Symbol bohatstva, lásky a krásy. Najvzácnejšie drahokamy na svete poznáme zväčša v pozitívnom duchu, ktorý často sprevádza obľúbený výrok Marilyn Monroe, že diamanty sú najlepšími priateľmi ženy.
Nepríjemná pravda o jeho ťažbe, spracovaní a distribúcii zostáva vo vedomí bežných spotrebiteľov v pozadí. V atmosfére opojného diamantového luxusu sa iba ťažko skloňujú slová ako vojna, vykorisťovanie a ľudské utrpenie.

Diamanty medzi dvomi svetmi
Približne do 15. storočia bolo nosenie diamantov výsadou mužov – panovníkov. Priekopníčkou medzi ženami sa stala Agnes Sorelová, milenka francúzskeho kráľa Karola VII. a odštartovala diamantovú módu, ktorá sa v ďalších storočiach rozšírila medzi aristokraciou.
Zásoby diamantov však boli obmedzené a malé kamienky boli extrémnou vzácnosťou, dokonca aj pre vyššiu spoločnosť bolo ťažké sa k nim dostať.
Všetko sa zmenilo v druhej polovici 19. storočia, keď objavili náleziská diamantov v Južnej Afrike, drahokamy doslova zaplavili trh a ich cena klesla. Vo veľkom ich nakupovali bohatí podnikatelia pre svoje rozmarné manželky či dcéry.
A tak ako vtedy, aj dnes stoja ligotavé kamene niekde na pomedzí dvoch svetov.
Na jednom konci procesu stoja ľudia neváhajúci zaplatiť astronomické sumy pre potešenie svojho oka, na opačnom konci sú zas tí, ktorí obetujú svoje zdravie a dokonca i životy, aby nehladovali.

Keď drahokamy zabíjajú
Zrejme najznámejšie je slovné spojenie krvavé diamanty, v angličtine doslova nazývané aj "konfliktné diamanty". Tento názov sa vzťahuje na drahokamy, ktoré sa ťažia vo vojnových zónach a zisk z ich ilegálneho predaja sa používa na financovanie vojnových konfliktov.
Milióny ľudí v Afrike zomrelo v občianskych vojnách v Sierra Leone, Kongu či Angole, v ktorých rebeli kupovali zbrane práve za peniaze z krvavých diamantov.
Hoci proti takýmto praktikám svet bojuje rôznymi spôsobmi, ani dnes nie sú všetky diamanty na trhu „čisté.“ Jedným z krokov, ktorý mal zabrániť obchodovaniu s krvavými diamantmi, je Kimberleyský proces z roku 2003.
Ide o inštitúciu, ktorej členmi sú zástupcovia diamantového priemyslu, vlád a rôznych mimovládnych organizácií. Cieľom Kimberleyského procesu je dohliadať na obchod s diamantmi, overovať ich pôvod a udeľovať im certifikát. V ostatných rokoch však inštitúcia viackrát zlyhala a pre neefektívnosť z nej niektorí členovia vystúpili.
V nejednej africkej diamantovej bani stále prežíva krviprelievanie, detská práca či sexuálne násilie a na tie Kimberleyský proces nepozerá ako na faktory vytvárajúce „konfliktné“ diamanty.

Chudoba, nebezpečenstvo, pracujúce deti
V diamantovom biznise sa slovo etika prediera z pozadia iba ťažko. Hoci sa občianske vojny v Angole a Sierra Leone skončili v roku 2002 a situácia sa zmenila k lepšiemu, stále sa objavujú nové dôkazy o katastrofálnych podmienkach ťažby.
Spoločnosť Brilliant Earth, ktorá predáva šperky a intenzívne sa angažuje v dodržiavaní ľudských práv pri ťažbe diamantov, uvádza, že v Afrike sa zhruba milión ľudí živí ťažbou diamantov. Väčšina z nich žije v extrémnej chudobe, keďže zarábajú menej ako dolár denne.
Baníci pracujú v neľudských a nebezpečných podmienkach, mnohí nemajú dostatočný tréning či vhodné nástroje na prácu. Zranenia či dokonca úmrtia nie sú ničím neobvyklým.
Jedným z najväčších problémov neetického biznisu s diamantmi je využívanie detskej pracovnej sily. V Angole údajne až 46 % baníkov sú deti vo veku 5 až 16 rokov.
Deti často pracujú šesť či sedem dní v týždni a sú nútené robiť veci, ktoré sú pre dospelých nemožné – napríklad vstupovať do úzkych šácht či dier, kde hrozí zosuv pôdy. Keďže tieto deti nechodia do školy, ich budúcnosť sa často končí tam, kde sa začalo ich detstvo, teda v diamantových baniach.

Krvavá ťažba pokračuje
Hoci by sa tak mohlo zdať, nie všetky nečestnosti v diamantovom priemysle sa dejú za zamknutými dverami. Na svetlo sa dostávajú nové odhalenia, s ktorými prišli médiá, ale vo veľkej miere aj organizácie na ochranu ľudských práv ako Amnesty International alebo Human Rights Watch.
V ostatných rokoch vyplávali na povrch najmä informácie o pokračujúcej ťažbe a produkcii konfliktných diamantov v Zimbabwe, Angole a Stredoafrickej republike.
V týchto prípadoch išlo o mučiaci tábor v zimbabwskej oblasti Marange, kde boli baníci bití a nedobrovoľne väznení, angolskú baňu, kde násilnou rukou vládli vojaci a nálezisko v Stredoafrickej republike, kde diamanty ťažili aj jedenásťročné deti.
Treba však pripustiť i existenciu oblastí, o ktorých sa v súvislosti s ťažbou krvavých diamantov dosiaľ nevie, lebo nie je možné ich dokonale monitorovať.

Zodpovednosť je aj u kupujúcich
Iba máloktorého kupujúceho detailne zaujíma pôvod diamantov, ktoré kupuje. Nanajvýš chce vedieť, či sú „bezkonfliktné.“ Keďže viac ako 99 % týchto drahokamov na trhu má certifikát Kimberleyského procesu, odpoveďou nebude nič iné, než áno. To dodáva kupujúcemu falošný pocit, že s diamantovým produktom je všetko v poriadku.
Takzvaný bezkonfliktný diamant však nie je to isté, čo diamant eticky vyťažený a spracovaný. K takto charakterizovanému produktu vedie ešte dlhá cesta.
Niektoré organizácie napríklad navrhujú postaviť systém na spravodlivom princípe „fair trade“ – teda na férových podmienkach a férovej mzde pre producentov. Takéto diamanty by mali svoj vlastný špeciálny fair-trade certifikát.
Avšak najmenej komplikovaným spôsobom, ako si môže byť človek istý, že neutrpí jeho svedomie, je jednoducho nájsť si lacnejšiu a „čistejšiu“ náhradu diamantu. Napríklad aj v podobe synteticky vyrobenej, no zároveň dokonalej alternatívy diamantov – kubického zirkónu.
V prvom rade však treba vzdelávať bežných spotrebiteľov, zvyšovať ich povedomie a viesť ich k tomu, aby vyžadovali vysoké štandardy od celého šperkového priemyslu. Zodpovednosť totiž stojí na všetkých zakomponovaných stranách.
