Warhol stále telefonoval a z bytu si urobil skladisko

Americký výtvarník a všestranná umelecká osobnosť Andy Warhol si v roku 1964 kúpil svoj prvý kazetový magnetofón a neskôr vyhlásil, že to bolo vlastne manželstvo. Zabudol však na to, že jedno „manželstvo“ už predtým uzavrel, pripomína Jan Lamper, ktorý preložil do češtiny jeho knihu pod názvom Od A k B a zase zpět.

Pod manželstvom mal Lamper na mysli Warholov vzťah k New Yorku. „V roku 1949 Warhol odišiel z Pittsburgu do New Yorku a ďalších takmer štyridsať rokov ho táto metropola utvárala a on utváral ju,“ píše prekladateľ v doslove knihy. Warholovo štúdio a dielňa Factory ovplyvnili newyorskú umeleckú scénu ako máloktorý iný projekt 60. a 70. rokov.

Vypnúť reklamu

Článok pokračuje pod video reklamou

Zapnúť zvuk Video reklama

(zdroj: TASR)

Keď A telefonuje B

Kto je "B" a kto je "A"? B je niekto, komu A, teda Andy, každé ráno po prebudení telefonoval, teda mohol to byť ktokoľvek z jeho známych. „B je ktokoľvek, kto mi pomôže zabiť čas. B je ktokoľvek a ja som nikto,“ napísal Warhol. „Potrebujem B, pretože nedokážem byť sám. Okrem spánku. Vtedy nedokážem byť s nikým.“

Ako vyzerali jeho telefonáty? Napríklad takto: Andy sa zobudil a zavolal B. „Haló.“ „A? Počkaj, len vypnem televíziu. A vyčurám sa. Beriem dehydratačné prášky a musím behať na záchod každú štvrť hodinu.“ Andy čakal, kým sa B vyčurá.  B sa o chvíľu ozvala:

„Pokračuj. Práve som sa prebudila. Mám sucho v puse.“ „Každé ráno sa prebudím. Každé ráno otvorím oči a pomyslím si: a znovu ideme,“ vravel do slúchadla Andy. „Ja vstanem z postele, pretože sa musím vyčurať,“ odvetila B.

S Donaldom Trumpom (zdroj: TASR)

V roku 1976 požiadal Warhol Pat Hacketovú, svoju pisárku, či by mu neviedla  dennú knihu vo Factory a nesledovala jeho osobné výdavky v jednotlivých položkách.

Z tejto rekapitulácie predchádzajúceho dňa, ktorá mala pôvodne trvať iba päť minút, sa stal akýsi denník - priestor, na ktorom si Warhol spytoval život. Počiatočný úmysel, teda mať jasno vo financiách, aby uspokojil daňových revízorov, viedol ku každodenným až dvojhodinovým telefonátom, s výnimkou víkendov. Warhol v nich vždy podrobne vykrelil predchádzajúci deň, niekedy aj s retrospektívou.

Warholov deň

V 70. rokoch si Warhol vytvoril svoju obľúbenú dennú rutinu. Odchyľoval sa od nej len nerád a z donútenia. Po práci na telefónnom denníku ešte niekomu zavolal alebo niekto zavolal jemu. Osprchoval sa, obliekol sa, vzal svojich dvoch milovaných jazvečíkov - Archieho a Amosa - a zišiel výťahom z tretieho poschodia, kde mal spálňu, do suterénnej kuchyne.

Naraňajkoval sa, potom si strčil pod pazuchu pár čísel svojho magazínu Interview  , ktorý založil v roku 1969 spolu s britským novinárom Johnom Wilcockom a šiel sa na pár hodín prejsť po obchodoch. Magazín rozdal obchodníkom, dúfajúc, že mu urobia reklamu a tiež fanúšikom, ktorí ho spoznali na ulici. Bol rád, keď im mohol niečo venovať.

Do štúdia dorazil medzi jednou a treťou popoludní. Niekedy zašiel na obed, ktorý spojil s obchodným rokovaním.  Keď prišiel do Factory, vylovil z vrecák pár drobných a poslal niekoho za roh, do obchodu so zdravou výživou, aby mu kúpil niečo na desiatu. Potom si, popíjajúc mrkvovú šťavu alebo čaj, prehliadal svoj diár, či nemá dohovorenú na popoludnie nejakú schôdzku.

V hlavnej, prijímacej časti štúdia zostal hodinu až dve, rozprával sa s ľuďmi o ich milostnom živote, o strave alebo s nimi prebral, ako strávili predchádzajúci večer. Potom sa presunul k slnečnému okennému výklenku s telefónmi. Prečítal si noviny, prelistoval magazíny, vybavil pár náhodných telefonátov a podebatoval o obchodných záležitostiach so svojimi dvomi  manažérmi Fredom Hughesom a Vincentom Fremontom.

Napokon šiel do zadnej, pracovnej časti štúdia, maľoval, kreslil alebo vystrihoval. Večer si sadol k faktúram alebo telefonoval so známymi.

Autoportrét (zdroj: TASR)

Desať rokov telefonovania

Kto bola Pat Hackettová? V roku 1968 prišla do Factory a ponúkla sa, že bude Warholovi robiť pisárku na čiastočný úväzok. V priebehu ďalších rokov sa stala spoluautorkou dvoch jeho kníh – Od A k B a späť (Filozofia Andyho Warhola) - The Philosophy of Andy Warhol: From A to B and Back Again a Popismus. Po Warholovej smrti potom sama v roku 1989 zostavila z ich každodenných desaťročných telefonátov knihu nazvanú Denníky Andyho Warhola.

Ako píše Lamper, Andy bol zdvorilý a skromný. Málokedy svojím spolupracovníkom prikazoval, aby niečo urobili, len sa s nádejou v hlase opýtal: "Myslíš, že by si mohol...?“ Ku každému sa správal s rešpektom, s nikým nehovoril povýšene. Bol vďačný za akúkoľvek maličkosť, čo preňho ľudia urobili.  Neustále za niečo ďakoval.

Keď videl, že niektorý z jeho zamestnancov príliš zaháľa, pár minút toho človeka pozoroval, potom zdvihol obočie, zavrel filozoficky oči a bez slova sa odvrátil. Niekedy polhodinu zúril – hoci nikdy nikoho neprepustil – alebo začal previnilca napodobňovať, čo bolo zábavné.

Warholov málo známy autoportrét z roku 1967. Na aukcii v Londýne sa objavil až v roku 2011. Cena sa odhadovala na 7,75 mil. USD. (zdroj: TASR)

Fascinovali ho sláva, krása a talent, najmä keď niekto urobil niečo ako prvý. A fascinovali ho tiež peniaze – veľké a staré. V roku 1988 prebehla aukcia 10 000 predmetov, ktoré zostali po Warholovej pozostalosti v jeho dome v newyorskej Upper East Side na východnej 66. ulici. Boli tam vzácne starožitnosti aj veci z blšieho trhu.

Obraz Strieborná Liz. Portrét herečky Elizabeth Taylorovej z dielne Andyho Warhola. (zdroj: TASR)

Z domu slávneho potomka Rusínov pochádzajúcich zo Slovenska sa stalo skladisko, kde pre svoju zberateľskú vášeň obýval nakoniec len jednu miestnosť s televíziou a videom. Vo svojej knihe napísal: „Naozaj verím len na prázdny priestor, i keď ako umelec robím veľa odpadu.“

Na svoje detstvo spomínal takto:

„Otec bol veľmi často preč na práci v uhoľných baniach, takže som ho skoro nevidel. Mamička mi čítala z Dicka Tracyho, ako to so svojím silným československým prízvukom najlepšie vedela, a ja som jej vždy po dočítaní kapitoly povedal: „Ďakujem, mami“, napriek tomu, že som nerozumel ani slovu. Dostával som od nej tabuľku Hersheyho čokolády zakaždým, keď som dokončil stránku vo svojom zošite omaľovánok.“

Na strednej škole ho čakala vždy cesta českým getom v McKeesporte v Pensylvánii, lemovali ju pracovné šatky a montérky, visiace na šnúrach na bielizeň. Nebol vraj nijako úžasne obľúbený, hoci pár milých kamarátov mal. „Nikto mi nebol veľmi blízky, aj keď som najskôr niekoho takého potreboval, pretože keď som videl, ako sa vrstovníci navzájom rozprávajú o svojich problémoch, cítil som sa opomínaný.“

Prežil atentát, položil ho žlčník

Warhol sa hlásil ku gréckokatolíckej cirkvi, no tá ho veľmi neakceptovala pre jeho homosexualitu. V júni 1968 takmer prišiel o život, keď psychicky labilná, feministická spisovateľka Valerie Solanas, ktorá hrala vo viacerých jeho filmoch, vstúpila do štúdia Factory a trikrát naňho vystrelila.

Dve strely prešli žalúdkom, žlčníkom a oboma pľúcami. Solanas potom namierila zbraň na Warholovho priateľa Maria Amaya a strelila ho do stehna. Warhol prežil, no nikdy sa zo zranenia celkom nezotavil. 

Zomrel 22. februára 1987 v New Yorku, po rutinnej operácii žlčníka, vo veku 58 rokov.