Sima Martausová: Keď sa mi niekto prihovorí, som v rozpakoch

Objavili ste hru na gitare vo veku dvadsať rokov, keď už iní v šoubiznise skôr končia. Čo bolo za tým?

Začala som hrať tak neskoro, lebo až v tom čase som pocítila túžbu skladať vlastné piesne. Dovtedy som tieto schopnosti len obdivovala na iných, cudzích ľuďoch. V mojej rodine sa nikto nevenuje hudbe. Počula som len, že môj dedko kedysi hrával na pohreboch. Najprv som si myslela, že mi to nepôjde, no keďže túžba po hudbe ma neopúšťala, požičala som si gitaru od kamaráta a povedala som si, že to skúsim. Naučil ma tri akordy a na ne som zložila pesničku, ktorú som nazvala Len tak. Vtedy sa to začalo. Zistila som, že to dokážem.

Stačia podľa vás na pieseň tri akordy? Ste zástankyňou jednoduchých melódií?

Nikdy to dopredu neriešim. Niektoré piesne mám v troch akordoch, iné vo viacerých. Niektoré majú jednoduchú melódiu, iné zložitejšiu. Nie je podľa mňa pravidlo, že ak je v skladbe málo akordov, tak je aj jednoduchá melódia. Jednu pieseň na novom albume mám len v troch akordoch, ale melódiu som si vymyslela zložitejšiu.

Hudbe ste sa začali venovať takmer zo dňa na deň, o dva roky neskôr ste rozbehli kariéru speváčky. Bol to váš plán?

Bola som na vysokej škole a mala som viac voľného času, chcela som sa preto venovať nejakému koníčku. Hra na gitare mi robila radosť, no neodvážila som sa zaspievať svoje pesničky niekomu inému. Osmeľovala som sa až postupne.

Kedy nastal zlom, ktorý vás presvedčil, že môžete spievať profesionálne?

Túžba skladať piesne prišla okolo dvadsiatky, ísť s piesňou von som sa rozhodla, keď som mala dvadsaťdva. Vtedy som poslala vlastnú pesničku do súťaže Gospeltalent. Netušila som, či sa to bude niekomu páčiť, no nakoniec tá skladba mala úspech. To ma motivovalo viac tvoriť a ukázať tvorbu aj ostatným. Keď som sa za divadlom presťahovala do Bratislavy, túžila som po tom ešte viac. A tak som sa ozvala Jožkovi Šebovi.

Prečo ste si vybrali práve jeho?

Ľudia sa ma na to často pýtajú, ale pravda je, že som ani neskúšala osloviť niekoho iného. Páčila sa mi Janka Kirschner, ktorú manažoval. Nešla komerčnou cestou, neprepieral ju bulvár. Jožka som nepoznala, páčil sa mi len spôsob, akým prezentoval Janku. Tak som ho oslovila s tým, že ak sa neozve, svet sa nezrúti. No odpísal mi, dohodli sme sa na stretnutí, vypočul si moje pesničky, ktoré som mu zahrala, a súhlasil, aby sme do toho šli.

(zdroj: Alex Rymšinová)

Študovali ste divadlo, takže umenie vám bolo asi vždy blízke...

Pôvodne som zvažovala architektúru, ale tam ma nevzali. Preto som premýšľala nad alternatívou, ktorá by mi vyhovovala a skúsila som divadelné umenie. Nie preto, že by som v sebe cítila herečku, skôr sa mi ten umelecký smer páčil, lebo sa v ňom tancovalo, hralo aj spievalo.

Venujete sa herectvu aj dnes?

Hrávam v Radošinskom naivnom divadle, ale herectvo dávam trošku na vedľajšiu koľaj. Musela som si vybrať medzi ním a spevom, aby som sa venovala len jednej veci naplno.

Máte hudobný vzor?

Zo zahraničných interpretov je to určite Norah Jones. Pustím si ju vždy ráno, keď sa zobudím a mám hneď krajší deň. Pripadá mi taká normálna. Rada počúvam aj francúzsku speváčku Zaz, Tomáša Klusa, Jarka Nohavicu, Janku Kirschnerovú alebo Johna Mayera. Môj hudobný vkus sa asi podpísal na tom, čo sama skladám.

(zdroj: Alex Rymšinová)

Rozmýšľali ste aj nad nejakými duetami? S kým by ste si chceli zaspievať?

Na novom albume som si zaspievala s Richardom Müllerom. Veľmi si vážim, že prijal ponuku nahrať so mnou moju pieseň Svätojánske mušky. Richard ju spieva nádherne a musím sa priznať, že vždy keď príde sloha, kde spieva on, naskočia mi zimomriavky. V budúcnosti by sa mi páčilo urobiť duet aj so ženou.

Vaše piesne sú typické chytľavými poetickými textami. Písali ste ako dievča básne?

Vlastne áno. Asi ste práve odhalili, kde sa to vo mne celé zrodilo. Pamätám si, že som písala básne už v prvej triede základnej školy. Kreslili sme si do pamätníčkov a keď už som v nich mala dosť kresieb, na zadné strany som si písala básničky. Keď som bola malá, neboli veľmi o pocitoch, skôr o snehuliakoch či kvetoch. Doteraz si texty aj hudbu píšem sama. Našťastie, mám ich ešte veľa napísaných do zásoby, keby ma prestala kopať múza.

A ako to vyzerá, keď vás kope múza? Inšpirujú vás nejaké miesta alebo situácie?

Nikdy nerozmýšľam nad tým, čo vytvorím. Pieseň sa zrodí v mojom vnútri, ani neviem ako, len ju vypustím von. Vždy hovorím, že je to dar od Boha a ja za to ani nemôžem, skrátka ho len mám. Je vlastne jedno, kde tvorím, skôr ide o to, v akej situácii sa to deje. Niekedy prežívam veci, ktoré sú také intenzívne, že mi ostanú v srdci. A keď už to nedokážem udržať vnútri, dám to na papier.

Aké sú to napríklad situácie?

Minule som bola na turistike vo Vysokých Tatrách a užívala som si slobodu, vzduch, kamzíky okolo. Možno je to jednoduchá obyčajná vec, no vo mne zanechala silný pocit.

Inšpiruje vás láska?

Aj láska, aj viera, radosť aj smútok. Keď som smutná, skladanie piesní mi pomáha rozveseliť sa. Keď som veselá, upokojím sa tým.

(zdroj: Alex Rymšinová)

Ako vznikal váš nový album Smej sa, duša moja?

Do štúdia vždy donesiem, čo som vytvorila, čo sa mi páči a čo mám rada. Ukážem to všetko chalanom z kapely a spolu vyberáme. Tentoraz sme vybrali dvanásť piesní. Každému sa, samozrejme, páči niečo iné, takže sa snažíme hľadať kompromis. No keď si sadneme a začneme hrať, ide to hladko. Ale svoju predstavu im vždy poviem vopred.

Ste na začiatku koncertnej šnúry, máte nejaké obľúbené miesto alebo oblasť, kde rada hrávate?

Veľmi rada mám Vysoké Tatry a všetky horské oblasti a prírodu, či už tam hrám, alebo tam idem len tak. S ľuďmi mám výborné skúsenosti v každom meste.

Na svoje okolie pôsobíte milo a pokorne. Máte pocit, že je možné udržať si v šoubiznise tieto vlastnosti?

Sama by som to na seba nikdy nepovedala a zároveň si nemyslím, že sa pohybujem v šoubiznise. Aj keď možno to tak je, ale neuvedomujem si to. Jediné, čo vnímam, je, že mám kapelu, spievam a na moje koncerty chodia ľudia, čo mi umožňuje venovať sa tejto práci naplno. Nemyslím si, že by som mala byť na čo namyslená, pretože, ako som spomínala, mám len istý dar. Aj preto svoju prácu nekladiem na prvé miesto.

Čo je teda vašou prioritou?

Pre mňa sú to láska a viera. Viera v Boha ma upokojuje, je mi oporou a napĺňa ma. Na rovnakom mieste je láska. Možno to pre niekoho znie pateticky, ale mňa teší, že mám v sebe srdce, ktoré je schopné milovať.

(zdroj: Alex Rymšinová)

Ako znášate vedľajšie prejavy slávy? Stáva sa vám, že vás na ulici zastavujú?

Nie príliš často. Ale keď sa mi niekto prihovorí, som skôr v rozpakoch a príjemne šokovaná, že ma ten človek pozná a počúva moju hudbu. Raz, keď som bola na káve, vedľa sedeli dvaja muži okolo štyridsiatky a jednému z nich začal zvoniť telefón s mojou piesňou. Tak som šla za ním a poďakovala som sa mu, že má moju pieseň ako zvonenie.

K šoubiznisu patrí aj práca so sociálnymi sieťami. Ako s nimi vychádzate?

Sedeniu za počítačom venujem menej času, no snažím sa reagovať na správy od fanúšikov a byť s nimi v kontakte. Súkromie si však nechávam skôr pre seba. Chystám sa viac rozbehnúť kanál na youtube a urobiť videoklip, ktorý by som chcela uverejniť niekedy počas jesene. Pôjde o moju obľúbenú pieseň z nového albumu.

O čom je?

O rôznych druhoch lásky, o ľudských srdciach, o tom, čoho všetkého sú schopné a ako si ich chrániť. Z tejto piesne mám dobrý pocit. Keď som ju skladala, bola som doma, hrala som na klavíri a bolo mi veľmi dobre. Zároveň mi do nej chlapci naspievali pekné vokály. Tento stav pohody sa potom pretavil aj do výsledku.

Váš nový album je o smiechu, radosti a šťastí. Čo vás robí šťastnou?

Milión vecí. Spievam to aj v piesni Smej sa v zmysle „smej sa, duša moja, smej sa tam na horách“. Robí ma šťastnou, keď môžem byť s ľuďmi, ktorých mám rada, ale aj rôzne maličkosti. Aj na našom fotení pre smeŽeny ma potešilo, keď sa okolo nás motal vtáčik, ale aj to, aký milý bol celý tím či polievka, ktorú sme si práve teraz dali.

Počas výstupu na "Lomničák" (zdroj: archív S. M. )

Mnohí skladatelia začnú po čase písať piesne aj pre druhých. Už ste si niečo také vyskúšali?

Áno, zložila som dve piesne kamarátke z Považskej Bystrice. A tiež som napísala text pre Jurka Kupca. Bolo by pre mňa cťou, keby ľudia chceli spievať piesne, ktoré zložím. A keby niekto chcel, rada mu venujem pieseň. Mám ich veľa v zálohe a je mi niekedy ľúto, že na niektoré aj zabúdam.

Foto: Alex Rymšinová

Styling a vizáž: Barbora Yurkovic