Michaela "Magaela" Ďurišová: Handmade prežíva znovuzrodenie, možnosti ako dnes sme ešte nemali

Ste dôkazom, že handmade výroba na Slovensku žije a môže byť úspešná. Kedy ste zistili, že máte šikovné ruky?

Tvorím už odmalička, ale kľúčový moment nastal na vysokej škole. Popri štúdiu som chcela nejakú zmenu, tak som začala tvoriť a robiť niečo rukami. Začalo to byť pre mňa povznášajúce, až to prerástlo v závislosť. Vtedy nastal ten moment, kedy som si povedala, že v tom musím pokračovať.

Ako sa z počiatočného koníčka stala práca?

Tak, že som bola hodená do vody a bola som nútená plávať. Nemala som na výber, zostala som po vysokej škole nezamestnaná. Zapísala som sa na úrad práce, lebo nikde ma nečakali s otvorenou náručou a prácou, hlavne nie cez prázdniny. Bola som vyštudovaná učiteľka hudobno-dramatického umenia, takže aj tak by mi začala práca až od septembra. Lenže presťahovali sme sa do Rakúska, tridsať kilometrov od Bratislavy, a nemala som možnosť dochádzať. Manžel síce mal prácu od deviatej do piatej, ale moja práca by bola od jednej do siedmej, lebo by som učila na základnej umeleckej škole. Bola som nútená začať niečo robiť a vyrábanie mi prišlo ako fajn začiatok.

(zdroj: archív Magaely)

Takže niekde tu vznikla značka Magaela?

Nie je daný bod, kedy to vzniklo. Nikdy som ani nemala priamo danú túto víziu. Niektoré značky sa na to postupne pripravujú, plánujú to, a potom to vypustia von. Ja som sa riadila veľmi inštinktívne, dávala som najmä na podnety ľudí. Keby nebolo ich, tak by som to sem nikdy nedotiahla. Fungovalo to tak, že som niečo vytvorila, a keď to malo dobrú odozvu, tak som sa tomu venovala aj ďalej a takto som sa dostala úplne náhodne aj k čelenkám.

Spočiatku som tvorila šité náušnice, ale tie neboli také úspešné ako moje kvetinové doplnky. Ono to bolo tak, že som si vyrobila niečo pre seba, čo nebolo nikde dostupné a po čom som veľmi túžila. Konkrétne to bol napríklad hrebienok, ktorý bol zložený iba z bobuliek a z maličkých kvietkov. Ten som vyrobila, odfotila a dala som to na Facebook, že aha, toto som vytvorila. V priebehu noci sa stal obrovským hitom a mala som naň asi desať objednávok. Postupne si tieto veci žiadali ľudia a začalo sa to vyvíjať. Magaela ako taká sa teda formuje ešte dodnes.

Ako vznikol názov?

Vznikol z môjho originálneho dievčenského mena Michaela Gerhardová. Keď som kedysi spievala v big bande, jeden novinár omylom napísal namiesto môjho mena – Magaela Garátová. V skupine sa to chytilo a začali si zo mňa robiť srandu. Dobre sa to pamätalo, bolo to chytľavé, a keď prišiel moment, kedy som chcela predávať moje náušnice, poradila som sa s dievčatami, ktoré študovali marketing, že čo hovoria na meno značky Magaela. Povedali, aby som išla do toho. Neskôr som zistila, že je to názov afrického kmeňa, lebo ma začali kontaktovať ľudia z Afriky a mysleli si, že patrím medzi nich. Magaela je u nich priezvisko a mysleli si, že som vydatá za niekoho z ich kmeňa. Dodnes im to nejde do hlavy...

Vaše výrobky vyzerajú ako vytrhnuté priamo z lona prírody. Ako ste sa dopracovali k tomu, aby vyzerali tak autenticky?

Od toho úplne prvého vyrobeného hrebienka som si zakladala na tom, aby to vyzeralo naozaj prirodzene, lebo ja a príroda sme úzko späté a je mojou súčasťou. To som sa vždy snažila pretaviť aj do mojich produktov. To, že vyzerajú tak reálne, je aj vďaka použitiu naozajstných živých komponentov, napríklad šišiek, konárikov alebo aj živých konzervovaných tráv, ktoré majú životnosť 10 až 15 rokov. Vďaka tomu ten kvietok ožije. Potom má človek chuť si ho chytiť, či je živý.

(zdroj: archív Magaely)

Čím je ten materiál špecifický? Môžu ľudia naozaj očakávať, že im tak dlho vydrží?

Áno. No musím povedať, že je krehkejší a niekedy sa stane, že odpadne bobuľka, zlomí sa kúsok zo šišky. Neviem tomu zabrániť, sú to veci, ktoré sú z prírody, sú krehké a živé. Ale nikdy sa produkt nepoškodí natoľko, aby sa nedal nosiť. Jednotlivé produkty sú súčasťou mojej osoby a ja sa snažím do nich pretaviť príbehy. A ak je aj produkt neskôr „poškodený“, je to akoby pokračovanie príbehu toho majiteľa alebo majiteľky. Stretávam sa s tým, že sa toho niekto zľakne, no nemám skúsenosť, že by sa niekomu celý produkt rozsypal alebo rozpadol. Zakladáme si na kvalite a keby človek ku nám prišiel s tým, že sa mu niečo také stalo, určite mu to bez problémov opravíme alebo vymeníme.

Kde sa dostávate k týmto živým materiálom? Idete do lesa a pozbierate ich?

Áno, to je jeden zdroj. Boli sme na dovolenke a priniesla som si pekné zásoby vrecúšok, v ktorých mám mach, šišky, všetko, čo sa mi páčilo. A potom existuje aj firma, ktorá sa zaoberá konzervovaním tráv glycerínom. Je to síce proces, ktorý by som zvládla aj doma, ale časovo ani priestorovo by som ho neustála. Celý proces trvá dva týždne, je to zložitejšie.

V čom podľa vás tkvie čaro vizuálne pekných, ale i kvalitných a praktických čeleniek, venčekov, náhrdelníkov...?

To čaro spočíva v tom, že keď má niekto napríklad jednoduché šaty, tak pomocou doplnku im dodá úplne iný šmrnc, význam a charakter. A nielen oblečeniu, ale svojej osobe. Kvety ako také podčiarkujú ženskosť a dávajú najavo niečo, čo je vo vnútri – a v tom je ich jedinečnosť.

Dokáže podľa vás výber kvetov vyjadriť charakteristiku osoby?

Určite áno. Každý je individuálny, niekoho vystihuje zimné obdobie, niekoho jarné, a do toho spadajú aj kvety, aj farebnosť. Bežne sa mi stáva, že napríklad ženy ohnivejších znamení inklinujú skôr k ružiam, zatiaľ čo tie jarné by chceli pivonky, ktoré sú typické pre jar. Tie zimnejšie chcú neutrálne, chladnejšie tóny a páčia sa im ľadové kocky alebo čierne kvety. Pri jeseni chcú väčšinou teplejšie farby alebo lístočky. Už mám nejaké skúsenosti a viem, ktoré zákazníčky po čom idú a čo sa im páči. Každý kvet a každá farebnosť vystihuje charakter ženy.

Ako prebieha celý proces výroby vašich doplnkov?

Základným pilierom je, že sedím za internetom,  hľadám materiály a sledujem trendy. Keď mám jasno v tom, čo idem tvoriť, vyberiem si materiál. Každý postup je iný, napríklad pri sponkách sa musí vystrihovať základ z filcu. Pri venčeku alebo náramku sa vytvorí základ z drôtiku a ten sa potom obaľuje floristickou páskou, potom sa tvaruje, aby držal na hlave. Následne príde prírodná časť, kedy tomu dávame nejaký podtón, teda lístočky alebo prírodné trávy. Potom prichádza samotné zdobenie. Tam už ide o inštinktívny tvorivý proces, kedy zdobíme podľa toho, ako je to oku lahodiace. Vychádzame z kontrastov. Červený venček u nás nie je nikdy čisto červený.

(zdroj: archív Magaely)

Ste samouk, čo sa týka postupných krokov výroby a znalosti materiálov?

Nepríde mi to technicky náročné. Celý čas robím veci veľmi inštinktívne. Ani neviem, čo ma k tomu vedie. Hneď, keď som robila môj prvý hrebienok, tak som si povedala, že to musím niečím podlepiť, lebo na kovovom základe by to nedržalo. Keď už som to mala, tak som si povedala, že to vyzerá škaredo, tak som tam pridala niečo prírodné. Potom som si predstavila, ako to vyzerá vonku – keď sa pozerám do trávy, odkiaľ rastú kvety, tak úplne dolu je vrstva hliny, možno nejaké listy, sem-tam nejaký kamienok...Vždy som vychádzala z tohto základu, a potom som to už dotvorila.

Koľko kusov všetkých produktov vzíde z vašich rúk povedzme za rok?

Podnikáme tri roky. Prvý rok som vyrobila možno štyristo venčekov. Druhý rok ich bolo už okolo tritisíc, a to len venčekov. Za ten tretí rok to bolo okolo osemtisíc. V súčasnosti Magaela beží už štvrtý rok a mesačne minieme okolo 400 až 600 drôtikov na venčeky. Sme tri dievčatá, ktoré vyrábame, a v priemere každá vyrobí od 30 do 60 vecí denne.

Kedysi nám takých 80 pierok na svadbu trvalo týždeň, teraz to „zmákneme“ za tri hodiny, lebo už vieme, ako na to, a vieme si materiál aj vopred pripraviť. No keďže je to biznis, z ktorého chceme vyžiť, tak si veľa vecí predpripravujeme, a potom robíme opakovačky – to znamená, že jeden populárny venček vyrobíme aj desaťkrát, aby sa nemusel pripravovať znovu materiál, nakoľko je to zdĺhavý proces.

Máte pocit, že Magaela priniesla niečo nové?

Ja osobne neviem na túto otázku odpovedať, lebo môžem mať pocit, že áno, bol to môj nápad, no niekto povie, že – nie, ja som tu bola prvá. Ale počula som už od druhých, neutrálnych ľudí, že to robím inak, mám svoj rukopis a možno to je to, čo som priniesla. Prírodnosť. Som si vedomá, že práve tú som začala riešiť ja sama podľa seba, lebo som to tak cítila.

Ako k vám prichádzajú nápady a inšpirácie?

Som ovplyvnená súčasnými trendmi, dosť vychádzam z oblečenia. Ja som úplný maniak do sledovania zahraničných módnych prehliadok, listujem stránky Dolce & Gabbana či Coco Chanel. To sú pre mňa najväčšie múzy, ktoré obdivujem. Tam hľadám inšpiráciu. Druhá vec je, že sa nechávam inšpirovať prostredím, napríklad raz som sedela v aute a videla som cez okno zátišie, ktoré bolo v naturálnych tónoch.

Páčilo sa mi zloženie kvetín, lístkov, konárikov – odfotila som si to a keď som išla tvoriť, tak som sa fotkou inšpirovala. A z veľkej miery je to aj o tom, že robíme na želanie a zákazníčky si niečo vymyslia, prídu s nápadom, my to vyrobíme a prosto sa to zapáči. Naposledy sme tak robili slamienkové vlásenky zo sušených kvietkov. Technológiu sme vymysleli my, podnet zákazníčky bol, že to chce mať naturálne. To sa napríklad chytilo, tak sme to zaradili aj do ponuky.

(zdroj: archív Magaely)

Splníte svojím zákazníčkam všetky výmysly, alebo je aj prípad, keď si poviete – toto sa už nedá...

Musím sa priznať, že doteraz som bola taká, že som snažila vyhovieť pri každom nápade, ktorý nepochádzal z mojej dielne, napríklad pri tvorbe ľadovej korunky. No tento rok nastal u mňa zlom a začala som hovoriť i nie. Neoplatí sa mi investovať čas do vymýšľania a hádať, čo má zákazníčka asi na mysli. Mnohokrát sa mi stalo, že nevesta nechala všetko na mňa, lebo „nemá predstavu“ a potom bola nespokojná, lebo to „nespĺňa jej predstavy“.

Také niečo sa deje pravidelne?

Žiaľ, áno, tento rok s tým máme väčšie skúsenosti, preto od novej svadobnej sezóny bude k dispozícii licenčná zmluva, kde budú striktne dané podmienky a bude objednávkový podrobný dotazník – keď bude niekto chcieť niečo na želanie, žiaľ, bude to musieť absolvovať, aby sme sa vyhli nedorozumeniam. Niektoré zákazníčky sú také, že skúšajú, kam až môžu zájsť a niektoré sa možno iba nevedia vyjadriť, ako by sme my potrebovali. Nie je to ich chyba, len ich nevieme pochopiť, nevedia nám to vysvetliť. No sú i zákazníčky, s ktorými nemáme žiaden problém, hneď na prvýkrát vyrobíme vec, s ktorou sú spokojné, a to nás teší.

Z toho, čo hovoríte, mám dojem, že o zákazníčky núdzu nemáte. Myslíte si, že handmade výroba prežíva na Slovensku dobré časy?  

Už som počula niečo také, že prežíva znovuzrodenie. Myslím si, že také podmienky a možnosti, ako máme momentálne na Slovensku s handmade tvorbou, sme doteraz nemali. Je tu v prvom rade možnosť internetu, kde je sloboda prezentácie, aj keď je to podmienené určitými zákonníkmi, kde sú všelijaké novely, ktoré nám znepríjemňujú život. Je tu množstvo inšpirácie, svet nebol doteraz taký otvorený – človek môže odísť do inej krajiny, inšpirovať sa nejakou tvorbou a priniesť ju sem. Potom sú tu portály, ktoré dávajú priestor kreatívnym tvorcom a zastrešujú celú skupinu ľudí, ktorí majú záujem tvoriť aj nakupovať. Myslím si, že teraz má človek väčšiu možnosť zariskovať, odísť z práce a tvoriť.

Takisto treba povedať, že kvalitné handmade produkty nepatria k najlacnejším a ľudia sú možno aj viac ochotní do nich zainvestovať. Je to tak?

Áno, pred tromi rokmi, keď som predala čelenku za 16 eur, tak som si povedala – wow, niekto dal 16 eur za čelenku. A teraz sú u nás šestnásťeurové čelenky tie najlacnejšie a pri niektorých veciach máme podstatne vyššie ceny, no garantujeme i to, že keby sa s tým hocikedy niečo stalo, nie je problém to vrátiť, my to opravíme alebo vymeníme. A ručíme za to, že to robíme s láskou a nikto nás nenúti, nepracujeme v zlých podmienkach. Máme skôr atmosféru rodinného typu.

(zdroj: archív Magaely)

Keď sa obzriete do minulosti a porovnáte úplne prvý vyrobený kúsok s tým zatiaľ posledným, v čom je najväčší rozdiel?

Je tam obrovský rozdiel, lebo pracujem s inými materiálmi. I keď mám niekedy pocit, že tie prvé produkty boli o to krajšie, lebo boli slobodnejšie. Teraz som už limitovaná biznisom, niekedy niečo proste musím vyrobiť a nemám na to toľko času. Veci sú kvalitnejšie a na vyššej úrovni, ale mám pocit, že predtým som do nich dávala viac seba. Teraz to už nie je možné, je to taká dvojsečná zbraň. Vtedy som to nemohla robiť tak kvalitne a dnes to už nemôžem robiť s až takým srdcom.

V konečnom dôsledku môžete povedať, že Magaele sa teraz darí?

Hovoriť v handmade tvorbe o zisku je veľmi ťažké. Lebo keď už nadobudnete nejaký zisk, tak musíte platiť veľké dane a vždy keď sa to zlepší, tak príde niečo, do čoho treba zase investovať. Môžem povedať toľko – živí nás to, kupujeme si za to stravu, platíme energie a snažíme sa aj napredovať. Po tejto stránke môžeme povedať, že sme spokojní. Ale keby sa na to pozrel nejaký úspešný biznismen, tak by možno povedal, že je to slabota a nie je to biznis. Je to založené na ľudskom faktore a som si vedomá, že z toho nikdy nebude niečo také, kde  nebudem musieť nič robiť a budem za to len brať peniaze.

Kam povedie ďalšia cesta vašej značky?

Túto otázku si snažím zodpovedať už dlhšie, lebo sme na rozhraní, či sa už prehupnúť do niečoho väčšieho, alebo to udržať v tejto pozícii. Viem jedno, že by som v súčasnosti rada oddelila súkromný a pracovný život, to znamená, že by som chcela nájsť nový priestor a odsťahovať dielňu Magaela z nášho domu a začať to robiť profesionálne. Tiež by som bola rada, keby sa Magaela personálne rozrástla. Čo sa týka tvorby, mám strašne veľa nápadov, ktoré by som ešte chcela uskutočniť. Možno to bude súčasne aj rozbehnutie novej značky, niečoho úplne nového...