Lenka Tekeljaková: Modelka je stále sama

K modelingu ste sa dostali až po strednej škole, tesne pred dovŕšením osemnástky. Nebolo to v tejto brandži trochu neskoro?

Chcela som po strednej cestovať, ísť si s kamarátkami zarobiť do zahraničia, ale nevyšlo to. Raz som bola v obchodnom centre, kde práve prebiehal kasting na Elite Model Look, tak som sa rozhodla, že vyskúšam niečo také. O dva týždne sa mi ozvali z agentúry, že postupujem rovno do semifinále, ktoré bolo o niekoľko mesiacov. Podmienka však bola, že musím schudnúť.

Takže to vyšlo ľahko na prvý raz?

Nie, na semifinále to nevyšlo, aj keď som sa dostala do prvej dvanástky. Neskôr bola ešte jedna súťaž a šéf agentúry Elite Saša Jáni mi vtedy povedal, že pokiaľ nepríde Claudia Shifferová, postúpim určite ja. Podarilo sa.

Modeling vás vraj nikdy predtým nezaujímal, boli ste výslovne športový typ.

Štýlom obliekania určite áno, do Paríža som odletela deň po maturite v mikine a teniskách. V agentúre na mňa čudne pozerali, vraj musím zmeniť štýl, viac si upravovať vlasy, krajšie sa obliekať. Musela som sa naučiť byť samostatná. Prvý týždeň som preplakala, po anglicky som vedela iba základy, nemala som žiaden notebook či smartfón. Dostala som do ruky mapu, a to bolo všetko.

Znie to ako príbeh turistky, nie modelky.

Potom mi už chodili každý večer v esemeskách adresy s kastingmi, ktoré som si musela časovo zosúladiť, prípadne sa rozhodnúť, na ktoré z nich pôjdem. Postupne sa mi zlepšovala aj angličtina, prvé dva roky som stále cestovala – Paríž, Miláno, Mníchov, Istanbul. Bolo to ťažké, lebo som nič nezarobila, agentúra poskytla ubytovanie aj letenky, ktoré si odpočítala z môjho zárobku, takže som vždy ostala na nule. Až keď som sa dostala do Londýna, tak sa to zmenilo.

Ako?

Ubytovanie som si zohnala mimo agentúry a dokázala som si ho sama platiť. Práce v Londýne prichádzali pravidelne a ja som postupne získavala čoraz väčšiu istotu. Snažila som sa chytiť každej šance, ktorá prišla.

(zdroj: Alex Rymšinová)

Čo vás vo svete modelingu prekvapilo?

Veľmi rýchlo som vytriezvela z predstavy, že o modelku je postarané ako o princeznú. Je to úplný opak. Modelka musí byť úplne samostatná, zodpovedná a vyspelá, aby to v cudzom svete zvládla. Tam sa o ňu nik nestará. Má iba sama seba.

Pociťovali ste, že vás znevýhodňuje váš vek? Predsa len, boli ste o niečo staršia ako iné začínajúce modelky.

Niektorí klienti si vyberali v prvom rade podľa veku, a hoci som vždy vyzerala mladšie, uprednostňovali mladšie modelky. Nevýhodou bolo, že v osemnástich som ešte nemala  vlastný profesionálny photobook. Trvalo dva roky, kým som zozbierala snímky rôznych fotografov aj rôzne štýly fotenia. Dievčatá, ktoré mali lepší photobook a boli v mojom veku, dostali prácu ľahšie.

Ako formovali tieto skúsenosti vašu osobnosť?

Modeling mi dal priestor na uvažovanie a rozhľad, prehĺbil moje hodnoty a priority v živote. Keď je človek sám v cudzom svete, uvedomí si, čo je pre neho dôležité. Prehodnotila som aj svoj študijný odbor a teraz som spokojná.

Neboli ste zo sveta modelingu niekedy znechutená?

Reklama a editoriály v časopisoch mali byť vždy pre ľudí, nemalo ich to demotivovať, skôr im spraviť dobrú náladu. Ľudia modeling odsudzujú, lebo si myslia, že modelky sú zlým príkladom pre malé dievčatá, keď sa vychudnuté na kosť predvádzajú v časopisoch. Ale mali by si uvedomiť, že reklama v časopise je iba produkt, ktorý má na svedomí viacero profesionálov. Ľudia by to mali filtrovať a brať skôr ako umelecké dielo. Nemá to byť niečo, pre čo by mali byť ľudia znechutení. Veď dievčatá často ani nevyzerajú tak ako na fotografiách.

(zdroj: Alex Rymšinová)

Aká bola vaša skúsenosť s agentúrou, ktorá vás zastupovala v Londýne?

Nebola až tak veľmi zameraná na high fashion, skôr na prezentáciu zdravého životného štýlu. Jej zamestnanci chceli, aby modelky vyzerali zdravo, nestavali si na dokonalých mierach. Mne sa to veľmi páčilo, lebo sa zapájali aj do mnohých charitatívnych akcií, ktoré boli dobrovoľné. Sama som sa na niektorých zúčastnila.

S akými najbizarnejšími požiadavkami ste sa počas modelingu stretli?

Keď som fotila oblečenie pre jednu značku, postoj tela bol presne vymedzený na centimetre, na fotiacej ploche som mala nakreslené stopy. Nenasnímalo sa to, kým som nebola v presne takej póze, aká sa odo mňa vyžadovala. Trvalo to celé hodiny. To už mohli fotografovať rovno na nejakej figuríne.

Zažili ste niečo, čo vám na modelingu prekážalo?

Možno to, keď si niektorí klienti neuvedomovali, ako sa správajú. Ak malo dievča o centimeter viac na bokoch, normálny človek by si to ani nevšimol, no oni ho surovo označili za tučné, bez akéhokoľvek pokusu o taktnosť. Práve preto toľko modeliek končí s anorexiou.

Zobrali ste si z modelingu niečo, čo využívate aj v bežnom živote?

Samostatnosť a schopnosť postarať sa o seba. A takisto jazyk, v Londýne som si urobila jazykové školy. Rýchlejšie som dospela, čo neviem, či je dobre alebo zle. Ale riešila som úplne iné veci ako moji vrstovníci, aj napriek tomu, že som do sveta modelingu prišla pomerne neskoro.

Asi to nie je práca pre každého, nestačí len pekne vyzerať, treba mať aj guráž.

Áno, lebo modelka je stále sama, vzťahy si vytvára maximálne na mesiac, potom sa zase presúva inde. Takže treba sa vedieť vyrovnať so samotou. A musí sa rýchlo adaptovať na rôzne prostredia a situácie, možno niektoré veci filtrovať a až tak veľmi si ich nepripúšťať.

Mali ste niekedy chuť vrátiť sa domov do obľúbených tenisiek a mikín?

Posledný rok v Londýne som začala cítiť, že sa mi už cnie. Zmeškala som veľa rodinných osláv, zážitkov s priateľmi, ktoré už nedobehnem. Začala som si uvedomovať, že asi je čas ísť domov a začať robiť niečo iné. Mala som plán, že prídem domov a začnem študovať niečo v angličtine, ten som si aj splnila.

(zdroj: Alex Rymšinová)

Čím vám Londýn učaroval?

V Paríži či Miláne som vždy bola turistkou, lebo som nerozprávala ich jazykom. V Londýne som bola rovnocenná, bolo ľahšie všetko si vybaviť aj nájsť si priateľov. Páčilo sa mi, že všetci boli milí a zdvorilí, nikdy len tak neodvrkli. Ale z ich strany to možno bola aj trochu faloš – Angličania sú naučení byť stále milí a človek potom nikdy nevie, na čom u nich naozaj je.

V čom je svet modelingu iný v Paríži a v Londýne, kde ste strávili najviac času?

Londýnsky trh je veľmi komerčne zameraný, na reklamy či na beauty kozmetiku. Chcú prirodzene pekné dievčatá, usmiate, s peknými zubami a vlasmi. V tých ostatných mestách je modeling zameraný viac na fashion – chcú tam čo najchudšie modelky, je to taká hraničná krása, keď modelka nemusí byť pekná na prvý pohľad. Skôr ide o to, aby bola tvarovateľná a zaujala dizajnérov. Aj preto sa mi asi v Londýne viac darilo, som typ, ktorý sa stále smial.

Dá sa vôbec hovoriť o nejakom modelingu aj na Slovensku?

Tu nie je žiadna práca, to je hlavný rozdiel. Sú tu tri magazíny, pre ktoré sa dá pózovať, a väčšina kampaní je pre zahraničné značky. V zahraničí sú celkovo viac experimentálni, čo sa týka nápadov na fotenie, klienti majú viac peňazí a môžu si aj viac dovoliť.

Aj v módnych trendoch sme pozadu?

Niektoré veci, ktoré sa mi zapáčili v Londýne, k nám prišli až o dva roky. Stále mám pocit, že Slováci sú príliš konzervatívni a boja sa módnych výstrelkov. V zahraničí si ženy vyholia hlavu, doobliekajú sa, ako chcú, a vyzerá to super. A navyše, ľudia ich tam nesúdia. Akceptujú ich kreativitu a rozličnosť. Na Slovensku akúkoľvek odlišnosť každý negatívne okomentuje.

Ako vyzerala vaša každodenná pracovná rutina v Londýne?

Agentúra večer poslala rozvrh na druhý deň, buď išlo o kastingy alebo konkrétnu prácu. Najviac som stihla asi trinásť kastingov za deň, dôležitejšie sú takzvané request kastingy, kde si klient vyslovene vyžiada, že chce konkrétnu modelku vidieť naživo. Modelka je vlastne živnostník. Môže si naplánovať, kedy chce voľno, ale väčšinou som prácu nikdy neodmietla, pretože so vedela, že môžem byť aj mesiace bez akýchkoľvek ponúk.

Posledný rok v Londýne sa vám vraj veľmi darilo.

Áno, mala som už svojich regulárnych klientov, ktorí si ma objednávali aj trikrát do týždňa. Navyše sme dobre vychádzali, pracovalo sa nám spolu dobre. Ale nebolo to nič také, čo by malo budúcnosť, nikde som sa už neposúvala.

Po piatich rokoch cestovania ste prišli domov a prihlásili ste sa na súťaž Miss. Čo vás na tom tak lákalo?

Bolo to pre mňa niečím záhadné, nové dobrodružstvo. Súťaž nie je len o modelingu, ale aj o tom, ako modelka prezentuje svoju osobnosť, a som vďačná, že som to mohla zažiť. Bola to vlastne pre mňa posledná šanca, lebo veková hranica bola dvadsaťštyri rokov.

(zdroj: Alex Rymšinová)

Mali ste nejakú výhodu oproti ostatným?

Neviem, zdalo sa mi, že všetky sme mali rovnaké šance. Možno len tým, že ja som už bola v porovnaní s ostatnými staršia, inak som sa na všetko pozerala. Fotenia dopadli všetkým rovnako, bez ohľadu na to, či niekto robil modeling, alebo nie.

Musí byť modelka či misska tak trochu aj herečkou?

Áno, to určite, musí zahrať tú rolu, ktorú od nej na fotografovaní chcú. A určite nesmie byť urazená alebo neochotná, lebo klient si ju potom už nevyberie. Osobné pocity musia ísť pri tejto práci bokom.

V čom bola príprava na Miss náročná?

Predovšetkým na čas, musela som to skĺbiť so školou. Niekedy boli sústredenia dvanásť dní bez prestávky. Nebolo to len o tom, že sme dostávali darčeky a usmievali sa do kamery, nebola to žiadna dovolenka. Denný program bol vždy plný aktivít, bolo to náročné.

Vyhrali ste tituly 2. vicemiss aj Miss Sympatia. Nie je to predsa len o niečo krajší pocit, keď sa páčite viac divákom ako porotcom?

Bola som milo prekvapená, ale toto ocenenie závisí aj od toho, kto má akú podporu – priateľov a rodinu. Sociálne siete tiež dosť pomohli, dbala som na vlastnú propagáciu, možno aj to zavážilo.

Odporučili by ste túto súťaž aj iným?

Určite, človek pri nej dospeje, otvorí mnohé dvere a naučí sa vážiť si veci. Mne to nič nevzalo, iba dalo. Organizátori vedia, že missky sú vzorom pre mladé dievčatá. Sami sa k nám správali veľmi slušne, zodpovedne a s úctou. To sa mi veľmi páčilo.

Aj tak stále prevláda názor, že súťaž je iba povrchnou prehliadkou krásy.

Áno, je to tak, ale iba z toho dôvodu, že sociálne siete a médiá sa snažia súťaž ukázať v čo najlepšom svetle – usmiate dievčatá, dovolenky, darčeky. Keď to divák vidí, myslí si, že sme na skrášľovacom pobyte. Nevidí to, že sme päť hodín chodili na opätkoch, vstávali zavčas ráno a do neskorých večerných hodín nacvičovali.

V minulosti sa možno takéto predsudky vyvracali voľnou disciplínou, ktorá bola súčasťou každej súťaže krásy. Prečo sa z programu vytratila?

Asi preto, že dievčatá, ktoré nevedeli spievať, tancovať či hrať na nejaký hudobný nástroj potom nemali absolútne žiadnu šancu, nemali čo ukázať. Ja sa venujem kresleniu, ale čo je takýto program oproti niekomu, kto tam urobí šou? Možno to zrušili, aby to nebolo diskriminačné, talent môže byť aj skrytý.

Vizáž a styling: Barbora Yurkovic