Eva Pavlíková: Už nie som herečka, ale Katarziina mama

Leto opäť trávite na chalupe?

Máme dvadsaťpäť kilometrov od Nitry starý dedinský domček, na ktorom môj muž už pomaly dvadsať rokov pracuje. Je to veľká výhoda, v Nitre totiž bývame v paneláku na desiatom poschodí, úplne pod strechou, a neviem si predstaviť, čo by som tam v letných horúčavách robila. Som taký typ, že keď sa ráno zobudím, vyšklbnem kde-tu burinku...

Nepestujem žiadne mičurinské záhrady, ale mám tu kvety, muškáty. V tejto dedine prejde jedno auto za hodinu. Natriem sa päťdesiatkou faktorom a vyhrievam sa na slniečku. Pozorujem oblaky a je to super relax.

Takže na vidieku sa nenudíte?

Nie, lebo cez rok si vždy kupujem knihy, na ktoré nemám čas, kým sa učím texty do divadla. Vždy si ich čítanie naplánujem na leto. Nie som veľmi lenivý typ, skôr mám vrtuľu v zadku a na chalupe si vždy nájdem nejakú robotu, stále je tu čo robiť.

A veľa chodím, musím mať nejakú aktivitu, nevydržím celý deň ležať. A tiež nemám vo zvyku čítať knihy tak, že si prečítam dnes desať strán, zajtra desať strán. Musím to zhltnúť naraz do konca. Aj v noci čítam, prečítam knihu za tri dni, a potom je zo mňa troska. Ale mám dobrý pocit.

Čo vás teraz tak pohltilo?

 Je to kniha Svetlany Alexijevičovej, ktorá dostala Nobelovu cenu za literatúru za rok 2015. Mám jej román Doba z druhej ruky a kúpila som si aj ďalší Vojna nemá ženskú tvár. Sú to veľmi smutné príbehy o tom, ako politika a moc zničili normálnych ľudí. Strašne ma to dojíma. Aj dcéra Katka mi vždy z Prahy nosí knihy. Mojou srdcovkou je Michel Houellebecq.

Odhaľuje temné stránky ľudskej duše, a to je mi blízke. Teraz mám od neho kúpené Podvolení, ktoré ma ešte čaká. A ešte mám na stolíku Mirku Ábelovú, jej Básničky pre domáce paničky. Veľmi rada mám aj poéziu Ivana Koleniča, hoci je taký rozporný. Mám od neho zopár knižiek, z jeho zbierky Zuzana povedala som vždy veľmi rozcítená. Asi už starnem. (smiech)

Vyzerá to na romantické leto, ste zrejme chalupársky typ. Aj zavárate a varíte lekváre?

Predtým som vôbec nebola chalupárskym typom, ja som sa ním stala! Neviem, či je to vekom, alebo čím. Nikdy v živote som nezavárala. Rada varím a pečiem, mám to ako relax. Rada jem dobré veci alebo ich ani nejem, teším sa, keď chutí rodine alebo ponúknem návštevu. Ale tento rok – až sa tomu sama smejem – som prepadla vášni: vareniu marhuľového džemu.

Sebe som zavarila asi dvadsať pohárov a susedovi Mirkovi, ktorý mi doniesol päť kíl marhúľ, devätnásť. Zisťujem, že je to veľmi jednoduché. Môj muž stále hovoril: „Načo to robíš? Veď to kúpime za jedno euro.“ Ale tu nejde o to, že to kúpime, ide o tú krásu.

Nesmierne ma baví, keď kuchyňa vonia marhuľovým džemom. Tak teraz všetkým, čo ku mne prídu, rozdávam džem, lebo všetok, samozrejme, nepojeme. Nie som veľmi na sladké, ale našla som si zábavku. Dokonca rozmýšľam, že skúsim džem z broskýň a doplním ich čučoriedkami. Skrátka, pani Eva nemá čo robiť.

(zdroj: Alex Rymšinová)

Takže lekvár sa vám podaril. Lebo nie každému sa podarí...

Áno, podaril sa, sama som prekvapená. Pýtala som sa mamy a susedy na chalupe, ako sa to robí. So želírovacím cukrom to ide úplne ľahko. Moja mama kedysi veľa zavárala. Z detstva si pamätám, že sme mali špajzu, v nej lekváre a na nich krásne kockované handričky všelijakých farieb. Mama v tom bola veľmi precízna.

A pamätám si, že džemy bolo treba veľmi dlho miešať. Striedali sme sa pri sporáku a bola to riadna fuška. Teraz to vôbec nie je také namáhavé - len hŕ, hŕ a zrazu sú poháre plné a krásne vyzerajú. Asi som to podedila po mame, lebo už si na ne tiež chcem dať kockované handričky, tak ako to mala ona.

Vaša dcéra tieto zaváracie aktivity na facebooku aj vtipne komentovala...

Jej je všetko smiešne, čo tam napíšem. Buď sa jej to zdá patetické, alebo mi vraví, že to nemám písať, že to bude trápne.

Platí pre ňu ešte zákaz komentovať vaše statusy?

Áno, platí! (smiech) Hneď ma verejne skritizuje. Niekto sa z toho smeje, keď to číta. Ale čo vám poviem? Naša Kata je takýto typ. Nenudíme sa, a je to v pohode. Príde raz za čas, narobí vietor a my sa tešíme. Ale úprimne: sme potom radi, keď odíde. Tak to má byť.