vzájomne podporujúceho občianstva mohla stať súčasťou nášho každodenného života. Inými slovami, zaujíma ma, čo sa dá a treba urobiť preto, aby sme neboli uväznení vo svojich predsudkoch a nedôvere voči všetkým, ktorí sa nám javia ako cudzí, nepriateľskí, menej ľudských, civilizovaných, či morálnych.
(zdroj: Jana Liška)V akom stave je podľa vás naše školstvo?
Je odrazom stavu celej spoločnosti. Spomínané hodnoty demokracie do jeho systému organizácie a do vzťahu učiteľov k žiakom a žiačok a medzi sebou navzájom takmer neprenikli. Namiesto dialógu a konštruktívnej diskusie sú učitelia nútení podriadiť sa vyhláškam, príkazom a nariadeniam. Pojem vzdelania je zúžený na súbor vedomostí a zručností, ktoré sa dajú speňažiť na trhu práce. Vyššie ciele vzdelávania ako rozvíjanie kritického a tvorivého myslenia , myslenia v sociálnych, spoločenských a historických súvislostiach, kultivácia a praktizovanie občianskych cností a konštruktívneho dialógu, sa považujú za takmer zbytočné. Za takejto situácie by nás volebné preferencie prvovoličov v posledných parlamentných voľbách nemali šokovať.
A čo teda?
Mali by odštartovať reflexiu súčasného stavu. Okrem toho, by sme mali urobiť všetko preto, aby učiteľky a učitelia boli skutočnými pedagógmi a mentormi, nielen kolieskami direktívneho systému. Mali by sme diskutovať o cieľoch vzdelávania nielen vo vzťahu k jeho ekonomickej, ale aj k jeho spoločenskej a morálnej hodnote.
Ste celkom ponorená v odbornej problematike. Čo robíte, keď nepracujete?
Zabávam sa s vnukom Rafaelom. Baví ma robiť všetko to, čo ho robí šťastným, vrátane skákania na trampolíne a vydávania neartikulovaných zvukov. A tiež sa spolu naháňame.
Čo vám ešte robí radosť?
Moje úžasné dcéry, Lucia a Dáša, partner, priateľky a priatelia. No a milujem záhradu a chalupu, jogu a horskú turistiku, more a plávanie, bicykel a morský kajak. Nadchýna ma krása prírody a skvosty ľudského ducha.
Jana Plichtová (66) – psychologička. V 70. rokoch bola obsadzovanou filmovou herečkou. Prvý raz ju obsadil do filmu Sladké hry minulého leta podľa predlohy Guy de Maupassatnta režisér Juraj Herz. Odvtedy sa objavila v mnohých filmoch a seriáloch (Petrolejové lampy, Straty a nálezy, Parta hic, Sesternica Beta. V roku 1985 si zahrala ešte vo filme Slané cukríky a vo filme Dušana Trančíka Iná láska, a tým s hereckou kariérou skončila. Na Katedre FiF UK prednáša od roku 1993 kvalitatívne metódy, experimentálnu psychológiu, získala titul profesorky a PhD. Pôvodne sa venovala experimentálnym projektom na Ústave experimentálnej psychológie SAV. Stážovala na Univerzite v Stirlingu, London School of Economics and Political Sciences, spolupracovala s Maďarskou akadémiou vied, s Maison des Sciences de l´homme v Paríži a s Masarykovou univerzitou. Jej knižku pre deti (Kniha o alebo, alebo) o sémantickej pamätí ocenili ako najkrajšiu knihu roka.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
