Eva Bacigalová: Pre ženy je strata vlasov často horšia ako strata prsníka

Keď jej pred rokmi diagnostikovali karcinóm prsníka a naordinovali chemoterapiu, bol to šok. Dnes pomáha ženám s podobným osudom.

(Zdroj: Noro Mészároš)

Uplynuli štyri roky od momentu, keď Vám diagnostikovali rakovinu prsníka. Ako sa dnes cítite?

Operovali ma 22. októbra. Aj keď je to klišé, ktoré neznášam, musím povedať, že sa cítim ako nový človek. Neverila som psychologičke, keď mi hovorila, že ak sa človek k chorobe postaví správne, je to pre neho reset a vyrastie z neho nový človek. Ešte aj vlasy sú symbolom, že sa človek mení od základov, pretože nezískava nový strih, ale nové vlasy. Zdravotne sa cítim dobre, aj keď, samozrejme, som stále pod dohľadom lekárov a do konca života aj budem. V čase, keď sa choroba blížila, bola som v práci spokojná. Práve som ukončila veľmi stresové obdobie vo svojom živote. Robila som v rádiu, ktoré ma stresovalo celých desať rokov. Okrem toho som bola sama s malým dieťaťom v ekonomicky napnutom režime. Potom som zmenila prácu, syn už vyrástol, ja som sa zastabilizovala, kúpila som si auto, ktoré malo byť konečne len pre mňa. A vtedy prišla choroba. A nie som jediná. Tento syndróm je bežný. Vo chvíli, keď stres a tlak pominie, telo kolabuje, uvedomí si, že už môže povoliť. Aj keď problémy signalizuje neustále, my si ho nevšímame a tak si povie „Dobre, nepočúvaš, tu máš rakovinu“.

Takže je to niečo ako drastické poučenie?

Často sa o tom bavíme aj s ostatnými ženami v pacientskom združení, ktoré si prešli podobným príbehom ako ja. Choroba nám hlási, že niečo nie je dobré. Akokoľvek si myslíme, že náš život je v poriadku a naše vzťahy sú jasné a čisté, niečo asi potláčame alebo v sebe dlhodobo nosíme nevysporiadané. Po chorobe ľuďom často zanikajú vzťahy, ale vznikajú aj nové. Musia zmeniť prácu, lebo zrazu cítia potrebu robiť dobré veci. Aj keď aj to znie ako klišé, ale inak sa to nedá povedať.

Váš život sa teraz delí v podstate na dve obdobia – pred a po rakovine. Keď zhodnotíte obdobie pred ochorením, urobili by ste niečo inak?

Celý svoj život robíme veci tak, ako najlepšie vieme. Ale takmer vždy ide o podobný typ žien, čo nám potvrdili aj onkológovia. Ženy mestské, vzdelané, bystré, ekonomicky dobre situované, ambiciózne a s dobrým povolaním, ktoré sú však vystavené tlaku byť dobrými matkami, vzornými manželkami, úspešnými v práci. Sú nastavené na režim, v ktorom sa musia postarať o každého naokolo – deti, manžela, rodičov a musia stále dobre vyzerať. Jednoducho ženy vychované vo filozofii, že sú tu preto, aby vyhoveli ostatným. Táto skupina má tendenciu podliehať rakovine prsníka najčastejšie. Z toho vyplýva jedna vec – ženy musia byť egoistickejšie, mali by myslieť aj na seba, byť v prvom rade šťastné, obletované a dožadovať sa toho. Ale niekoľko generácií žien tak vychovaných nie je. „Neobťažuj svojimi pocitmi iných, nesťažuj sa, vždy sa usmievaj, nehovor nikomu o svojich problémoch, ale počúvaj ostatných a buď nápomocná“ – tak rozmýšľa väčšina. Zdravý egoizmus je však prevenciou mnohých ťažkých chorôb.

Sledujete to aj na ženách, ktoré prichádzajú do Vášho združenia?

Práve tam som nadobudla zvláštny pocit. Pribúdali nám ženy a dievčatá s rovnakou štruktúrou príbehov. Moju domnienku mi potvrdila aj onkologička. Málokedy dostane karcinóm prsníka žena z vidieka, ktorá žije relatívne pokojným životom. Naozaj sa to týka najmä psychicky vyťažených žien. Aj pojem stres je neuchopiteľný. Tiež som nemala pocit, že mám neustále srdce v krku, ale zažívala som vlastne permanentný stres. Ak ste uväznená v povinnostiach platiť hypotéky, pôžičky, udržať celý životný režim v chode, ste pod neustálym stresom.

Stres je teda jedno z poznávacích znamení. Všimli ste si aj ďalšie spoločné vlastnosti pacientok?

Áno, jednu z nich sa naša psychologička dokonca chystá analyzovať v samostatnej práci. Zo vzájomných rozhovorov totiž vyšlo najavo, že našou ďalšou poznávacou črtou je extrémne puntičkárstvo. Všetko musíme mať na svojom mieste, usporiadané a čisté. Mám priateľku, takisto pacientku, ktorej domácnosť vyzerá, akoby ju práve postavili v IKEA. Nesadne si k stolu skôr, než sú umyté riady, jej kúpeľňa vyzerá akoby ešte nebola použitá. Kým som to nevidela na vlastné oči, myslela som si, že sama som nezdravo poriadkumilovná. Aj touto túžbou po dokonalosti si však zrejme generujeme ďalší stres. Dnes som už, našťastie, trochu iná. Nemusím byť napríklad vždy tá dochvíľna, neprekáža mi, ak niekam prídem trochu neskôr, naozaj sa nestresujem maličkosťami ako pred chorobou. Nechcem však už byť ani zamestnaná a pracovať pre nejakého šéfa, radšej budem sama sebe paňou a zariadim si prácu, ako mi to vyhovuje. Je mi dobre a kašlem na to, že mám povedzme prechodne menej peňazí. A použijem ďalšie otrepané klišé – dôležité predsa je, že som zdravá.

A ako teda fungujete dnes? Viete, že stres je problém, snažíte sa mu teda nejakým spôsobom vyhýbať?

Jazdím napríklad na stretnutia po Bratislave na bicykli s čiapočkou ako trinásťročná. Nastal u mňa určitý druh pokoja. Stresu sa vyhýbam, napríklad som odmietla ponuku na veľké moderovanie v televízii, pretože by som sa vrátila presne do prostredia, ktoré mi stres spôsobovalo. Teraz sa venujem písaniu kníh, občianskemu združeniu Amazonky a to, čo ma baví najviac, je práca pre Slovenský paralympijský výbor. Mám na starosti kontakty s médiami, sociálne siete a nové médiá.

Ako to celé vnímal Váš syn?

Mišo už so mnou nebýva desať rokov, bývam sama podobne ako veľmi veľa Amazoniek. Vychovávajú deti bez partnera alebo sa nikdy nevydali, niektorú sú rozvedené. Syn bol už dospelý, keď som mu oznámila, že som chorá. Jeho ľahký cynizmus a sarkazmus mi pomohol chorobu zvládnuť. Nie je nič lepšie ako keď si z vážnych vecí vieme robiť žarty. Choroba vám tak zovšednie a nepovažujete ju za niečo traumatizujúce, o čom sa nerozpráva.

Pacientky vraj často o svojom zdravotnom probléme nehovoria s blízkymi. Často im o nej ani nepovedia, pretože ich nechcú „obťažovať“. Aké s tým máte skúsenosti Vy?

V tomto je rozdiel medzi bežnými pacientmi a Amazonkami. Toto nie je náš prípad. Ženy v našom združení sú akčné, priame, vedia manažovať svoj život aj zdravie. Sú však skutočne aj ženy, ktoré cítia takú hanbu, možno aj preto, že ide o intímnu časť tela, že to neriešia s lekárom a nenavštívia ho. Aj keď celkom nechápem, ako môže v dnešnej dobe niekto rozmýšľať v zmysle „nejdem k lekárovi, lebo čo ak mi tam niečo nájde“. Veď to nemá logiku. Veď na to lekár predsa je, aby hľadal a liečil. Ale s týmto druhom pacientov neprichádzam do styku. Amazonky sú definované aktívnym postojom.

Je karcinóm prsníka typický pre ženy nad päťdesiat rokov?

Ani nie, väčšina pacientok má dnes len okolo štyridsiatky. Hranica sa posúva stále nižšie. Ide o ženy, ktoré sú v aktívnom veku, majú často malé deti a okrem samotnej choroby a ohrozenia svojej ekonomickej stability a psychiky sa starajú aj chod domácnosti a musia vyriešiť aj to, ako deťom vysvetliť, že prečo mama prišla o vlasy a zvracia do záchoda.

„Vychovávate“ pacientky v tom ako postupovať a ako o chorobe hovoriť?

Vo svojej knihe Rok Amazonky som písala o mojej chorobe a zadefinovala som v nej svoje osobné postoje k problému. Na základe toho sa mi začali ozývať ženy s podobnými názormi. Amazonky spojil rovnaký postoj k rakovine prsníka. Ale teraz, keď rastieme, kamarátka donesie kamarátku, je nás čoraz viac počuť, ľudia nás vyhľadávajú. Jedna zo služieb, ktoré poskytujeme je, že ostrieľané pacientky pomáhajú tým novým, ktoré práve spadli do onkosveta. Naše „pomáhačky“ zasväcujú ostatných a aj samy sú pod dozorom psychológa, aby nepadli do roly, keď budú všetko riešiť za iného pacienta.

Karcinóm prsníka je najmä ženská téma, no zasahuje tiež, aj keď v menšej miere, mužov. Stretli ste sa už aj s takýmito prípadmi?

Štatisticky ide na Slovensku možno o päť percent prípadov. Ale muži sa očividne nesocializujú na báze žiadnej choroby. Ísť do skupiny, ktorú spája ochorenie? Nie. Muži akúkoľvek ťažšiu chorobu považujú za niečo, o čom sa nechcú rozprávať.

V dobe, keď Vám bola diagnostikovaná rakovina prsníka, ste nemali partnera. Premýšľali ste o tom, že by bolo dobré mať niekoho pri sebe?

Samozrejme, že s partnerom sa aj také ťažké chvíle znášajú lepšie. Keďže som nevedela, čo ma čaká, v hlave sa mi rodili tie najhoršie scenáre. A to je tá neinformovanosť. Nevedela som, čo sa reálne bude diať. Lekár mi povedal, že mi z chemoterapie bude zle. Ale zle ako čo? Ako keď si prečítam noviny? Alebo ako keď zjem pokazený majonézový šalát? Dnes to už viem a spolu s ostatnými Amazonkami posúvame aj takéto informácie ďalším pacientkam. Mala som obrovský strach, že to sama nezvládnem. No potom som sama seba presviedčala, že zvládnem všetko. Klasická žena - terminátorka. Moje terminátorstvo spočívalo aj v tom, že som nechcela, aby ma ktokoľvek videl v zúboženom stave, ani môj syn. Tak som to radšej celé absolvovala sama. Prvýkrát som vyhľadala psychologičku, keď som mala ísť na štvrtú chemoterapiu a myslela som si, že to už nedám. Nedám v zmysle, že sa povraciam priamo v nemocnici. Opäť šlo len o pocit hanby pred ostatnými. Musela som hrať formu za každú cenu.

Ako ste sa cítili, keď Vám začali vypadávať vlasy?

Lekár mi ešte pred prvou chemoterapiou povedal, že do dvoch týždňov vypadnú, no aj tak som do poslednej chvíle dúfala, že sa pomýlil. Pre ženy je strata vlasov často horšia ako strata prsníka. Je to proste symbol ženstva, náš sociálny signál. Dala som si ich najprv zastrihnúť do strednej dĺžky, no keď začali padať, bolo to priam obludné. Začalo sa to nevinne. Zahrabnete si do vlasov a vytiahnete si ich pár, potom viac a viac a už to ide. A ja hlúpa som ich nechala padať asi päť dní namiesto toho, aby som si nechala hlavu hneď oholiť. Vyzerala som naozaj strašidelne, veď som prvýkrát v živote videla svoje holé temeno. Až potom som šla ku kaderníčke, ktorá mi hlavu oholila. Bolo to pre mňa ponižujúce. Nech je však zážitok zo straty vlasov akokoľvek traumatizujúci, väčšinou narastú ešte krajšie a hustejšie. A to je aj môj prípad.

Bolo to naozaj horšie ako strata prsníka?

Prsníky sú to, čo robí ženu ženou. Po mastektómii nosia pacientky tzv. epitézy, teda náhrady prsníkov, po dvoch rokoch od diagnostiky môžu podstúpiť rekonštrukčnú operáciu. Jazva, ktorá zostáva po mastektómii, vyzerá hrôzostrašne, sama som sa na ňu nedokázala pozrieť snáď dva mesiace. A keď som po prvej chemoterapii prišla aj o vlasy, moje sociálne poníženie bolo zavŕšené. Nechcelo sa mi vôbec chodiť von či s niekým sa baviť, myslela som na chorobu 24 hodín denne. Fyzický aj psychický stav sa mi zhoršoval prvé štyri mesiace a mala som niekoľko ťažkých chvíľ. Po úspešnej liečbe môže však naozaj každá žena podstúpiť plastickú operáciu, prekvapuje ma však, že mnohé o tom ani neuvažujú. Najčastejšie argumentujú strachom z narkózy, čo je trochu paradoxné. Veď anestéziu museli podstúpiť minimálne pri zákroku, keď sa z prsníka operačne odstraňoval nález.

A čo vy? Boli ste hneď rozhodnutá, že chcete plastickú operáciu?

Áno, ale treba mať na pamäti, že v takom prípade ide o niekoľko zákrokov. V tom prvom vložia pacientke pod kožu tzv. expander. Vyzerá rovnako ako implantát, no naplnený je asi na jednu tretinu a vedie z neho hadička. Cez ňu lekári postupne dopĺňajú fyziologický roztok a rozťahujú tak kožu. Treba sa teda pripraviť na niekoľkomesačné návštevy na plastike.

Podarilo sa vám prekonať krízu počas liečby aj vďaka písaniu?

Písať som začala asi po roku. Už vtedy som vedela, že sa budem musieť rozhodnúť pre jednu z ciest. Jedna možnosť bola zabaliť celú svoju onkologickú anabázu do balíčka, hodiť ho do vody a už sa k nej nikdy nevracať. V našom okolí je veľa ľudí, o ktorých ani nevieme, že prekonali nejaké onkologické ochorenie. Ani médiá o tých, ktorí prežili, často nehovoria. Skôr sa s radosťou zameriavajú na tragické príbehy. Aj preto má rakovina imidž niečoho definitívneho. Druhá možnosť je ostať v kontakte s ochorením a príbehmi iných ľudí, no musíte počítať s tým, že sa niektoré neskončia najlepšie.

Do písania blogov som sa teda pustila aj s vedomím, že to má zmysel, kým si všetky udalosti a emócie pamätám. Vyšli napokon aj knižne a vznikol tak manuál pre onkologického pacienta.

A čo Vaše okolie? Ľudia majú tendenciu buď človeka ľutovať alebo sa tváriť, že o tom nevedia. Ako reagovali blízki na Vaše ochorenie?

V práci to dopadlo veľmi zle. Šéfka ma po polroku liečby vyhodila s odôvodnením, že behám po lekároch a nepodávam taký výkon, ako by som mala. Považovala som ju za najlepšiu priateľku, no vtedy sa naše priateľstvo skončilo. Zaujímavé, že po mojom odchode ma s výnimkou jedinej kolegyne nikto ani raz nekontaktoval a nebol ani zvedavý, či vôbec žijem. Pritom to boli ľudia, s ktorými som sa denno-denne rozprávala, veď sme pár rokov sedeli spolu v jednej kancelárii. Bol to pre mňa veľký ekonomický aj vzťahový šok. Našťastie mám okolo seba priateľov a priateľky, ktorí mi v kritickej fáze choroby boli skutočnou oporou.

Vidíte v súčasnosti konkrétne problémy, ktoré by ste v rámci združenia chceli riešiť?

Veľmi veľa žien zanedbáva prevenciu. Boja sa návštevy lekára. Šíri sa aj fáma, že mamografia spôsobuje rakovinu. Väčšinou sa vyšetreniam vyhýbajú najmä ženy z odľahlejších oblastí, často prichádzajú za lekárom, až keď je prsník v katastrofálnom stave, niekedy až zapácha . Vtedy si to všimnú blízki a prinútia ju ísť na vyšetrenie Ako jediná krajina v Európskej únii nemáme funkčný systém skríningu. V iných štátoch vás napríklad SMSka upozorní, že uplynuli dva roky a vy by ste mali prísť na sonografické alebo mamografické vyšetrenie. Je to jedna z úloh, ktorá pred Amazonkami stojí. Rady by sme si napríklad „adoptovali“ niektorú poslankyňu, ktorá by sa v parlamente tejto téme venovala.

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. Kedy sa refinancovanie oplatí?
  2. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  3. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  4. Rastie nám pokrivená generácia?
  5. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  6. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  7. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  8. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  9. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať
  10. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci
  1. Detské zúbky sú veda
  2. Štartujú jesenné módne dni v Poluse
  3. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  4. Rastie nám pokrivená generácia?
  5. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  6. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  7. AAA AUTO za päť rokov predalo 320 tisíc vozidiel
  8. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  9. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  10. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  1. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj? 21 317
  2. Rastie nám pokrivená generácia? 8 943
  3. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku 8 179
  4. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať 5 321
  5. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba 1 925
  6. Kedy sa refinancovanie oplatí? 1 892
  7. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci 1 742
  8. Intímna hygiena – celoročná záležitosť 1 574
  9. Poistenci VšZP už nebudú platiť 17 centov v lekárňach za recepty 1 521
  10. Trenčania to chcú mať všade blízko. Kde kupujú byty? 1 493

Téma: Rakovina


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Šéf protikorupčného úradu Kovařík: O Ficovom hlase sme viedli polemiky

Policajti pri citlivých kauzách nemôžu zisťovať všetko, musia brať ohľad aj na česť politika, tvrdí Ficov šéf boja proti korupcii.

ŠPORT

Zapíše sa Sagan do dejín? Rozhodnúť môže jedna vec

Vlani nebol najväčším favoritom, ale aj tak vyhral.

Neprehliadnite tiež

Čo vás čaká v novom čísle magazínu smeŽeny

V najnovšom čísle nájdete rozhovor s terapeutkou Katarínou Sipos o tom, ako rodičia vplývajú na správanie a zmýšľanie svojich detí.

Návrhári o ekológii v móde: Je trvalá udržateľnosť budúcnosťou?

Desať známych mien slovenskej módy prezradilo, čo si myslia o ekologickom módnom biznise.

Päť tipov na rýchle recepty s maslovou tekvicou

Tekvica je symbolom jesene. Jej využitie v kuchyni môže byť naozaj pestré.