Podnikateľka Jana Reháková-Lalová: Aj biznis je o pocitoch

Vaša cesta k maľbe nebola priamočiara. Študovali ste históriu, výtvarnú výchovu a právo. Prečo ste nešli na VŠVU?

Keď som končila gymnázium, VŠVU bola pre mňa nedosiahnuteľnou métou. Okrem toho som mala stále pocit, že potrebujem nejaké seriózne zamestnanie. Maľovanie bolo pre mňa len detským snom, niečím, čo som potrebovala na únik z reality.

Nikdy ste nerozmýšľali o tom, že by ste si urobili z výtvarného umenia hlavné zamestnanie?

Chvíľu som nad tým uvažovala na materskej dovolenke. Počas tehotenstva som mala asi najviac času na maľovanie, ale potom som si to rozmyslela. Potrebujem sa realizovať aj iným spôsobom a ateliér si ponechať ako miesto, kde môžem odísť do iného sveta. Neviem si predstaviť, že by som tam ráno prišla s tým, že dnes musím niečo namaľovať len preto, lebo ma to živí.

Máte pocit, že profesionálny umelec si ťažšie zachová slobodu a nezávislosť?

Môže sa vám stať, že budete robiť viac vecí, ktoré sa páčia iným, hoci vnútorne by ste sa chceli posúvať iným smerom.

Aký bol váš najväčší posun?

Stalo sa mi to práve na spomínanej materskej dovolenke. Predtým som maľovala pastelom. V tejto technike je však kus chémie, a tak som od nej počas tehotenstva upustila. Vyskúšala som akryl, čo mi otvorilo možnosť vyjadriť sa na väčšej ploche. Pastel ide vždy pod sklo, takže jeho rozmery sú obmedzené. Akryl mi umožňuje maľovať obrazy aj v rozmeroch dvakrát dva metre. Je to úplne iný pocit. Takýto veľký obraz celkom zmení priestor, v ktorom ho vystavíte.

Posúvali vás aj niektorí konkrétni ľudia?

Ako vysokoškoláčka som chodievala často na výstavy, kde som sa zoznámila s Jiřinou Diváckou z pražskej D+Gallery. Rozprávali sme sa o umení a akosi prišla reč aj na to, že maľujem. Chcela vidieť moje obrazy a umožnila mi ich vystaviť, čo ma posunulo o obrovský kus dopredu. Pre umelca je vždy veľké šťastím, keď ho niekto objaví, lebo najťažšie zo všetkého je začať.

Neprekáža vám, že málokto rozumie abstraktnému umeniu? Prečo ste sa rozhodli práve pre tento typ maľby?
Lebo sa ľahšie vyjadrujem farbami ako tvarmi. Nemyslím si, že abstraktnej maľbe treba rozumieť, ide v prvom rade o pocity. O to, či sa vám obraz páči, alebo nie, či by ste si ho zavesili doma, alebo v kancelárii. Realistická maľba je krásna a je v nej určite kus veľkého umenia, ale dnes existuje aj množstvo nádherných fotografií, ktoré dokážu zachytiť tie isté okamihy, možno aj lepším spôsobom.

(zdroj: Jana Liška)

Vraj veľa inšpirácie zbierate na cestách. Ktoré miesta na vás najviac zapôsobili?

Asi najväčším zážitkom bol pre mňa Veľkonočný ostrov. Nešlo ani tak o obrovské sochy, ktoré tam sú, viac ma fascinovalo miestne zvláštne svetlo. Všimla som si ho hneď, ako som vystúpila z lietadla. Tá cesta bola jednoducho nádherná. S manželom sme vtedy prešli aj kus Južnej Ameriky, navštívili sme Patagóniu, kde ma fascinovali tyrkysové ľadovce. A naposledy bola pre mňa nezabudnuteľným zážitkom Transsibírska magistrála. Odhalil sa mi na nej celkom nový svet, o ktorom som si donedávna myslela, že je spiatočnícky a zaostalý. Skutočnosť však bola úplne iná ako moje predstavy. Videli sme krásne vybudované metropoly, úžasnú prírodu a zažili sme tridsať- až štyridsaťstupňové horúčavy, čo som teda na Sibíri vôbec nečakala.

Okrem toho, že ste výtvarníčka, ste aj podnikateľka. Nie je pre vás ako pre citlivú umelkyňu ťažké fungovať v racionálnom svete biznisu?

Aj biznis je o pocitoch, o tom, že človek sa obklopuje ľuďmi, ktorí sú mu sympatickí, má ich rád a majú preňho pozitívne vyžarovanie. Občas sa mi stane, že niekoho stretnem a okamžite viem, že s ním nebudem môcť pracovať. Alebo naopak, s niekým sa zoznámim a hneď na prvý raz si dokonale sadneme. Niekomu sa ľahšie otvoríte a pri niekom vám to nejde.

Čím všetkým ste ako podnikateľka prešla?

Zakladala som rozvojovú agentúru v Trenčíne, v oblasti eurofondov som neskôr pôsobila aj v Bratislave. Okrem toho s manželom prenajímame nehnuteľnosti a podnikáme aj v oblasti zdravotníctva. Sme malá rodinná firma, v ktorej každý priloží ruku k dielu podľa svojich možností.

O niekoľko dní otvárate v Bratislave pobočku parížskej módnej školy, ktorá bude vychovávať odborníkov pre módny priemysel. Ako vznikol tento nápad?

Posunula mi ho moja dlhoročná priateľka Silvia Paveková, ktorá sa roky pohybuje v módnej brandži. MOD´SPE Paris je prestížna vysoká škola so sídlom v Paríži, v Bratislave otvára svoje brány 19. septembra. Vo Francúzsku ju založili ľudia z Asociácie módneho priemyslu, ktorá zastupuje značky ako Dior, Chanel alebo Louis Vuitton a ktoré cítili potrebu vychovať si odborníkov, ktorých si predtým museli prácne preškolovať z úplne iných odborov. Minimálne polovica našich lektorov je priamo z Francúzska, vyučujú najmä odborné predmety ako Módne trendy, Ekonomické prostredie v módnom priemysle alebo Sociológiu aplikovanú do módy a luxusného odvetvia. Na všeobecnejšie predmety ako grafický dizajn či všeobecná ekonómia máme slovenských prednášajúcich.

(zdroj: Jana Liška)

Predpokladáte, že väčšina vašich absolventov bude pracovať v zahraničí?

Záleží na každom z nich, ako sa rozhodne. Predpokladám, že isté percento ostane na Slovensku a v Česku a posunie náš textilný priemysel novým smerom.

Na akej úrovni je podľa vás dnešný slovenský dizajn a módna tvorba?

Myslím si, že je kvalitná, no mne stále chýba v našej krajine človek, ktorý by módnemu dizajnérovi ukázal, ako na to a ktorý by manažoval nielen predaj, ale aj reklamu a všetky reálne veci, ktoré patria k úspešnému obchodu.  Dizajnér vytvorí kolekciu, ale potom ešte treba množstvo ďalších krokov, od organizácie prehliadok, obchodných zmlúv, predaja, marketingu, ktoré sám zvládnuť nedokáže, a po dvoch rokoch skončí s výrobou len preto, lebo sa nemá o koho oprieť. Dlhodobým cieľom našej školy je ovplyvniť fungovanie módy v strednej Európe. Nechceme učiť dizajnérov, ako tvoriť, je ich tu dosť a veľa z nich je naozaj výborných. Budeme vychovávať ľudí, ktorí pomôžu dizajnérske produkty predať nielen na slovenskom trhu, ale aj v zahraničí. A nejde len o oblečenie, ale aj o parfumy, doplnky, kozmetiku...

Sú podľa vás Slováci ochotní kupovať lokálnu módu?

Je to len otázka toho, či sa to naučia. Dôležitá je aj podpora médií. Je veľa reťazcov, ktoré predávajú rovnaké veci všade na svete. Ak chce byť niekto globálny a páči sa mu práve štýl, ktorý vidí v obchodoch, stačí mu to. Niektorí ľudia však chcú vyzerať inak, lebo sú, napríklad, zo Slovenska a páči sa im niečo osobité. Myslím si, že aj malé firmy si vedia nájsť svoje miesto na trhu.

(zdroj: Jana Liška)

Maľujete aj teraz, v tomto hektickom období, keď rozbiehate nový projekt?

Veľmi nie, ale to súvisí najmä s tým, že som vlani mala veľkú výstavu a vždy, keď mám za sebou takéto náročné obdobie, tak si potrebujem od maľovania oddýchnuť a dať si pauzu.

Ako sa podľa vás prepája dnešné výtvarné umenie s módou?

Móda sa dnes dostala do pozície, v ktorej je ozajstným umením. Návrhári vytvárajú aj veci, ktoré nie sú vhodné na bežné nosenie a sú skôr umeleckým dielom. To je podľa mňa v poriadku, pretože sú krásne a radi sa na ne pozrieme. Na dnešnej  móde sa mi páči, že je veľmi rozmanitá a každý si v nej nájde to svoje. Môžete voľne kombinovať farby, materiály, vzory podľa svojho individuálneho vkusu. Okrem toho dizajnérske módne kúsky sú dnes aj istou formou investície. Niektorí ľudia si ich kúpia namiesto obrazu.

Jana Reháková-Lalová (vľavo) so svojim obrazom v pozadí (zdroj: archív J. R. L.)

Foto: Jana Liška

Styling a vizáž: Jana Milatová

Ďakujeme za poskytnutie backstageu a priestorov na fotenie Dane Kleinert a reštaurácii Kontakt.