Leni Riefenstahlová sa narodila v nesprávnom čase

Písmo:A^-|A⁺1912

Nie je veľa ľudí, ktorí sú obdarení všestranným talentom. Ale dcéra berlínskeho obchodníka, ktorá prišla na svet 22. augusta pred 114 rokmi ako Helene Berthe Amalie Riefenstahlová, medzi takých patrila.

Bola úspešnou športovkyňou, tanečnicou, herečkou, režisérkou i fotografkou.

Už ako dieťa bola šampiónkou v atletike, gymnastike a plávaní, no veľmi ju lákal aj tanec, ktorý jej otec všemožne odopieral. Ale nepomohol si.

Leni dosiahla svoje a napokon sa z nej stala uznávaná tanečnica. Po tom, čo si zranila koleno, však musela s tancom skončiť.

Očarená filmom Hora osudu od režiséra Arnolda Fancka urobila zásadné rozhodnutie. Rozhodla sa, že bude herečkou.

Bola nesmierne ambiociózna. Vždy, keď si niečo predsavzala, tak to hneď aj realizovala. Zašla za Fanckom, ponúkla mu spoluprácu a on jej vyhovel.

Herečka i režisérka

S Fanckom nakrútila niekoľko horských filmov, v ktorých zvládla horolezectvo aj lyžovanie, dokonca ani v náročných scénach sa nedala zastúpiť dablérkou.

V tom čase začala používať umelecké meno Leni. Herectvo ju však dlhodobo neuspokojovalo, cítila potrebu posunúť sa ďalej, rozvíjať viac svoje tvorivé nápady.

A tak sa rozhodla, že sa presunie za kameru a vyskúša sama režírovať filmy. Jej režisérsky debut - film Modré svetlo o farmároch žijúcich harmonicky s prírodou získal v roku 1932 cenu na festivale v Benátkach.

V tom čase už začali nacistické útoky na Židov, a tak musel byť židovský scenárista tohto filmu Béla Balázs z titulkov vyškrtnutý.

(zdroj: Wikimedia Commons)

Začiatkom tridsiatych rokov spoznala Adolfa Hitlera. Raz zo zvedavosti zašla na jeden z jeho mítingov. Vtedy si povedala, že tohto muža musí spoznať a zistiť, aký je v skutočnosti, mimo tribúny.

„Musím priznať, že ste na mňa zapôsobili, rovnako ako nadšenie poslucháčov. Priala by som si vás poznať osobne,“ napísala mu v liste. Jej želaniu vyhovel. Ozval sa jej, lebo miloval jej filmy.

Hitlerova dôverníčka

Na prvom stretnutí sa prechádzali po pláži, Hitler pôsobil prirodzene a skromne. Nesprával sa ako diktátor.

Jeho ponuku, aby nakrútila filmy o nacistickej strane, však odmietla. Vysvetlila mu, že nedokáže pracovať na objednávku.

Už pred ním odmietla aj ponuku kolínskeho kardinála na nakrútenie filmu o katolíckej cirkvi.

Napriek tomu sa stala Hitlerovou dôverníčkou. Vzniklo medzi nimi zvláštne puto. Celé hodiny počúvala jeho monológy a vraj jej ho bolo občas ľúto. Pripadal jej osamelý.

Jeho rasistické názory odmietala, len sa neodvážila nahlas mu oponovať. „Uvedomovala som si, že sa ho nesmiem dotknúť, lebo by hneď vstal a rozlúčil sa. Pripadala som si zbabelá,“ napísala vo svojej autobiografickej knihe.

V tom čase sa paradoxne priatelila s mnohými Židmi z umeleckej brandže.

Nacistická trilógia

Napokon ju Hitler predsa len presvedčil, aby nakrútila film o jeho strane. Zo snímky Víťazstvo viery, ktorú nakrútila na straníckom zjazde v roku 1933 v Norimbergu, bol napokon veľmi nadšený.

O rok už dostala k dispozícii stosedemdesiatčlenný štáb, čas na pokojnú prácu a sľub, že ak natočí ďalší propagandistický film Triumf vôle, bude môcť tvoriť vlastné projekty.

Napokon však urobila aj tretí film na objednávku nacistov. Mal názov Deň slobody - naša armáda.

Neskôr dostala za úlohu nakrútiť snímku o olympijských hrách v roku 1936, ktoré tretia ríša zneužila na svoju propagandu. Bez ohľadu na to sa však Leni Riefenstahlovej podarilo stvoriť pozoruhodné dielo.

Použila inovatívne filmárske postupy. Prvýkrát nakrúcala pod vodou, športovcom pripevnila na telo kamery, snímala ich zo stožiara a na štadióne dala vykopať šesť šácht, v ktorých boli umiestnené kamery.

V roku 1956 bola jej Olympia zaradená medzi desať najlepších filmov sveta.

Tým sa však v podstate skončila jej hviezdna kariéra. Počas druhej svetovej vojny sa síce pokúsila nakrútiť dokumenty z frontu, no ako vojnová korešpondentka neuspela.

Videla incident v poľskom mestečku Końskie, pri ktorom bolo zastrelených tridsať Poliakov a odmietla ďalej v tejto práci pokračovať.

Počas vojny ešte nakrútila film Nížina, kde hrali aj Rómovia z koncentračných táborov, no ten mal premiéru až v roku 1954, až keď si Leni ako-tak očistila svoje meno.

V táboroch a väzeniach

Po kapitulácii Nemecka bola zaškatuľkovaná ako Hitlerova režisérka a kolaborantka. Povojnové roky zhrnula vo svojej knihe slovami: „Koncom roku 1960 som bilancovala pätnásť rokov, ktoré uplynuli od konca vojny.

Tri roky som prežila v táboroch a väzeniach, štyri mesiace v ústave pre choromyseľných.

Nasledovalo zhabanie môjho majetku, denacifikácia, súdne procesy a skaza mojej profesijnej existencie. Všetky moje filmové projekty boli zmarené.“

Američania ju síce vyhlásili za nevinnú už v lete 1945, no na očistenie jej mena to nestačilo.

Čerstvo rozvedená Leni vtedy žila v Kitzbühele v Tirolsku, ktoré patrilo do francúzskej zóny a Spojenci americkú denacifikáciu neuznávali.

Čakal ju pobyt v domácom väzení vo Schwarzwalde. Až v  júli 1949 ju uznal aj francúzsky tribunál za nevinnú.

Až potom sa opäť vrátila k tomu, čo vždy rada robila. A pribúdajúce roky ju v tom vôbec neobmedzovali. Keď mala šesťdesiat, odišla do Afriky nakrútiť dokument o kmeni Núbijcov.

Žila medzi domorodcami niekoľko rokov, naučila sa ich jazyk a zachytila ich pri ich všednom živote aj pri magických rituáloch.

Činná až do konca

Po sedemdesiatke si splnila ďalší sen. Naučila sa potápať a nakrúcala filmy o koraloch.

„Moja túžba potápať sa s kyslíkovou bombou bola taká silná, že som sa zapísala ako Helene Jacobová a sfalšovala som svoj dátum narodenia. Namiesto roku 1902 som uviedla 1922,“ priznala.

Film z podmorského sveta nazvaný Podvodné impresie bol uvedený pri príležitosti jej stých narodenín v roku 2002.

O núbijských domorodcoch z južného Sudánu aj o podmorskom svete vydala niekoľko fotografických kníh.

Ako osemdesiatročná začala spisovať svoje memoáre, pracovala na nich päť rokov. V knihe však vôbec nehovorí o svojich politických názoroch. Možno mala pocit, že už nemusí nič vysvetľovať.

„Vždy ma zaujímala iba krása. Nikdy mi nešlo o politiku,“ hovorievala. Napokon zomrela počas spánku 8. septembra 2003, vo svojom dome v nemeckom meste Pöcking.

Jej pohnutý život sa stal námetom pre divadelnú hru, v ktorej si zahrala hlavnú postavu aj Zdena Studenková.

„Táto žena bola a stále je označovaná ako kontroverzná. Pre mňa je veľmi zaujímavá a obdivuhodná. Tvorila v čase, keď bol pri moci Hitler a na peniazoch sedel minister propagandy Goebbels. Títo muži dávali zákazky a Leni bola kameramankou, režisérkou a fotografkou. Čo mala ísť predávať zemiaky? Bola nesmierne talentovaná a cítila voči svojmu talentu zodpovednosť, tak tvorila,“ povedala o tom, ako vníma kontroverznú filmárku, ktorú stvárnila na javisku.