Michal Dočolomanský hral v predstaveniach najprv so sklonenou hlavou

Michal Dočolomanský je rodákom z poľskej dedinky Niedzica. Na Slovensko je do nej skutočne blízko, dokonca istý čas patrila k nášmu územiu.

Aj keď tu herec prežil len prvé tri roky života, miestni dodnes spomínajú na jeho rodinu. Jeho otec bol v dedinke učiteľom, čo bol v tých časoch, po farárovi, druhý najváženejší človek.

Dnes sú z pôvodného bytu rodiny Dočolomanských dve školské triedy a malí poľskí školáci len sotva tušia, že prvé kroky spravil umelec práve tam.

Po vojne, keď dovtedy slovenská dedina pripadla Poľsku, slovenského učiteľa tam viac nepotrebovali. Nový domov našla rodina vo Svätom Jure, jej členovia tam však neboli veľmi šťastní.

Otec Rudolf zomrel na zlyhanie srdca, keď mal Michal len dvanásť rokov. Zanechal desať detí a manželku, ktorá aj napriek ťažkým životným okolnostiam dbala na ich výchovu a viedla ich k tomu, aby sa čo najskôr vedeli o seba postarať. Mladý Michal sa vyučil za automechanika.

„Bola to obrovská škola života. Naučil som sa disciplíne a vyznal som sa v autách,“ spomínal na školu v Čechách, ktorá mu mala dať remeslo a istý zárobok, tak veľmi potrebný v jeho rodine.

Tým mal matke aspoň sčasti uľahčiť starostlivosť o ďalších súrodencov. Napokon sa všetko vyvinulo inak. Michal pracoval ako automechanik sotva rok, keď Divadelná fakulta VŠMU vypísala konkurz, na ktorý sa mohli prihlásiť aj ľudia bez maturity.

Prihlásil sa tajne, aby vraj nemusel zažívať hanbu, keby ho neprijali. Profesor Karol Zachar však neváhal ani minútu. Vcítil v ňom veľký potenciál, ktorý sa v nasledujúcich rokoch naplno prejavil.

Bojoval s hanblivosťou

Začiatky na škole boli však pre Michala ťažké. Aj keď mal ochotnícke základy herectva, začiatočnícka tréma urobila svoje.

Bojoval s ňou už ako trinásťročný: „Vtedy ma prehovoril miestny režisér, aby som hral v rozprávke. Prijal som, ale bolo to pre mňa veľké utrpenie. Postupom času mi to však zachutilo. Viete, ten potlesk publika na konci, to je balzam na dušu! Každý herec je exhibicionista a ja nie som výnimka,“ cituje Dočolomanského Marie Formáčková vo svojej knihe Nenapodobiteľný Michal Dočolomanský.

Umelec si vtedy zahral postavu Kaia v Snehovej kráľovnej. Bol veľmi hanblivý a celé predstavenie vraj odohral so sklonenou hlavou.

Rovnako vyzerali aj jeho prvé etudy na vysokej škole. „Nedokázal som dokončiť žiadnu. Cítil som, že to robím zle, všetci sa na mňa dívali, nebol som schopný otvoriť sa a sústrediť. Napokon prišiel dialóg a toho som sa chytil... a skončil s červeným diplomom,“ povedal Marii Formáčkovej.

Jeho vynikajúce študijné výsledky mu zaručili miestenku do Slovenského národného divadla. Odohral v ňom neuveriteľných štyridsaťštyri rokov po boku hercov, ako boli Ladislav Chudík, Karol Machata či František Dibarbora.

Stvárnil stovky divadelných, televíznych a filmových postáv. Pre väčšinu fanúšikov navždy zostane Jánošíkom v slávnom muzikáli Na skle maľované, do ktorého ho v roku 1974 obsadil režisér Karol Zachar.

Túto postavu odohral neuveriteľných 647-krát. Na televíznych obrazovkách sa objavil napríklad v dráme Tri gaštanové kone alebo adaptácii románu Františka Hečka Červené víno. Veľkú popularitu mu priniesli filmové postavy v krimikomédii Adéla ještě nevečeřela alebo v Jakubiskovej Tisícročnej včele.

V roku 1997 dostal úlohu v úspešnom českom komediálnom seriáli Četnické humoresky a o rok neskôr aj v slovenskom seriáli Horská služba. V roku 2002 účinkoval v ďalšom českom filme Perníková věž.

Svadba, deti a rozvod

Nikdy sa nesťažoval na množstvo práce, len občas si posťažoval, že boli týždne, keď dni nemali konca. Ako profesionál sa k svojej práci staval veľmi zodpovedne a vždy podával stopercentný výkon. Herectvu sa mohol naplno venovať aj vďaka rodinnému zázemiu.

Manželku Martu spoznal ešte na vysokej škole, krátko po promócii sa vzali a narodili sa im deti, syn Michal a dcéra Marta.

„Vychoval som ich tak, aby už odmalička boli právoplatnými členmi rodiny. Snažil som, aby deti žili s nami, a nie vedľa nás. Tiež som ich nikdy nenútil, aby robili to, čo chcem ja, ale to, čo chcú ony. Teší ma, že každý vo svojej práci obstál,“ povedal.

Manželstvo s Martou vydržalo dvadsať rokov, potom sa dvojica bez zjavných dôvodov rozviedla. Nehádali sa, navonok vyzeralo manželstvo šťastné, no v skutočnosti nebolo.

A keďže ani jeden z manželov nikomu nepovedal, čo sa medzi nimi stalo, začali sa šíriť klebety o Dočolomanského homosexuálnej orientácii.

„Raz mal na mojom ľavom pleci položenú hlavu, plakali sme obaja nad jeho nešťastím, že sa mu prestali páčiť ženy,“ spomenul v jednom z rozhovorov hercov kolega Oldo Hlaváček.

Pravdivosť jeho vyjadrenia potvrdzuje aj fakt, že herec už nemal ďalšiu ženskú známosť a ani sa druhýkrát neoženil. Všetok svoj majetok venoval po smrti priateľovi, rodina z neho nevidela nič.

Rýchly koniec

August 2008 bol pre slovenskú hereckú komunitu jedným z najťažších. V priebehu dvoch týždňov zomreli František Zvarík, Vilma Jamnická a nakoniec aj Michal Dočolomanský.

O jeho vážnom zdravotnom stave príbuzní aj kolegovia vedeli, no do poslednej chvíle verili, že sa zlepší. On sám zrejme tušil, že sa blíži koniec.

Mesiac pred smrťou dal vtedajšiemu šéfovi činohry Jurajovi Slezáčkovi výpoveď. Ten ju neprijal a povedal mu, aby prišiel v septembri, veď počas divadelných prázdnin si určite oddýchne a všetko bude lepšie.

Lenže už začiatkom septembra mal pohreb. Dôvodom smrti bola rakovina pľúc. Dočolomanský fajčil od dvanástich rokov.

Prvá výstraha, že by mal s cigaretami prestať, prišla v roku 1997. Infarkt, ktorý vtedy prežil, bol taký rozsiahly, že sa doslova ocitol medzi životom a smrťou.

Lekári ho napokon zachránili a okrem množstva poučení mu odporúčali prestať fajčiť. Ich rady však nerešpektoval. „Človek by mal žiť, a nie sa neustále kontrolovať,“ tvrdil.

V poslednej vôli si želal, aby jeho popol rozprášili sestry v Pieninskom národnom parku. Túžil po výhľade na pohorie Tri koruny. S prírodou bol spätý celý život.

Rád chodieval na chalupu, kde odpočíval po namáhavej práci. „Kontakt s prírodou mi dáva vnútornú silu. Kdesi som čítal: Bože daj mi silu, aby som mohol veci, ktoré viem zmeniť, zmenil. A veci, ktoré nemôžem meniť, aby som nemenil. A daj mi rozum, aby som tieto dve veci vedel od seba odlíšiť. V živote sa treba tešiť zo všetkého, aj z maličkostí. Život je mozaika z drobných kúskov šťastia, len ich musíme vidieť,“ odkázal svojim priaznivcom krátko pred svojou smrťou.