Dana Vitálošová: Pre mnohých ľudí je feminizmus zahanbujúca nálepka

Kedy ste sa prvýkrát stretli s pojmom feminizmus?

Už na strednej škole, ale len veľmi okrajovo. Nikdy som sa o to príliš nezaujímala, možno až do vysokej školy. Vtedy som ani neriešila feminizmus ako taký, nezačala som si študovať, čo to je, lebo mi celé hnutie, aj keď som o ňom nič nevedela, vždy bolo nesympatické.

No náhodou som si prečítala knihu Mýtus krásy od Naomi Wolfovej, oslovilo ma to a bola som potom hrozne nahnevaná. Následne som, ešte v škole, urobila diskusiu o tom, ako kto vníma svoj vzhľad a napísala som aj takú malú prácu. Takto som začala riešiť feminizmus, hoci som to tak vtedy nenazývala.

Kedy ste teda pochopili jeho zmysel a význam?

To je super otázka, lebo to bolo asi len pred dvomi rokmi, krátko pred založením online magazínu Feminist.fyi. Dlho som si myslela, že rodová rovnosť existuje a teda že ženy sú si s mužmi rovné. Aj o sebe som si myslela, že som progresívny človek, ktorý uznáva ľudské práva. Potom jedna kamarátka feministka zdieľala na Facebooku test, ktorým si človek otestuje svoje skryté stereotypy a predsudky voči rôznym skupinám ľudí.

Bol to naozaj dobrý test z Harvardskej univerzity a vyšlo mi v ňom, že mám veľmi sexistické postoje. Vtedy som sa pozrela na svoj život, čo robím, v akej som profesii, akí muži ma priťahujú. Plus som si uvedomila aj to, aké ťažké je nájsť si dobre platenú prácu v sociálnej oblasti v porovnaní s technickými odvetviami, ktoré sú typickou doménou mužov. Došlo mi, že to s tou rodovou rovnosťou predsa len na Slovensku nie je až tak ružové. Donútilo ma to zamyslieť sa.

Pre mnohých je feminizmus a jeho obsah nepochopeným. Mohli by sme ho zjednodušiť na rodovú rovnosť?

Rodová rovnosť je výsledok feminizmu. Feminizmus je hnutie za rodovú rovnosť.

Môže sa dnes hocikto nazvať feministkou, feministom?

Veľa ľudí sa považuje za feministov a feministky, pričom iní ľudia by ich za feministov neoznačili. Viacerí napríklad praktikujú takzvaný biely feminizmus. To znamená, že sa nazvú feministami, ale obhajujú pritom iba práva bielych žien. Potom je druhý termín, intersekcionálny feminizmus, čo znie síce strašne, ale znamená, že pri obhajovaní práv žien musíme myslieť aj na to, že sa viacerých týkaju aj ďalšie formy diskriminácie.

Existujú čierne ženy, trans ženy, lesbické a bisexuálne ženy, ženy s fyzickým a psychickým hendikepom... Príslušnosť ku každej menšine so sebou nesie ďalšie špecifické problémy. Intersekcionálny feminizmus zároveň myslí aj na cis mužov (stav, v ktorom sa osoba stotožňuje s tým, ako bola označená pri narodení, resp. aký rod jej bol pripísaný, pozn.red.) a trans ľudí vo všeobecnosti. Všetky druhy feminizmov majú však spoločné to, že im ide o rodovú rovnosť.

Prvá vlna feminizmu sa datuje niekedy do čias Francúzskej revolúcie, najzásadnejšie však bolo feministické hnutie na prelome 19. a 20. storočia.

Prvá kniha, ktorú môžeme považovať za feministickú, bola napísaná dokonca v roku 1405 autorkou Cristine De Pisan. Feminizmus ako hnutie však vtedy, samozrejme, neexistovalo.

Vtedy ženy bojovali za iné práva, ako dnes. Čo sa zmenilo?

V súčasnosti bojujeme napríklad za reprodukčné práva žien, teda za niečo, čo sme dávno mali, a potom nám to vzali. Ďalej čelíme obviňovaniu obetí v prípade znásilnení, neriešeniu domáceho násilia, diskriminácii v prístupe k práci a na pracovisku. Je tu otázka materstva a nevyváženosti v starostlivosti o deti, to je tiež veľmi dôležité. A to hovorím iba o západnej spoločnosti.

Dana Vitálošová medzi protestujúcimi počas Čierneho pondelka (zdroj: SITA/Monika Zaťková)

Ako urobiť lepší obraz o feminizme a feministkách medzi ľuďmi?

Je to niečo, o čo sa snažím aj v mojom magazíne. Preto sa volá tak, ako sa volá, aby samotný názov získal lepšie konotácie. Dôležité je tiež vysvetľovať, o čo feminizmu ide, teda, že mu v žiadnom prípade nejde o nadvládu žien nad mužmi, ako tvrdia mnohí antifeministi. Aj mnohé známe osobnosti sa fotili s nápismi „This is what a feminist looks like“, napríklad taký Justin Trudeau je momentálne najväčší hrdina feminizmu. Mám pocit, že skôr u nás na Slovensku sme v tomto stále pozadu.

Je to podľa vás tým, že feminizmu ľudia nerozumejú alebo s ním skôr nesúhlasia?

Ja si myslím, že vôbec nevedia, čo to je. Ak aj tušia, tak si najskôr myslia to, čo kedysi aj ja – že sú ženy s mužmi rovnoprávne a feminizmus nie je potrebný. Ale treba poukázať na to, že jednoducho nemáme v spoločnosti rovnaké postavenie ako muži.

Ktoré sú podľa vás najväčšie mýty o feminizme?

Že v ňom ide o nadvládu nad mužmi. Potom sú mýty o feministkách ako takých – že sú to lesby, že sme sexuálne neukojené, agresívne a zakomplexované.

Čím to podľa Vás je?

Nadvláda mužov nad ženami existuje už minimálne 6000 rokov. Za ten čas sa nám tak vryla “pod kožu,” že niektoré veci považujeme za prirodzené. Napríklad to, že ženy by mali byť krásne a muži silní. Alebo, že muži sú tí, ktorí rozhodujú a ženy by sa im mali podriadiť. Tento systém sa udržiava práve tým, že ktokoľvek by chcel dané role a vyváženie moci zmeniť v neprospech mužov, dostáva rôzne nálepky.

Zo žien sa tak stávajú “antiženy”, teda tie, ktoré nespĺňajú očakávania rodových stereotypov. Ktokoľvek nadáva feministkám, ide vždy o podobné slová: sú škaredé, nevedia variť, nevedia si nájsť chlapa, sú neukojené, alebo zakomplexované. A feministom, že sú zženštilí, alebo pod papučou, teda akísi “antimuži”. Patriarchálny systém jednoducho z každého, kto by ho chcel zmeniť, urobí nepriateľa. Vlastne ako každá diktatúra.

Prirovnávate to k diktatúre?

Áno. A to nehovorím len o tom, že ide o diktatúru smerom k ženám, ale aj k iným rodom.

Čo si pomyslíte, keď sa povie slovné spojenie „nežnejšie pohlavie“?

Podľa toho v akom kontexte. Beriem to ako súčasť toho, čo tu bohužiaľ máme. Nezmierila som sa s tým, ale sú určité veci, ktoré človek musí filtrovať. Keby som sa mala nahnevať za každú takúto zmienku, tak by ma asi porazilo. Skôr ma hnevajú prílohy v rôznych médiách, ktoré sú určené ženám, a pritom sa venujú typicky rodovo stereotypným témam – vareniu, deťom, kráse, sexu.

Aký je rozdiel medzi radikálne zmýšľajúcimi a konajúcimi feministkami a tými „umiernenejšími“?

Nevyznám sa veľmi v tom, čo je radikálne a čo nie. Myslím, že každý si pod týmto slovom predstavuje niečo trochu iné. Viem iba to, čo by som chcela dosiahnuť.

Za aký typ feministky považujete seba?

Za intersekcionálnu. Teda nechcem bojovať len za biele cis ženy a za ženy bez postihnutí. A nejde mi len o ženy, ale aj o transrodových ľudí a LGBTQ komunitu ako takú.

Keď však hovoríme o tom, že vám nejde len o ženy, treba povedať, že svoju rolu vo feminizme a rodovej rovnosti zohrávajú aj rovnaké práva pre mužov.

Áno, aj toto feminizmus obsahuje. Právo mužov obliekať sa tak, ako to cítia, správať sa tak, ako to cítia, aby sa nemuseli stále stavať do nejakej škatuľky silných heterosexuálnych jedincov. Ale mne osobne o to až tak nejde. Často sa pri feminizme hovorí o tom, že netreba na mužov zabúdať a hovoriť o nich, ale pozrime sa na to takto – povedzme, že sa budeme baviť o rasizme. Budeme tiež pri právach ľudí iných rás spomínať aj práva bielych? Ja budem rada, keď sa budú mať muži lepšie, ale nie je to môj prvoradý cieľ.

A čo ním teda je?

Môj prvoradý cieľ je, aby sa ženy a trans ľudia cítili bezpečne a aby mali dôvod na radosť.

Dana Vitálošová (zdroj: Jozef Jakubčo)

Že majú problém s feminizmom muži, je logické. Ale v čom tkvie, že sa k jeho skutočnej hlavnej myšlienke stavajú odmietavo aj samotné ženy?

Je to problém toho, že pre mnohých ľudí je feminizmus akási zahanbujúca nálepka. V rámci nášho systému nadvlády mužov, keď sa človek, ktorý nemá moc, ju snaží získať, tak tomu, ktorý ju má, to prekáža. To je tak všade. Povie sa „feminizmus“ a vyrojí sa mnoho ľudí, ktorí sú proti. Stačí výraz pohŕdania, či už na internete alebo v inom styku a dotyčná osoba hneď prestane mať chuť sa takto nazývať, lebo vidí, že je to niečo, čím druhí ľudia opovrhujú. A každý chceme, aby nás druhí prijímali.

Nie je rodová nerovnosť iba prirodzeným dôsledkom našich odlišností? Napríklad aj tých fyzických a biologických? Teda, že ženy sú často fyzicky slabšie, inklinujú k iným činnostiam ako muži, majú v sebe zakódované materstvo, inštinkty a podobne?

Rodová nerovnosť znamená, že ľudia majú iné príležitosti a nerovnakú moc na základe toho, akého sú pohlavia alebo rodu. Aké sú naše odlišnosti podľa rodu a pohlavia? Ja mám maternicu, niekto iný nie. Hodím sa kvôli existencii maternice a vaječníkov viac na povolania, ktoré sú menej platené?

Pribalili mi k maternici aj talent na varenie a háčkovanie, alebo túžbu venovať sa výchove detí a údržbe domácnosti? Môžem vás ubezpečiť, že nie. K tej fyzickej sile: už dlhé roky sa neživíme lovom mamutov a fyzická sila prestáva byť dôležitá. Zároveň, kto rozhodol o tom, že napríklad starostlivosť o deti je neplatená aktivita? Je menej dôležitá výchova detí, než vyvíjanie nových mobilných aplikácií?

Osvetu v tomto smere ste sa rozhodli robiť aj prostredníctvom online magazínu o feminizme. Čo ponúka?

Máme občasných prispievateľov, lebo sme dobrovoľnícka organizácia. V poslednom čase sa venujeme najmä histórii feminizmu, prekladáme aj články z iných médií, takisto texty z intersekcionálneho feminizmu. Nedávno sme založili klub, sú v ňom ženy, ktoré chcú písať beletriu. A zakladáme aj občianske združenie, takže chceme z toho urobiť niečo akčnejšie. Napríklad robiť pouličné akcie.

Stretli ste sa aj vy osobne s nejakým spôsobom diskriminácie pre vaše názory a postoje?

Mala som viacero kamarátov, s ktorými som sa, odkedy robím feministický aktivizmus, prestala baviť, pretože mi povedali veci, ktoré som nevedela akceptovať, vrátane vulgarizmov. Alebo mi začali radiť, čo mám urobiť pre svoje duševné zdravie, aby som sa z toho feminizmu dostala. Niektoré veci sa stali aj na sociálnych sieťach a internete, hodnotila som napríklad na jednom fóre istý film a chýbalo mi v ňom viac ženských postáv. Vtedy sa ma jeden kamarát spýtal, či mi už z feminizmu úplne preskakuje. Iný mi zase povedal, že kedysi som bola normálna. A stretla som sa aj s kyberšikanou.

Kde sú najväčšie medzery v rovnoprávnosti? Ako je na tom Slovensko v porovnaní so svetom?

Veľmi mi prekáža napríklad to, že sa u nás nediskutuje o tom, že by muži chodili na rodičovské dovolenky a mali by sa rovnakou mierou ako ženy starať o deti. Keď idem niekam na ihrisko, vždy sú tam s deťmi ženy. Alebo som sa angažovala v mestskom aktivizme a vždy, keď sa hovorilo o tom, aby mohli kočíky chodiť po chodníkoch, tak to boli iba „mamičky s kočíkmi“.

U nás je taký kult materstva a nepočujem žiadnu diskusiu na túto tému. Ďalej je problém aj počet žien v politike a vo vláde. A celkovú nefunkčnosť systému vidím aj v tom, ako sa staviame k obetiam domáceho násilia. To je úplne hrozné. Aj spomínaná kyberšikana je veľký problém a bude, bohužiaľ, stále narastať.