Eva Bacigalová: Zdravý egoizmus je prevenciou mnohých ťažkých chorôb

Uplynulo päť rokov od momentu, keď vám diagnostikovali rakovinu prsníka. Ako si spomínate na deň, keď sa to stalo?

Keď som si nahmatala hrčku, šla som hneď ku gynekologičke. Poslala ma na sonografické vyšetrenie a lekár, ktorý ma vyšetril, povedal, že tam nič nie je. A keď mi niečo také povie človek v bielom plášti, tak mu dôverujem. O tri mesiace som šla na bežnú preventívnu prehliadku a opäť na sono k rovnakému pánovi. Znova skonštatoval, že tam nič nie je. Po polroku som mala termín ďalšieho preventívneho vyšetrenia. Som disciplinovaný človek, ktorý chodí k lekárom a gynekologičke som oznámila, že z hrčky je hrča. Doktorka sa už zľakla a lekár na sonografii tam stále nič nevidel. Gynekologička mi v ten deň vybavila mamografiu a poslala ma konečne k špecialistovi. Nepotreboval vidieť ani snímky. Hneď ako som si dala dole podprsenku, mi oznámil, že celý prsník musí ísť preč. A vtedy som sa, obrazne povedané, zobudila.

Ako sa dnes cítite?

Aj keď je to klišé, ktoré neznášam, musím povedať, že sa cítim ako nový človek. Veľmi som neverila psychologičke, keď mi hovorila, že ak sa človek k chorobe postaví správne, je to preňho reset a vyrastie z neho nový človek. Ešte aj vlasy sú symbolom, že sa človek mení od základov, pretože nezískava nový strih, ale úplne nové vlasy. V čase, keď sa choroba blížila, bola som v práci spokojná. Práve som zakončila veľmi stresové obdobie vo svojom živote. Robila som v rádiu, čo je bez diskusie stresové povolanie. Okrem toho som bola sama s malým dieťaťom v ekonomicky napnutom režime. Potom som zmenila prácu, syn už vyrástol, ja som sa zastabilizovala, kúpila som si auto, ktoré malo byť konečne len pre mňa. A vtedy prišla choroba. A nie som jediná. Tento syndróm je bežný. Vo chvíli, keď stres a tlak pominie, telo kolabuje, uvedomí si, že už môže povoliť. Aj keď problémy signalizuje neustále, my si ho nevšímame, a tak si povie „Dobre, nepočúvaš, tu máš rakovinu“.

(zdroj: Petra Bošanská)

Takže je to niečo ako drastické poučenie?

Často sa o tom bavíme aj s ostatnými ženami v pacientskom združení, ktoré si prešli podobným príbehom ako ja. Choroba nám hlási, že niečo nie je dobré. Akokoľvek si myslíme, že náš život je v poriadku a naše vzťahy sú jasné a čisté, niečo asi potláčame alebo v sebe dlhodobo nosíme nevyrovnané. Po chorobe ľuďom často zanikajú vzťahy, ale vznikajú aj nové. Musia zmeniť prácu, lebo zrazu cítia potrebu robiť dobré veci. Aj keď aj to znie ako klišé, ale inak sa to nedá povedať.

Váš život sa teraz delí v podstate na dve obdobia – pred rakovinou a po nej. Keď zhodnotíte obdobie pred ochorením, urobili by ste niečo inak?
Celý svoj život robíme veci tak, ako najlepšie vieme. Ale takmer vždy ide o podobný typ žien, čo nám potvrdili aj onkológovia. Ženy mestské, vzdelané, bystré, ekonomicky dobre situované, ambiciózne a s dobrým povolaním, ktoré sú však vystavené tlaku byť dobrými matkami, vzornými manželkami, úspešnými v práci. Sú nastavené na režim, v ktorom sa musia postarať o každého naokolo a ešte chcú aj stále dobre vyzerať. Jednoducho ženy vychované vo filozofii, že sú tu preto, aby vyhoveli ostatným. Táto skupina má tendenciu podliehať rakovine prsníka najčastejšie. Z toho vyplýva jedna vec – ženy musia byť egoistickejšie, mali by myslieť aj na seba, byť v prvom rade šťastné, obletované a dožadovať sa toho. Ale niekoľko generácií žien tak vychovaných nie je. „Neobťažuj svojimi pocitmi iných, nesťažuj sa, vždy sa usmievaj, nehovor nikomu o svojich problémoch, ale počúvaj ostatných a buď nápomocná,“ tak rozmýšľa väčšina. Zdravý egoizmus je však prevenciou mnohých ťažkých chorôb.

Sledujete to aj na ženách, ktoré prichádzajú do vášho združenia?

Pribúdali nám ženy a dievčatá s rovnakou štruktúrou príbehov. Moju domnienku mi potvrdila aj onkologička. Málokedy dostane karcinóm prsníka žena z vidieka, ktorá žije relatívne pokojným životom. Naozaj sa to týka najmä psychicky vyťažených žien. Aj pojem stres je neuchopiteľný. Tiež som nemala pocit, že mám neustále srdce v krku, ale zažívala som vlastne permanentný stres. Ak ste uväznená v povinnostiach platiť hypotéky, pôžičky, udržať celý životný režim v chode, ste pod neustálym stresom.

(zdroj: Petra Bošanská)

Ako ste sa cítili, keď vám začali vypadávať vlasy? Lekár mi ešte pred prvou chemoterapiou povedal, že do dvoch týždňov vypadnú, no aj tak som do poslednej chvíle dúfala, že to tak nebude. Pre ženy je strata vlasov často horšia ako strata prsníka. Je to symbol ženstva, náš sociálny signál. Dala som si ich najprv zastrihnúť do strednej dĺžky, no keď začali padať, bolo to priam obludné. Začalo sa to nevinne. Zahrabnete si do vlasov a vytiahnete si ich zopár, potom viac a viac a už to ide. A ja hlúpa som ich nechala padať asi päť dní namiesto toho, aby som si nechala hlavu hneď oholiť. Až potom som šla ku kaderníčke, ktorá mi hlavu oholila. Bolo to pre mňa ponižujúce. Nech je však zážitok zo straty vlasov akokoľvek traumatizujúci, väčšinou narastú ešte krajšie a hustejšie. A to je aj môj prípad.

Bolo to naozaj horšie ako strata prsníka?

Prsníky sú to, čo robí ženu ženou. Po mastektómii nosia pacientky tzv. epitézy, teda náhrady prsníkov, po dvoch rokoch od diagnostiky, ak sú v poriadku, môžu podstúpiť rekonštrukčnú operáciu. Jazva, ktorá zostáva po mastektómii, vyzerá hrôzostrašne, sama som sa na ňu nedokázala pozrieť asi dva mesiace. A keď som po prvej chemoterapii prišla aj o vlasy, moje sociálne poníženie bolo zavŕšené. Nechcelo sa mi vôbec chodiť von či s niekým sa baviť, myslela som na chorobu 24 hodín denne. Fyzický aj psychický stav sa mi zhoršoval prvé štyri mesiace a mala som niekoľko ťažkých chvíľ. Po úspešnej liečbe môže však naozaj každá žena podstúpiť plastickú operáciu, prekvapuje ma však, že mnohé o tom ani neuvažujú. Najčastejšie argumentujú strachom z narkózy, čo je trochu paradoxné. Veď anestéziu museli podstúpiť minimálne pri zákroku, keď sa z prsníka operačne odstraňoval nález.

Podarilo sa vám prekonať krízu počas liečby aj vďaka písaniu?

Písať som začala asi po roku. Už vtedy som vedela, že sa budem musieť rozhodnúť pre jednu z ciest. Jedna možnosť bola zabaliť celú svoju onkologickú anabázu do balíčka, hodiť ho do vody a už sa k nej nikdy nevracať. V našom okolí je veľa ľudí, o ktorých ani nevieme, že prekonali nejaké onkologické ochorenie. Ani médiá o tých, ktorí prežili, často nehovoria. Skôr sa s radosťou zameriavajú na tragické príbehy. Aj preto má rakovina imidž niečoho definitívneho. Druhá možnosť je ostať v kontakte s ochorením a príbehmi iných ľudí, no musíte počítať s tým, že sa niektoré neskončia najlepšie. Do písania blogov som sa teda pustila aj s vedomím, že to má zmysel, kým si všetky udalosti a emócie pamätám. Vyšli napokon aj knižne a vznikol tak manuál pre onkologického pacienta.

(zdroj: Petra Bošanská)

Pacientky vraj často o svojom zdravotnom probléme nehovoria s blízkymi, pretože ich nechcú „obťažovať“. Aké s tým máte skúsenosti?

V tomto je rozdiel medzi bežnými pacientmi a Amazonkami. Toto nie je náš prípad. Ženy v našom združení sú akčné, priame, vedia manažovať svoj život aj zdravie. Sú však skutočne aj ženy, ktoré cítia takú hanbu, možno aj preto, že ide o intímnu časť tela, že to neriešia s lekárom a nenavštívia ho. Aj keď celkom nechápem, ako môže v dnešnej dobe niekto rozmýšľať v zmysle „nejdem k lekárovi, lebo čo ak mi tam niečo nájde“. Veď to nemá logiku. Na to lekár predsa je, aby hľadal a liečil. Ale s týmto druhom pacientov neprichádzam do styku. Amazonky sú definované aktívnym postojom.

Vidíte v súčasnosti konkrétne problémy, ktoré by ste v rámci združenia chceli riešiť?

Veľmi veľa žien zanedbáva prevenciu. Boja sa návštevy lekára. Šíria sa tiež neuveriteľné fámy o mamografii. Väčšinou sa vyšetreniam vyhýbajú najmä ženy z odľahlejších oblastí, často prichádzajú za lekárom, až keď je prsník v katastrofálnom stave, niekedy až zapácha. Vtedy si to všimnú blízki a prinútia ich ísť na vyšetrenie. Ženy, ktoré si nájdu hrčku, ju často radšej ignorujú a povedia si, že keď si ju nebudú všímať, zmizne. Na Slovensku vo všeobecnosti ignorujeme prevenciu. Je pre nás zásadnejšie ísť na prehliadku technického stavu auta ako na vlastnú. Máme stále strach, že nám na prehliadke niečo nájdu. Čo je absurdné, lebo to je práve zmysel prehliadky. Ako v autoservise. Ak sa niečo nájde, opraví sa to. Je to jedna z úloh, ktorá pred Amazonkami stojí. Rady by sme si napríklad „adoptovali“ niektorú poslankyňu, ktorá by sa v parlamente tejto téme venovala. Ako jediná krajina v Európskej únii nemáme funkčný systém skríningu. V iných štátoch vás napríklad upozorní SMS, že uplynuli dva roky a vy by ste mali prísť na sonografické alebo mamografické vyšetrenie. Ak sa rakovina prsníka zachytí včas, prognózy sú viac ako dobré. Pomôcť viac informovať o dôležitosti prevencie, ako aj mamografie môžu médiá.

„Vychovávate“ pacientky v tom ako postupovať a ako o chorobe hovoriť?

V knihe Rok Amazonky som písala o svojej chorobe a zadefinovala som v nej svoje osobné postoje k problému. Na základe toho sa mi začali ozývať ženy s podobnými názormi. Amazonky spojil rovnaký postoj k chorobe aj k sebe samej. Ale teraz, keď naše združenie rastie, kamarátka dovedie kamarátku, je nás čoraz viac počuť, ľudia nás vyhľadávajú. Jedna zo služieb, ktoré poskytujeme, je, že ostrieľané pacientky pomáhajú tým novým, ktoré práve spadli do onkosveta. Naše „pomáhačky“ zasväcujú ostatných a aj samy sú pod dozorom psychológa, aby nepadli do roly, keď budú všetko riešiť za iného pacienta. Mnohé ženy, ktoré k nám do združenia Amazonky prichádzajú, majú odhodlanie a zároveň množstvo otázok. Pýtajú sa aj na alternatívnu liečbu, ale vždy v kombinácii s klasickou konzervatívnou. Ak sa pacient spoľahne len na alternatívnu, jeho príbeh sa s veľkou pravdepodobnosťou neskončí dobre. Ale opäť to je o tom, že niektorí lekári nedokážu správne komunikovať s pacientmi a vysvetliť im, prečo je nutná konzervatívna liečba. Chorobe ďakujem, že ma spojila s novými priateľkami a že tieto aktivity nie sú o peniazoch, ale o tom, že majú zmysel.

VIZITKA:

Eva Bacigalová vyštudovala Matematicko-fyzikálnu fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor astronómia a astrofyzika. Väčšinu života však pracovala ako novinárka. Venovala sa hlavne hudbe, strávila desať rokov vo Fun Radiu, kde uvádzala hitparádu Top Fun. Písala tiež pre časopis Markíza, venovala sa PR aktivitám v spolupráci s Robom Opatovským, Richardom Müllerom, skupinami Hex a Polemic, DJ Milanom Lieskovským, Katarínou Knechtovou či Tomášom Bezdedom. Karcinóm prsníka jej diagnostikovali v roku 2012 a 22. októbra absolvovala operáciu, v ďalších mesiacoch chemoterapiu. V posledných rokoch sa venuje najmä písaniu. Svoju chorobu aj liečbu opísala v knihe Rok Amazonky, napísala knihy Čistá nuda, Odsúdený, Maverick, Slzy otcov, Mal som (vždy) šťastie a Mal som (vždy) šťastie 2, Onkokamarátky a Najlepší! (príbeh Ondreja Nepelu a Hildy Múdrej). Je spoluzakladateľkou OZ Amazonky, ktoré sa venuje ženám s rovnakým osudom, ako bol ten jej a snaží sa informovať spoločnosť o probléme rakoviny prsníka. Pôsobí v treťom sektore a pomáha s PR Slovenskému paralympijskému výboru. Má syna Michala.