Deti strávia v škole či škôlke takmer polovicu svojho aktívneho dňa. No nespoliehajte sa na to, že ak ste deťom od malička vštepovali hygienické zásady, tak sa ich budú držať aj v školskom kolektíve.
Prieskum hygienických podmienok v školách a škôlkach výskumnej agentúry MRThink sa zameral hlavne na čistotu toaliet v školách a škôlkach v Slovenskej a Českej republike.
Výsledky odhaľujú nepríjemnú pravdu o podmienkach v školách a s tým súvisiace meniace sa návyky našich detí. Opýtali sme sa preto detskej psychologičky Márie Tóthovej Šimčákovej, aké medzery má stav školských toaliet a čo to môže znamenať pre vaše dieťa.
Toaletný papier je luxus
„Na mnohých školách je prítomnosť toaletného papiera či utierok na ruky na toaletách skôr výnimkou ako pravidlom. Aj takéto základné vybavenie môže spôsobovať pre školy finančné výdavky, ktoré nemôžu pokryť. Rozpočty sú obmedzené a vedenie škôl musí v mnohých prípadoch určovať priority. Ak si vaše dieťa nenosí do školy vlastný toaletný papier alebo vlastný uterák, pravdepodobne sa nachádzate v skupine tých šťastnejších rodín s dobre vybavenou školou,“ upozorňuje psychologička.
Až 40% rodičov v prieskume potvrdilo, že ich deti si musia do školy nosiť vlastné hygienické potreby. Vybavenie školských priestorov až v polovici prípadov neposkytuje tieto základné hygienické pomôcky, ktoré by mali byť štandardnou súčasťou školských zariadení.
Rovnako sa to spája s témou neútulných priestorov, kde na deti namiesto optimistických farieb a dekorácií, kričí zo stien len biela prázdnota.

Narušené súkromie
„Ak je dieťaťu súkromie pri intímnej činnosti na WC odoprené, ani si to na začiatku nemusí uvedomiť, ale zrazu sa vytvorí blok. Dieťa sa začne vyhýbať štandardným situáciám ako chodenie na WC, keď musí,“ hvorí Mária Tóthová Šimčáková.
Súkromie si vo väčšej či menšej miere vyžaduje každý človek, aj ten najväčší extrovert. Pobyt detí v škole je možné prirovnať k pobytu dospelých v práci. Aj tu je stav toaliet, rovnako ako celého prostredia, v ktorom pôsobíte, aj keď si to možno neuvedomujete, veľmi dôležitý.
Deti trávia väčšinu času v kolektíve. Mohlo by sa zdať, že súkromie nie je pre nich také dôležité. Opak je však pravdou, hlavne v prípade takej intímnej činnosti, ako používanie toalety.
Aj na toto apelujú rodičia detí, z ktorých skoro 35% má vážnejšie výhrady k súkromiu pri používaní toaliet na školách.
Psychologička upozorňuje na dôsledky: „Následkom toho môže byť, že deti nedodržiavajú pitný režim a tak obmedzujú nutkanie na potrebu. Zároveň môžu byť z celej situácie nepokojné a tak sa dostávame do začarovaného kruhu. Nervózne nepokojné dieťa sa totiž nedokáže sústrediť na vyučovací proces.“

Prípady z praxe
Mária Tóthová Šimčáková uvádza niekoľko príkladov z vlastnej ordinácie, ktoré súviseli s toaletou a prinášali deťom skutočnú traumu.
1. Počas práce školského psychológa priamo na škole som sa stretla s dieťaťom, ktoré tak odpudzovalo školské WC, že celý svoj pobyt v škole, často až do popoludnia, na WC vôbec nešiel.
2. Stretla som sa aj s tým, že učiteľ nepustil dieťa na WC, lebo písali písomku a dievča sa nebolo pred hodinou práve pre stres z písomky vycikať. Potom sa pocikala a aby to nebolo vidieť, tak sa akože obliala fľašou vody, ktorú mala na stole. Katastrofu deti ohodnotili len pozornosťou na nešikovnosť a nikto si nevšimol, čo za tým naozaj bolo.
3. Mala som chlapca, ktorý chodil len na jedno WC a keď bolo obsadené, tak sa neustále vracal na WC a čakal, kedy to „jeho“ bude voľné. Teritorialita, ktorú si vsugeroval, ho natoľko blokovala, že si to všimli iné deti a zvnútra mu to WC naschvál zamkli, tak že preliezli vrchom. Na 2 dni ho odstavili. Na začiatku situáciu ani dospelí nepochopili a dieťa v škole skolabovalo a pocikalo sa, čo následne viedlo k dlhosiahlemu výsmechu od spolužiakov a nevhodným poznámkam na jeho osobu. Považovali sme to až za šikanovanie, ktorého súčasťou bolo WC.
4. Samostatnou kapitolou sú dievčatá v období dospievania, ktoré rovnako trpia nevhodnými podmienkami na WC a tým, že by tam chceli mať primerané podmienky na svoju hygienu, či možnosť dopredu si tam uložiť svoje nevyhnutnosti ako vložky či tampóny, aby niekoľkokrát denne nechodili s vrecúškami na WC. To neunikne pohľadom chlapcov, či ostatných a stáva sa to podtitulom nevhodných poznámok a upozornení.
Dobré návyky z domu sa v škole strácajú
„Keď dieťa prichádza do školského prostredia, škola očakáva, že už má vytvorené základné hygienické a spoločenské návyky. Na druhej strane rodičia očakávajú, že škola tie návyky podporí, upevní. Rodičia chcú, aby ich dieťa v školskom prostredí rástlo nielen vedomostne, ale aj na psychologicko-sociálnej úrovni,“ vysvetľuje odborníčka.
Špinavé, zastarané toalety, nehygienické prostredie a nedostatok mydla sa rodičom, samozrejme, nepozdáva. Deti v takomto prostredí strácajú správne návyky, ktoré si odniesli z domu.
Z výskumu vyplynulo, že deti nesplachujú keď sa vycikajú, čo zapcháva toalety. Ak tento návyk nemajú z domu, pravdepodobne sa boja dotknúť špinavej toalety. Najväčšie problémy majú deti s umývaním rúk.
Z kohútika na mnohých školách tečie len studená voda, mydlo úplne chýba alebo je ďaleko od umývadla. Umývadlá bývajú privysoké a uteráky majú deti až v triede, nie na WC.
Upratovací personál alebo učitelia môžu niekedy tvrdiť, že za neporiadok na toaletách si deti môžu sami.
Psychologička vysvetľuje: „Deti sami vedia urobiť neporiadok a nestarať sa o to, aká spúšť po nich zostane. Deje sa to najmä vtedy, keď samotné prostredie nevytvára atmosféru poriadku, a tak si povedia: Prečo by som tu mal udržiavať poriadok? Veď je tu špina, a tak aj ja hodím papier na zem a neutriem po sebe.“
Ako deťom pomôcť zlepšiť návyky a pohľad na školské toalety?
Rodičia:
„Deti sa nedopúšťajú zlozvykov či upúšťania od správnych návykov vedome alebo preto, aby rodičov dráždili. Zlozvyk nemá nič spoločné s poslúchaním, a preto ho príkazom či karhaním neodstránite. Účinnejšie a trvalejšie je vysvetliť deťom, čo vám na ich zlozvyku prekáža a pochváliť ich, keď vidíte, že sa snažia čo len raz spraviť to správne. Niekedy dieťa potrebuje iba motiváciu a pomoc pri uvedomovaní si zlozvyku, aby ho dokázalo potlačiť. Ak máte dojem, že sa u dieťaťa vytvoril psychický blok a začína to ovplyvňovať jeho správanie, ako rodičia ste už zasiahli, no nevidíte zmenu, poraďte sa s psychológom. Spolu nájdete možnosti a riešenia ako dieťaťu pomôcť,“ radí Mária Tóthová Šimčáková a dopĺňa: „Občas sa môže stať vašej ratolesti v materskej či základnej škole v prvých triedach škole nepríjemná nehoda. Pre psychiku dieťaťa a jeho rozvoj, je nevyhnutné, aby učiteľka situáciu diskrétne zvládla. Pripravte pre ňu do zálohy čisté oblečenie na prezlečenie v šatni a jeho nehoda by sa nemala stať verejne známa. Máme príklady, kedy výsmechom od učiteľky, či detí, bolo dieťa natoľko traumatizované, že odmietalo chodiť do materskej školy a celkovo sa zablokovalo vo svojich návykoch. Máme deti, ktorých mamy majú nastavené pravidlá čistoty výrazne, to znamená, že dieťa je naučené vyhýbať sa činnostiam, kde by prichádzalo do kontaktu s „nevhodným prostredím“. Dieťa sa, napríklad, podľa mamy, nemá hrať v piesku, lebo tam cikajú psy, chytať veci okolo seba. A ak sa tam ostatné deti hrajú, tak ich napomína alebo len stojí a nechce sa za žiadnu cenu pridať, hoci po tom túži.“
Učitelia:
Učitelia a riaditelia sú zodpovední za deti, ktoré sa v škole pohybujú. Vzdelávajú ich, ale nemali by zabúdať ani na druhú stranu, a to na výchovu. Do nej patrí aj oblasť návykov a hygieny, ktorú deti naučili rodičia a oni ju majú len rozvíjať vo svojich podmienkach. Pozornosť škôl by sa teda mala upriamovať i na vytvorenie vhodného prostredia toaliet, ich rekonštruovania a opravám. „Ak nedisponuje škola dostatočnými finančnými prostriedkami, musí hľadať iné cesty. Napríklad prostredníctvom sponzorov, grantov, či rôznych súťaží, ako je trebárs projekt Domestos na školách, v rámci ktorého môžu školy získať financie na renováciu školských toaliet. Niekedy sa stačí detí opýtať, čo im v škole prekáža na prostredí okolo seba a či majú nápady ako to zmeniť. Veď nie je nič lepšie, ak prídu deti s vlastnými nápadmi, ako napr. obrázky na stenách či celé maľované steny, ktoré robia prostredie krajším a príjemnejším. Často mi samé deti priznávajú, že keď majú konflikt s kamarátmi, alebo sa udeje niečo, čo nedokážu zvládnuť, idú sa schovať na WC. Veď tam za nimi ostatní do kabínky nepôjdu. A ak áno, tak to už považujeme za obťažujúce až šikanujúce. Tam nachádzame ďalšiu úlohu učiteľov, aby boli v strehu a spojili dôveru v to, čo deti na toaletách robia aj s kontrolou. Často sme si v škole hovorili, či tam smieme ako dospelí vstúpiť, napríklad žena na chlapčenské WC, ale bezpečnosť deti je prvoradá, a tak je asi vhodný spôsob zaklopať a pozrieť sa, čo sa deje a či niekto nepotrebuje pomoc či oporu,“ radí detská psychologička.