Ingrid Bergmanová sa odmietala podriadiť autoritám a prerazila

Keď ju prvýkrát zbadal hollywoodsky producent David O. Selznick, privítal ju so slovami: „Preboha! Vyzujte sa!“

Ingrid Bergmanová mu povedala: „To nepomôže. Nosím topánky takmer bez opätkov.“

Selznick bol sklamaný. S výškou stosedemdesiatpäť centimetrov sa mu zdala príliš vysoká a obával sa, že to bude vážna prekážka v jej kariére.

A videl na nej aj iné nedostatky. Mala príliš husté obočie, nepáčili sa mu jej zuby ani jej meno.

Bol presvedčený, že pre Američanov bude Ingrid hotovým jazykolamom a navyše to znelo príliš nemecky. Navrhovaný pseudonym Lindi Beriman však odmietla.

Bez okolkov mu povedala, že asi urobil chybu, keď kupoval mačku vo vreci, a ona sa radšej vráti domov. Selznick ju napriek tomu angažoval.

Nos, ktorým dokázal „vyňuchať“ potenciálnu hviezdu, ho nesklamal. Ingrid Bergmanová sa stala jednou z najslávnejších hviezd štyridsiatych rokov minulého storočia a držiteľkou troch Oscarov.

Ako to vlastne dokázala? Jeden z najväčších omylov, ktorý o Ingrid Bergmanovej koluje, súvisí s jej menom.

Mnoho ľudí si myslí, že bola príbuznou, či dokonca manželkou režiséra Ingmara Bergmana a len vďaka nemu sa presadila.

To však nie je pravda. Ingrid bola od svojho menovca staršia o tri roky a dokonca neboli ani vzdialení príbuzní. Všetko dosiahla len vďaka svojej odvahe a odhodlaniu.

Vo filme Casablanca s Humphrey Bogartom (zdroj: SITA)

Prorocká predtucha

Narodila sa 29. augusta 1915 v Štokholme a už ako trojročnej jej zomrela matka. Otec z nej chcel mať opernú speváčku, no ona vždy túžila po herectve.

Keď mala dvanásť rokov, otec jej daroval denník a malá Ingrid si doň zapísala: „Som veľmi rada, že mi ocko dal tento denník, pretože si môžem doň denne robiť poznámky – zaznamenať, keď sa zo mňa stane slávna herečka,“ zapísala proroctvo, ktoré sa neskôr vyplnilo.

O rok neskôr otec zomrel a Ingrid vychovávali strýko s tetou, ktorí ochotne podporovali jej umelecké ambície. Keď mala sedemnásť, zúčastnila sa na hereckej súťaži určenej na vyhľadávanie mladých talentov.

Porotu tak nadchla, že hneď získala štipendium na hereckej škole.

Hneď počas prvých prázdnin ju oslovili niekoľkí režiséri a dostala šancu presadiť sa aj v Nemecku. Napokon sa jej to nepodarilo.

Zatienila ju Češka Lída Baarová a navyše sa rozchýrilo, že Bergmanová má zrejme židovských predkov, a tak sa z Hitlerom ovládanej krajiny radšej odsťahovala naspäť do Švédska.

V roku 1937 sa vydala za zubára Pettra Lindströma a porodila dcéru Piu. V tom čase dostala ponuku z Ameriky, ktorú s nadšením prijala.

Doma nechala muža, aj dcéru. Až keď v Európe vypukla vojna, manžel s dieťaťom sa prisťahovali za ňou.

Hemingwayova múza

V roku 1942 prijala americké občianstvo a natočila film Casablanca, ktorý dodnes viacerí kritici považujú za najlepšiu hollywoodsku romancu.

Ingrid ním však nebola nadšená, scenár jej pripadal plytký, zápletka ani pointa príbehu sa jej nepáčili.

Oveľa viac ju potešilo, keď dostala rolu v adaptácii románu Ernesta Hemingwaya Komu zvonia do hrobu, do ktorej si ju vybral sám slávny spisovateľ.

Dokonca vyhlásil, že keď tvorcovia neobsadia Bergmanovú,  nebude súhlasiť s tvorbou filmu.

A potom prišiel úspech, ktorý jej priniesol prvého Oscara. Získala ho za rolu psychicky narušeného dievčaťa vo filme Alfreda Hitchcocka Plynové lampy v roku 1944.

„Na svete je len sedem filmových hviezd, ktorým iba samotné meno zaistí, že americkí bankári poskytnú peniaze na výrobu filmu. A jedinou ženou na tomto zozname je Ingrid Bergmanová,“ povedal vtedy o nej Cary Grant.

Obetovala rodinu

Nepreslávilo ju len herecké majstrovstvo, ale aj zvláštna charizma, akási zmes svätice a pobehlice, ktorá z nej vyžarovala. Koncom štyridsiatych rokov ju doslova očarili filmy talianskeho režiséra Roberta Rosselliniho.

Napísala mu: „Obetovala by som čokoľvek, aby som sa mohla objaviť vo filme vo vašej réžii.“ A Rossellini ju obsadil do snímky Stromboli.

Počas nakrúcania opustila na dva roky muža a desaťročné dieťa. Nasledoval rozvod a verejné pobúrenie, ktoré v puritánskych Spojených štátoch vyvolal jej milenecký vzťah s Rossellinim.

„Publiku ju vždy prezentovali ako milujúcu ženu a oddanú matku. Ak ľudia predpokladajú, že niečím ste, a potom sa správate inak... jej fanúšikovia boli nahnevaní a sklamaní,“ povedala v talkšou Larryho Kinga Bergmanovej dcéra Pia.

S talianskym režisérom mala Ingrid ďalšie deti – syna Roberta a dvojičky Ingrid a Isabellu, z ktorej sa stala tiež slávna herečka.

„Ľudia ma videli v Jane z Arcu a vyhlásili ma za svätú. Ale nie som. Som iba žena, obyčajné ľudské stvorenie,“ vyhlásila neskôr na svoju obhajobu.

Bergmanovej odchod do Talianska, kam sa presťahovala za Rossellinim, riešil dokonca americký Kongres.

V Spojených štátoch vládol takzvaný mccarthizmus, Kongres oficiálne varoval tvorcov filmov, aby nespolupracovali s komunistami a fašistami.

A do druhej kategórie zaradili aj Rosseliniho pre jeho taliansky pôvod. Film Stromboli bol napokon prepadákom a na mnohých miestach ho zakázali premietať.

Zástupy milencov

Paradoxne však život s Rossellinim nebol pre Ingrid vytúženou romancou. Časom sa prejavil ako majetnícky a panovačný žiarlivec, ktorý jej zakazoval zhovárať sa s cudzími ľuďmi a dokonca aj točiť s inými režisérmi.

Ich manželstvo skončilo rozvodom, po ktorom mala Ingrid viacerých milencov so zvučnými menami ako Marlon Brando, Omar Sharif či Anthony Quinn.

V polovici päťdesiatych rokov sa vrátila do Spojených štátov, kde nakrútila ďalší film Anastasia.

Amerika si ju znovu zamilovala a filmová akadémia jej odovzdala druhého Oscara. Tretieho Oscara získala v roku 1974 za film Vražda v Orient Expresse.

Jej tretím manželom sa stal švédsky producent Lars Schmidt. Prežili spolu sedemnásť rokov. Rozdelila ich rakovina prsníka.

Keď Ingrid Bergmanová zistila, že má túto diagnózu, Schmidta od seba doslova odohnala. Nechcela, aby ju videl zničenú. Napokon prišla o prsník.

Po operácii sa čiastočne zotavila, v roku 1982 dokonca prijala úlohu v životopisnej sérii o izraelskej premiérke Golde Meirovej.

Za svoj výkon dostala cenu Emmy, ale už si ju prevziať nemohla. Zomrela v Londýne, štyri mesiace po nakrúcaní a presne v deň svojich šesťdesiatich siedmych narodenín.

Jej popol bol sčasti rozsypaný na švédskom pobreží, kde rada trávievala leto, a sčasti uložený do rodinného hrobu v Štokholme.