Mužskí športovci sú k svojim súperom priateľskejší ako ženy

Olympijské hry v Riu sú v plnom prúde a nezaujímajú len nadšencov športu, ale aj vedcov. Tí si vzali na mušku okrem športových výkonov olympionikov aj ich správanie. Sledovali ich reč tela pred súťažením a zápasmi, počas nich aj po prehre či víťazstve.

Rozhodli sa skúmať správanie mužov a porovnávať ich so správaním ženských športovkýň na olympiádach. Vo svete totiž prevláda predsudok, že muži-atléti sú agresívni, súťaživí a najradšej by svojho protivníka roztrhali v zuboch.

Ako však píše Christopher Bergland pre Psychologytoday.com, podľa najnovších vedeckých pozorovaní psychológov z Harvardskej univerzity sú mužskí atléti jeden k druhému srdeční a milí, čo sa v menšej miere darí ich ženským spolubojovníčkam.

V mnohých športových disciplínách súťažia muži aj ženy s protivníkmi rovnakých pohlaví, preto sú olympijské hry ideálnym prostredím pre zaujímavé vedecké prieskumy.

Joyce Benenson a Richard Wrangham z oddelenia ľudskej vývojovej biológie na Harvarde analyzovali stovky videí na kanále Youtube zo štyroch rôznych športových disciplín, v ktorých sa súťažilo v 44 krajinách.

Ich zámerom bolo zistiť, ako sa muži a ženy po zápase jeden druhého dotýkajú a ako reagujú na prehru či výhru vo vzťahu k súperovi. Bolo to len chladné a rýchle podanie ruky, vrúcne objatie a radosť z výhry druhého alebo hnev?

Pozorovaním došli k záverom, že muži oveľa bezprostrednejšie komunikujú so svojimi súpermi a neboja sa fyzického kontaktu. Potľapkajú sa po pleciach či chrbte, venujú si objatie či úprimné podanie ruky po zápase a sú družnejší.

Potvrdili tak dávnejšiu hypotézu o „mužských bojovníkoch“, ktorá tvrdila, že muži sa po akomkoľvek konflikte s rovnakým pohlavím snažia o úprimné emócie a srdečné prejavy, aby zvýšili pravdepodobnosť, že sa súper stane ich spojencom v budúcnosti, vďaka čomu budú sami silnejší.

Podľa vedcov je zmierenie sa a prejav priateľstva po zápase dôležitý. Chráni oboch súperov pred prípadnými pocitmi hnevu, nespokojnosti či znechutenia. Fyzický kontakt spojený s blahoželaním či „uzmierením“ športovcov je podľa vedcov po zápase úprimný, intenzívny a trvá dlhšie ako u žien.

Môže za to evolúcia

Vedci hľadali pôvod tohto správania v našej evolúcii. Mužskí jedinci mali už od praveku tendenciu združovať sa do skupín, bojovať medzi sebou, no zároveň aj spolupracovať v prípade väčšieho nebezpečenstva.

Ženy ostávali v kruhu svojich blízkych, starali sa o deti, neskôr o domácnosť a obklopili sa len pár blízkymi ľuďmi, najmä ženskými priateľkami, s ktorými mohli zdieľať podobný osud a životné skúsenosti matiek.

Stopy tohto správania sa preniesli aj do súčasnosti. Muži radi trávia čas s priateľmi, sú družnejší, ženy sú vo väčšine prípadov rodinne založené a majú len pár blízkych priateliek.

Nevytvárajú si vzťah s ľuďmi, ktorých stretávajú príležitostne a nepreferujú v komunikácii s nimi fyzický kontakt. Tak je to aj u športovkýň, ktoré, keď si všimnete, pozdrav aj rozlúčenie či gratuláciu zvládajú v rámci formálnej komunikácie, so svojimi športovými kolegyňami sa neobjímajú, ani nemajú v úmysle vytvárať za každú cenu nové priateľstvá.