Zuzana Pacáková: Biela noc ponúkne aj lúku z miliónov kvapiek

Tento rok už druhýkrát rozsvieti Bratislavu Biela noc.

(Zdroj: archív Z. P.)

Aká bude tohtoročná Biela noc?

Tento rok príde do Bratislavy rozprávkový Mrak zo šiestich tisícov žiaroviek, ktoré môžu ľudia zapínať a zhasínať a vytvárať tak lokálnu svetelnú búrku od kanadských umelcov Caitlinda R. C. Browna a Wayna Garetta. Doteraz získal množstvo dizajnérskych ocenení a prešiel celý svet, je to doslova ikonické dielo svetelného dizajnu. Ďalšou inštaláciou bude obrovský levitujúci kruh Vincenta Leroya. Ľudia, ktorí doň vstúpia, budú mať pocit, akoby prešli do inej dimenzie, kde sa okolo nich spomalí čas. Starý bratislavský most sa rozohrá farbami a reštaurácia Ufo na moste SNP sa premení na maják. Návštevníci festivalu sa budú môcť prejsť po lúke z miliónov kvapiek alebo vidieť tlkot svojho srdca na fasáde Hradu. A keďže sme multižánrový festival, okrem vizuálneho umenia sú pripravené aj divadelné predstavenia, performancie, koncerty, tanec. Každý si môže vybrať, čo ho zaujíma.

Ako vlastne vznikla myšlienka zorganizovať takýto projekt?

Keď som prišla pred dvanástimi rokmi ako študentka do Francúzska, zažila som prvýkrát Bielu noc v Paríži a bola som očarená. Celé mesto o ničom inom nehovorilo. Ľudia sa na festival pripravovali, študovali si, čo má byť kde vystavené. Počas festivalu boli všade davy, preplnené metro. Väčšina návštevníkov sa preto pohybovala len v jednej štvrti, ale aj tak to bolo fascinujúce. Nikdy predtým som nič podobné nezažila. Na Slovensku v tom čase umenie ešte nevystavovalo vo verejných priestoroch.

Takže Paríž vás ohúril? Zažili ste niečo ako kultúrny šok?

Dá sa to tak povedať. Mala som osemnásť, keď som tam začala študovať koncepciu a riadenie kultúrnych projektov na Sorbonne. Oproti mojim spolužiakom, ktorí sa odmalička pohybovali na workshopoch a výstavách vo veľkých parížskych galériách a už v základnej škole sa učili základy estetiky, som mala čo doháňať. Zrazu som objavila zvláštny svet, v ktorom sa stretávali znalci umenia s jeho zberateľmi, ale aj s obyčajnými ľuďmi, ktorí chodia obdivovať umelecké diela len preto, že sa im páčia a robia im život krajším. Nikto sa tam nepozeral na umenie ako na niečo, čo by malo byť spoločnosti na príťaž, lebo to stojí peniaze. Všetci chápali, aké je dôležité pre každodenný život, ktorého bolo neoddeliteľnou súčasťou. Takže prvý rok som len chodila s otvorenými očami, veľa nasávala, študovala. Počas štúdia som bola na stážach vo všetkých veľkých parížskych galériách, od Louvru cez Musée d´Orsay až po Pompidou či Palais de Tokyo. A potom som si zvykla. Veci, ktoré boli pre mňa výnimočné, tak trochu zovšedneli, ale aj tak ma neprestali fascinovať.

Aká bola cesta od nápadu preniesť Bielu noc na Slovensko až po jej realizáciu?

Od momentu, keď som prvýkrát uvidela Bielu noc v Paríži až po prvý krok k jej realizácii prešlo niekoľko rokov. Kým som sa zabehla v štúdiu na Sorbonne, bolo to pre mňa náročné. Viete, nie je ťažké dostať sa tam z bilingválneho gymnázia v Košiciach, ale udržať sa je už ťažšie. Zo sedemsto prijatých študentov školu reálne skončí možno desať. Takže, keď som sa pustila do prípravy Bielej noci na Slovensku, mala som dvadsaťtri rokov. V tom čase sa stali Košice európskym mestom kultúry, a tak som si povedala, že by to mohla byť dobrá príležitosť. Oslovila som Zoru Jaurovú, vtedajšiu šéfku tímu európskeho mesta kultúry. Stretli sme sa v jednej bratislavskej kaviarni, ukazovala som jej fotografie z Paríža a podarilo sa mi nadchnúť ju pre tento projekt. Asi na ňu zapôsobilo moje veľké nadšenie. Fakt je, že vtedy som vôbec netušila, do čoho sa vlastne púšťam.

Čo vás v nasledujúcom období zaskočilo?

Zložitosť a mnohovrstevnosť tohto projektu. Zo začiatku by mi vôbec nenapadlo, že dielo, ktoré vyzerá úžasne na fotografiách, môže potom v skutočnosti, keď ho preveziete a nainštalujete, vyzerať inak, alebo že kamión, ktorý preváža monumentálnu svetelnú inštaláciu, bude meškať päť dní a ohrozí celé podujatie. Alebo sa vám môže pri inštalácii rúcať strop, lebo nemáte dobre vypracovaný posudok od statikov. Takýto obrovský festival je ako živý organizmus, ktorý sa neustále vyvíja a len ťažko sa dá presne nalinajkovať. Dnes som už veľmi opatrná, na všetko máme zabezpečené posudky, poistenia, všetko dôkladne zvažujem, preratúvam, no aj tak je to vždy napínavé a dobrodružné.

Čo vám najviac pomáha prekonávať ťažkosti?

Asi to, že svoju prácu milujem. Odmalička som sa pohybovala v kultúrnom prostredí, neviem si predstaviť, že by som robila niečo iné. Rodičia ma nevodili ako dieťa po obchodných domoch, chodili sme za kultúrou. Desať rokov som sa venovala aktívne scénickému tancu a občas som sa pomýšľala, že sa mu budem venovať profesionálne. Napokon ma však pohltilo výtvarné umenie. Práca kurátora alebo dramaturga vie byť veľmi kreatívna. Musíte prísť s nejakou zaujímavou myšlienkou, víziou a potom objaviť spôsob, ako ju realizovať. Osloviť umelcov, ľudí, ktorí vám pomôžu s organizáciou projektu, dať mu vlastnú tvár, jedinečnosť a identitu. Nehovoriac o zháňaní peňazí, produkcii, komunikácii s ľuďmi, logistike. Ide o zlúčenie kreativity s manažérskou prácou a človek pritom posúva hranicu svojich možností. Učím sa byť nohami na zemi, hoci tak veľmi rada lietam.

Pracujete s množstvom ľudí. Ktoré stretnutia sú pre vás najviac inšpiratívne?

Počas Bielej noci som spoznala ľudí všetkých možných profesií. Od potápačov a horolezcov, ktorí nám pomáhajú s náročnými inštaláciami, cez elektrikárov, stavbárov, grafikov, pamiatkarov, úradníkov, politikov, marketérov, riaditeľov firiem, ochranárov až po brigádnikov a dobrovoľníkov. Keď nám skratoval v Košiciach Mrak, ktorý bude tento rok vystavený v Bratislave, vystriedali sa na ňom všetci elektrikári z okolia, kým sa ho podarilo opraviť. Nezabudnuteľná bola pre mňa spolupráca s dvanástimi väzňami, ktorí nám zošívali z cédečiek obrovské pologule z Paríža. Boli nesmierne hrdí na to, čo sa im podarilo vytvoriť. Vtedy som naplno pocítila, aký môže mať umenie zmysel.

Počas prípravnej fázy festivalu veľa cestujete. Kam sa najčastejšie vraciate?

Určite do Paríža, toto mesto považujem za svoj druhý domov. Nikdy ma neprestane baviť. Ľudia tam doslova žijú v uliciach, a to aj v zime. Stretávajú sa na koncertoch, v divadlách, galériách a vždy si radšej vypijú kávu v kaviarni než doma. Možno aj preto, že majú maličké byty, kde sa dá len prespať. Naše paneláky sú oproti nim skutočný luxus. Ale nikto to nevníma ako obmedzenie, ľudia žijú vonku a neuveriteľne slobodne. Nikto sa nestará o to, čo robia druhí. Je to úplne iná atmosféra ako u nás na Slovensku, kde stále niekto niečo rieši. Páči sa mi, ako si Francúzi vedia užívať verejný priestor. Biela noc je veľmi francúzska, lebo sa odohráva vonku – na uliciach, námestiach, v parkoch a vo verejných budovách.

Preniesli ste si niečo z parížskeho životného štýlu aj do vášho súkromia na Slovensku?

Skúšala som doma zorganizovať piknik v parku, tak ako sa bežne robí v Paríži. Na brehoch Seiny ľudia cvičia, hrajú sa s deťmi alebo si nabalia do košíka bagety s vínom a so syrom a užívajú si park. Presne takú predstavu som mala aj doma, uverejnila som cez facebook pozvánku na piknik. A moji slovenskí známi sa ma potom pýtali, čo som tým myslela. Nechápali, prečo ich pozývam niekam, kde sa nedá grilovať ani opekať. Ale, bolo to už dávnejšie a treba povedať, že situácia sa postupne mení k lepšiemu. Páčilo by sa mi, keby sa naši ľudia naučili vnímať mestá a ulice ako súčasť svojich domovov. Potom by im určite nenapadlo zahodiť na chodníku papier len preto, lebo sa im zdá, že ten priestor nikomu nepatrí.

Ako vnímajú váš spôsob života vaši najbližší, priateľ a rodina?

Keď vrcholia prípravy na Bielu noc, tak sa na mňa niekedy hnevajú, lebo sa ma snažia podporovať a ja im to vraciam tak, že vybuchnem, keď mi niečo nevyjde, alebo nezdvíham telefóny. Od júla do októbra so mnou nie je bohvieaká komunikácia. Pritom mojich najbližších zapájam, kde sa dá. Otec mi pomáha zháňať statikov, mama s poštou, sestra s prekladmi a priateľ, ktorý je odborníkom na IT technológie, je priamo zapojený do tvorby festivalu. Takže, keď sa to so mnou nedá vydržať, tak si občas pofrflú, ale napokon to vždy nejako strpia, lebo vedia, že inak to nejde. Musím robiť niečo, čo ma baví a naplno. Potom sa im snažím všetko vynahradiť od januára do marca, keď mám trochu pokojnejšie obdobie. Dokonca vtedy aj doma niečo navarím.

Foto: Petra Bošanská

Vizáž a styling: Jana Milatová

 

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. Nenaleťte pochybným predajcom jazdeniek
  2. K-Classic – značka, ktorá pomáha!
  3. Recept na príjemné ráno od „majstra rozkoší“ Daniela Nekonečného
  4. Odteraz pri volaniach už nemusíte rátať minúty
  5. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  6. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou
  7. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  8. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  9. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  10. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky
  1. Modesta Real Estate sprostredkovala pre Emil Frey halu v P3
  2. Recept na príjemné ráno od „majstra rozkoší“ Daniela Nekonečného
  3. K-Classic – značka, ktorá pomáha!
  4. Pred 25 rokmi musela byť jazdenka zo západu
  5. Odteraz pri volaniach už nemusíte rátať minúty
  6. Nenaleťte pochybným predajcom jazdeniek
  7. Cíťte sa v priestore príjemne
  8. Ktorý odšťavovač má najvyššiu výťažnosť?
  9. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  10. Ako si vybrať wc a umývadlo?
  1. Odteraz pri volaniach už nemusíte rátať minúty 9 922
  2. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť 4 449
  3. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky 4 362
  4. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade 4 105
  5. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou 3 952
  6. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami 3 943
  7. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku 2 782
  8. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou 2 574
  9. I cez prázdniny testujte elektrobicykle 1 796
  10. Nenaleťte pochybným predajcom jazdeniek 1 779

Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Slovenka chráni Zem pred katastrofou z vesmíru

Eva Lilly je astronómka, pochádza z Piešťan a už sedem rokov žije v Honolulu na Havajských ostrovoch. Vyhľadáva nebezpečné asteroidy, ktoré by mohli ohroziť Zem.

KOMENTÁRE

Andrássyovci milovali ženy, na Gemeri dodnes žijú ich potomkovia

O Betliari hovorí Július Barczi.

Neprehliadnite tiež

Nechápavé okolie a žiaden voľný čas. Ako sa žije s hendikepovaným dieťaťom?

Tri matky pre SME porozprávali, s čím sa musia vyrovnávať pri dieťati s postihnutím.

V Česku vymysleli pivo pre ženy, zožalo kritiku aj od zahraničných médií

Nápoj určený špeciálne pre dámy má mramorovo biely a ružovkastý obal. Podľa Britiek je sexistický.

Ako najlepšie vyventilovať hnev a stres? V izbe, kde môžete všetko zničiť

Vo svete vznikajú miestnosti, ktoré môžete kompletne porozbíjať. Prvá je už aj na Slovensku.

Vymysleli sex robota, s ktorým možno simulovať znásilnenie

Odborníci na robotiku veria, že pri sexualite s robotmi netreba zabúdať na etický aspekt.