Poetka Mária Ferenčuhová: Z extrémnej empatie som možno nakoniec ochorela aj ja

Kým sa budeme zhovárať o poézii, musím sa vás opýtať jednu vec. Preložili ste viac ako desať kníh z francúzštiny, medzi nimi napríklad autorov ako Paul Virilio, Jacques Rancière, Amélie Nothomb, Laurent Binet, Jean Echenoz, Samuel Beckett alebo aj mimoriadne náročného Philippa Sollersa a jeho Ženy. Neprekáža vám, že v súčasnosti je práca prekladateľov prehliadaná, ich meno sa často ani neuvádza na stránkach internetových kníhkupectiev?

Práca prekladateľov beletrie je na Slovensku nielen prehliadaná, ale aj žalostne podfinancovaná. Umelecký preklad je pritom namáhavá práca na pomedzí tvorby a služby. Vyžaduje si disciplínu, dôslednosť, trpezlivosť. Podhodnotenie prekladu ma veľmi mrzí, a to aj napriek tomu, že samu seba nevnímam primárne ako prekladateľku. Kedy sa však človek stane prekladateľom? Keď preloží desať, dvadsať, tridsať kníh? Pri každej novej knihe mám dojem, že som na začiatku, stále sa vyvíjam a učím.

Ste považovaná za jednu z popredných prekladateliek. A takisto poetiek, hoci možno budete opäť namietať, že až toľko ste toho zatiaľ nevydali.

Naozaj som toho nevydala veľa. Ale o kvantitu mi nikdy nešlo. Pri prekladoch som si vždy vyberala, dlho som zvažovala, či nejakú knihu prijmem, alebo nie. Preklad je tým najhlbším ponorom do textu – nemám ani najmenšiu chuť tráviť toľko intímneho času so zlými textami! S poéziou je to podobné. Napriek tomu, že básnické knihy sú zväčša útle, obyčajne pribúdajú pomaly.

Vaša nová zbierka Imunita je plná diagnóz a ponárania sa do súkromných trápení. Čo bolo podnetom na jej napísanie? Vznikala tiež postupne, pomaly?

Viac ako štyri roky. V roku 2012, keď vážne ochorel jeden z mojich priateľov a keď choroby hlboko zasiahli aj do manželovej rodiny, vznikol denníkový cyklus Predpoveď na zajtra. O rok neskôr som napísala básne z časti Kľúčové príznaky a v rokoch 2014 a 2015 vznikli zvyšné časti knihy. Jednotlivé texty akoby rástli v trsoch: v priebehu dvoch-troch dní som napísala viacero básní, a potom celé mesiace nič. Možno by sa to dalo prirovnať k sezónnym virózam.

Pri čítaní vašich nových básní mi okrem iného zišlo na um, či ste niekedy ašpirovali na lekárske povolanie.

Áno, už v detstve som bola presvedčená, že môžem byť jedine lekárkou, učiteľkou alebo spisovateľkou.

Mária Ferenčuhová (zdroj: Petra Bošanská)

Medicínsky jazyk vás zjavne inšpiroval tak, že ste ho povýšili na poéziu a mňa by zaujímalo, či už Imunitu čítali aj nejakí lekári. Ako budú túto knižku vnímať, uvažovali ste o tom?

Niektoré pojmy, najmä medicínsku latinčinu, som s lekármi síce konzultovala, ale nikto z nich nečítal celý rukopis. Som zvedavá na ich reakcie – budem vďačná, ak nejaké budú. Mnohí lekári sú vášniví čitatelia, niektorí dokonca sami píšu. Lekárom imunológom bol aj jeden z najprekladanejších českých básnikov Miroslav Holub, ktorý v písaní takisto využíval medicínske metafory. Napríklad názov jednej z jeho zbierok je Syndrom mizející plíce.  

V čom tkvie to kúzlo, keď sa odrazu z lekárskej správy stane báseň?

Reč medicíny ma fascinuje už veľmi dlho. Lekári používajú množstvo metafor, či už pri vysvetľovaní priebehu ochorení, opisoch reakcií tela pri liečbe, alebo aj pri obyčajnej charakteristike chorôb. Niektoré lekárske metafory sú dokonca veľmi invenčné. Chorobopisy či kazuistiky sú pre mňa silné najmä preto, že sa sústredia na symptómy, na špecifické prejavy, ktoré sú z poetického hľadiska vlastne metonymiami – teda výrazmi alebo obrazmi, ktoré vznikli prenesením významu nie na základe podobnosti, ako je to v prípade metafory, ale na základe logickej súvislosti. Tým, že sa lekárske texty zameriavajú na jednotlivé príznaky ochorenia, podstatné z medicínskeho hľadiska, väčšinou ich nechápeme ako portréty konkrétnych ľudí. Lenže za každou anamnézou, za každým chorobopisom nie je len súhrn príznakov, ale celý človek. Ako sa bude javiť, keď sa naň pozeráme len z hľadiska lekárskej správy? Niekedy v takýchto portrétoch nástojčivo vystúpi do popredia sociálny rozmer, inokedy svojská povaha pacienta. V mojich básňach dominujú opisy symptómov, následne z nich však rekonštruujem komplexnejší portrét jednotlivcov, spoločnosti či ľudského údelu.

Mária Ferenčuhová (zdroj: Petra Bošanská)

Nedávno som čítala, že imunita má na náš život oveľa väčší dosah, než sa predpokladalo. Zjednodušene povedané, riadi aj naše správanie, socializáciu, vzťahy s druhými ľuďmi. Vedeli ste to alebo ste tento objav zakomponovali do vašej zbierky intuitívne?

Moje vedomosti o imunológii sú veľmi kusé. Samozrejme, že čítam popularizačné texty, z niektorých dokonca vychádzam. Pri písaní som však imunitu chápala veľmi všeobecne, ako schopnosť organizmu odolávať škodlivým látkam alebo infekciám, a v prenesenom význame ako odolnosť jedinca proti akýmkoľvek vplyvom, ktoré zasahujú jeho zdravie a rovnováhu: teda ako odolnosť proti spoločenským neduhom, samote alebo proti ničivým emóciám. Rovnako fascinujúca ako táto imunita je pre mňa aj jej nedostatok či zlyhávanie.

Doteraz ste vydali tri básnické zbierky a ako ste mi raz spomínali, nikdy to nebolo jednoduché, každá zbierka – ak to tak môžeme nazvať – vás stála niečo v osobnom živote. Imunita nebola výnimkou. Dokážete o tom vôbec hovoriť?

Máte pravdu, hovorí sa mi o tom veľmi ťažko. Poéziu píšem výlučne z nutnosti, ako reakciu na to, čo vnímam a čo nedokážem spracovať. Možno to bude znieť pateticky, ale v procese písania som s ním stotožnená, žijem výlučne v ňom. V prípade Imunity to bola skúsenosť extrémnej empatie, ktorá možno prispela k tomu, že som nakoniec ochorela aj ja. Nie je vzácnosťou, keď napríklad osoby, ktoré doopatrujú chorého blízkeho, následne samy ochorejú. Fyzické a duševné vypätie človeka, ktorý žije v blízkosti chorých a zomierania je obrovské. A je ešte väčšie, ak človek dá voľný priebeh empatii, alebo ak toto vypätie nemá čím vyvážiť. Človek skrátka nemôže zomierať spolu so zomierajúcim – tým mu nijako nepomôže. Pri písaní Imunity som si to ešte neuvedomovala. Svoju vlastnú chorobu som však, paradoxne, prežívala oveľa vecnejšie a tlmenejšie než písanie o chorobách iných. 

Mária Ferenčuhová (zdroj: Petra Bošanská)

Ako ste vlastne zistili, že máte vážnu diagnózu? Vďaka preventívnej prehliadke?

Celkom jednoducho, ako väčšina mladších žien s karcinómom prsníka: nahmatala som si hrčku. Už predtým som mávala problém s cystami, takže som ju chvíľu len pozorovala. Nezmenšovala sa, naopak, dokonca som si v podpazuší objavila ďalšiu. To neveštilo nič dobré, a tak som zašla k lekárovi. Ten zostal pokojný, tvrdil, že to zrejme bude adenofibróm. Boli prázdniny, dal mi lístok na sonografiu s odporúčaním, aby som sa objednala v septembri. Po ultrazvukovom vyšetrení to už išlo rýchlo: mamografia, biopsia, diagnóza, chemoterapia, operácia, ožarovanie. Nebol to ľahký školský rok.

V čom vás choroba zmenila?

Keď si človek náhle a intenzívne uvedomí svoju konečnosť, zmení sa všetko. Zostrí sa mu vnímanie, náhle sa ponorí výlučne do prítomnosti. V takých chvíľach je opojné aj jedlo alebo obyčajný pohľad z okna, čo už potom trávenie času s partnerom či dieťaťom! Keď som pochopila, že ešte nezomieram, ale mám šancu sa vyliečiť, začali fungovať aj iné mechanizmy. Môj manžel v jednej chvíli takmer sklamane skonštatoval, že choroba toho zmenila len veľmi málo. V každom prípade však zmenila môj prístup k niektorým veciam. Som menej úzkostlivá, menej náročná. Vďačnejšia. Pochopila som, že mám okolo seba mnoho ľudí, ktorí sú mi ochotní pomôcť. Prestala som žiť v nedôvere, s predstavou, že druhým prekážam alebo stojím v ceste. Alebo že musím myslieť na všetky eventuality, na komplikácie, ktoré by sa mohli vyskytnúť, prípadne, že sa musím za každú cenu vypnúť k výkonu, aj keď už skutočne nemám ani štipku energie. A v tom je veľké oslobodenie.

Vizáž a styling: Barbora Yurkovic