Mirka Ábelová: Písanie básní je obsesia

Kým iní autori sa sťažujú, že sa ich knihy nepredávajú a vinu hádžu na čitateľov, jej zbierky poézie sa rýchlo rozchytajú. Aj vďaka jej textom získal sošku Anděla spevák skupiny Lucie David Koller za svoj sólo projekt v kategórii Album roka. Mirke Ábelovej, dnes hovorkyni Greenpeace, sa skrátka plnia sny.

Poetka a hovorkyňa Greenpeace Mirka Ábelová. Nedávno jej vyšla zbierka poézie Básničky pre domáce paničky.(Zdroj: Alex Rymšinová)

Je dnes písanie poézie lukratívnou záležitosťou?

Tak to v žiadnom prípade. (smiech) Je asi skôr nejakou obsesiou alebo až pod kožu vrytou každodennou povinnosťou. Je to aj činnosť náročná na čas. Ani nie tak samotné písanie básne, ale práca, ktorá nasleduje potom, keď sa človek snaží dostať básne do knižky.

A všetky aktivity okolo toho – verejné čítania, cestovanie, presuny. Občas je to náročné aj na nervy, nielen na moje, ale aj môjho okolia, lebo písanie sprevádzajú moje emočné výkyvy. Občas je náročné so mnou vydržať.

Prečo to teda robíte?

Na to, aby som si zaplatila účty, mám zamestnanie. Ani neviem, prečo to robím. Stalo sa to naozaj mojou prirodzenou súčasťou, je to forma vyjadrenia sa, aj snaha po sebe niečo zanechať.

Okolie má aký problém s vaším písaním?

Rodičia si museli zvyknúť na občasné vulgarizmy, ktoré používam, a aj na to, že to rieši spoločnosť, prípadne novinári. Priateľ si zas musí zvykať, že napríklad teraz už asi štvrtý týždeň len prídem domov, vybalím si kufor, nahádžem doňho nové veci a zase niekam idem.

Čítačky?

Áno. Zajtra idem do Košíc a do Prešova. Predtým Praha. Nasleduje Modra, Bratislava, Uherské Hradište, je toho veľa. Na toto si musí moje okolie zvyknúť.

A väčšinou aj na to, že keď píšem, vychádza to z emotívneho podnetu, ktorý už teraz síce býva aj pozitívny, ale kedysi to tak nebolo. Mávala som depky, pila som potom veľa vína, a s tým súviseli psychické problémy, s ktorými som sa musela naučiť fungovať.

Z toho plynula inšpirácia? Z depresií?

Čo ja viem? Neviem to už teraz ani posúdiť. Skôr som možno depresie využívala na to, že som  písala. Ale je pravda, že keď som vydávala prvú knihu, Striptíz, naozaj som mala ešte akúsi pubertálnu predstavu, že básnik musí byť stále smutný, opitý, v depkách - na tom som si dosť frčala. Časom som prišla na to, že to tak byť nemusí.

Prvú zbierku ste aj krstili antidepresívami, krstil ju Kamil Peteraj.

Áno. Mávam od šiestich rokov nočné mory a nikto nevie prísť na to, odkiaľ ich mám a prečo, psychológov a psychiatrov mám teda pochodených. Mala som aj sklony k sebapoškodzovaniu. Boli to také bujaré časy. Ale potom som s tým začala pracovať, teraz už si nemyslím, že básnik musí byť len smutný a v depke.

Aj keď, samozrejme, aj tieto emócie prichádzajú. Treba ich len prijať, takisto, ako keď je človek veselý a ísť ďalej.

Neplatí teda, že literatúra je kvalitnejšia, keď človek trpí?

Neviem. Určite je poézia a vôbec literatúra zaujímavá - netrúfam si povedať, či aj kvalitná – keď má autor niečo nažité a odžité, keď si niečím prešiel, ale asi je dôležité, ako to potom spracuje. Ako to dá na papier a čo sa mu z jeho skúseností podarí vydolovať. Aj ja som mala kedysi predstavu, že básnici písali opití alebo pod vplyvom drog. Skúšala som písať opitá a musím povedať, že na druhý deň to bolo totálne...

Nechcem použiť slovo „sračka“, ale... Bolo to zlé. U mňa sa to teda neosvedčilo. Triezva myseľ je pri písaní celkom fajn. Lebo potom to človeka núti skĺznuť do sebatrýzniteľskej či trpiteľskej polohy, čo nie vždy ľudí baví čítať.

Takže ste akoby dozreli a dospeli?

To dúfam! Depky mávam stále, ale možno časové odstupy medzi nimi sú väčšie a učím sa s nimi robiť, chodím k terapeutke, normálne sa rozprávame a už to neprežívam tak fatálne. Určite som sa niekam posunula. Neviem, či som dospela – mentálne budem mať asi stále pätnásť rokov - ale dúfam, že nejaký posun nastal. Či už v poetike alebo v mojom vnímaní a prežívaní životných udalostí.

Ako vyzeralo vaše sebapoškodzovanie? Pokusy o samovraždu?

Nie, zvykla som si rezať predlaktia a zápästia, preto mám aj na ruke túto kerku – na jednej strane prekrýva jazvy, na druhej strane je nápis Love yourself  takým mojím malým varovaním, keby ma niekedy napadlo urobiť to znovu. Nechcela som sa zabiť, išlo o ventiláciu duševnej úzkosti.

Kedy ste začali písať básničky?

Úplne prvú, detskú - čo by som však ani básňou nenazvala – som mamine napísala, keď som mala asi šesť rokov. To boli také všelijaké „kačka – mačka“ - gramatické rýmy. „Vážnejšie“ básne som začala písať asi v pätnástich-šestnástich, na strednej škole. Aj môj otec písal básne, chodil dokonca do Bratislavy na stretnutia, ktoré organizoval básnik Vojtech Mihálik. Ale nikdy sa mu nepodarilo vydať vlastnú knižku.

Vojtech Mihálik mal v nedeľnej prílohe Nového slova, v Novom slove mladých, poradňu pre mladých autorov. V kritike bol dosť drsný...

Áno, otcovi tam, tuším, nejaké básne aj uverejnili. A vyrobil si jeden kus svojej básnickej zbierky. Sám si ju dal zviazať, sám si ju ilustroval. Máme ju doma. Veľmi sa mi dodnes páčia jeho básne, chcela by som raz vydať spoločnú knihu našich textov.

Potom na strednej škole som objavila bítnikov a u nás v knižnici Charlesa Bukowskeho, ktorý ma nadchol pre svoju nestrojenosť a priamočiarosť – tá bola v kontraste s tým, čo sme sa učili v škole o štúrovcoch, o romantikoch.

Od Bukowskeho ste čítali poéziu alebo prózu?

Najskôr som objavila prózu, a až keď som našla jeho básne, úplne ma to pohltilo.

Akú profesiu má váš otec?

Vyštudoval Vysokú školu lesnícku a drevársku vo Zvolene, chcel byť architekt alebo novinár, písal aj v internátnych novinách – mama zase pracovala v internátnom rozhlase. Ale dedka vyhodili komunisti z práce. Robil v bani Cigeľ a tuším na prvé výročie okupácie zapálili v okne sviečku.

Niekto ho nabonzoval a dedo mal problém. Ocino mal zas potom problém dostať sa do školy. Teraz je súkromný podnikateľ, majú s maminou firmu, predávajú nábytkové kovania a hrany.

Priatelíte sa s rodičmi aj na Facebooku. Máte dobré vzťahy?

Áno, držíme spolu. Je to možno aj preto, že som jedináčik. Boli časy, keď sa to nachvíľu zhoršilo, ale už je, chvalabohu, zase všetko okej. V novej knižke mám takúto jednu krátku báseň: „S otcom som mala zlý vzťah len dvakrát v živote, keď som bola v puberte ja a keď ju mal on.“ S rodičmi mám super vzťah a vieme o sebe skoro všetko.

Básničky v novej zbierke sú o vás, o iných ženách alebo je to kombinácia? Každá má okrem názvu aj ženské meno. Je to 62 básní, čiže 62 príbehov žien.

Je to kombinácia. Sú tam aj veci, ktoré som zažila a riešila ja, sú tam aj príbehy mojich kamarátok, ktoré som sa snažila zašifrovať, aby sa nenašli a nehnevali sa. Alebo aj vymyslené príbehy. Napríklad o domácej paničke, ktorá masturbuje s mrkvou.

To je  vymyslené?

Áno. Nemasturbujem s mrkvou. (smiech)

A nehnevali sa niektoré kamarátky?

Zatiaľ sa tam možno nenašli. Alebo sa našli, ale sú spokojné, že sú pod iným menom.

Niekedy sa ľudia na autora urazia, aj keď ich iní v texte vôbec nespoznajú. Inokedy si zas dokonca namýšľajú, že je to o nich, hoci nie je.

Stala sa mi taká nepríjemná príhoda pri predchádzajúcej zbierke Na! V jednej básni som použila fragment zo života svojej kamošky, išlo o brutálne citlivú vec. Ani som ju nemenovala, len som použila ten obraz. Uvidela báseň niekde v novinách a veľmi sa jej to dotklo.

Napriek tomu, že o tom nikto nevedel, len my dve. Odvtedy si dávam trošku väčší pozor. Aj keď človek nechce, ublíži, a potom ho to veľmi mrzí.

Ako píšete? Ako vám básne napadajú?

Tie momenty sú veľmi rýchle, keď sa zjavia.

Treba si báseň hneď zapísať?

Jasné, to musím okamžite. Aj môj priateľ sa už naučil, že keď ideme napríklad spať o druhej v noci a ešte sa o niečom bavíme, ja zrazu vyskočím: „Ha! Musím si rýchlo odbehnúť!“ Už vie, že musím vstať, ísť zažať a zapísať si báseň. Mala som obdobie, keď som bola troška obsedantná.

Niečo mi v noci napadlo a ja som bola taký psychopat, že som si to do rána opakovala, lebo sa mi nechcelo vstať, ani zapisovať text do mobilu. Ale už to nerobím, lebo mám čoraz horšiu pamäť, radšej si nápad hneď zapíšem. Ale ako to prichádza? Čo ja viem? Dívam sa okolo seba, počúvam ľudí. Niekedy mi stačí, že si niečo prečítam.

Je to blesková záležitosť?

Ten prvý moment hej. Väčšinou si zapíšem len pointu alebo fragment. A potom si musím sadnúť a nájsť si čas, dopísať to, čo som chcela povedať. Potom nasleduje práca s editorom, či je forma správna, či treba niečo zmeniť, niečo vyhodiť.

Dnes sa poézia veľmi nečíta a nekupuje. Alebo áno?

Ťažko to posúdiť. Moje knižky si kupuje dosť veľa ľudí, aj dosť veľa ľudí ich číta. Ľudia, ktorých vnímam ja, majú záujem o poéziu, chodia na čítania, dokonca veľa z nich píše básne. Samozrejme, próza sa číta viac. Ale nepatrím medzi autorov, ktorí by sa sťažovali, že nie je o ich knihy záujem.

Aj naši prozaici sa často sťažujú, že sa kupuje málo ich kníh.

Z prózy ľahšie predáte nad tisíc kusov kníh, ako pri poézii. Čo sa však mne podarilo, a som za to šťastná a vďačná.

Tisíc kusov?

Z prvej som predala vyše 1300. Z druhej asi 800, ale to bol znížený náklad. A z poslednej, Básničky pre domáce paničky, vydalo Artforum 1400 kusov. Koľko sa už predalo, zatiaľ netuším.

Moderná poézia, ktorá sa nerýmuje, má nejaké pravidlá? Čo všetko je vlastne báseň?

To záleží od toho, akým pohľadom sa na to pozrieme. Či očami Ľubomíra Feldeka a Kamila Peteraja alebo očami Michala Habaja a Petra Šuleja, alebo očami Mirky Ábelovej. No myslím si, že aj nerýmovaná poézia musí mať isté tempo, rytmus, text musí plynulo odsýpať.

Veľmi pomáha, keď si ho človek číta nahlas. Aspoň ja viem vycítiť, že mi to niekde zadrhne, viem, že: Tuto to nesedí, musím niečo urobiť s tým slovom. Možno použiť iný tvar. Mali by teda fungovať nejaké pravidlá. Ale zároveň - keď sa pozrieme na experimentálnu poéziu - môže byť poéziou v podstate čokoľvek, čo je zasadené do určitého konceptu a má to ideu, nejaké spracovanie.

Ja osobne mám rada básne, ktorým rozumiem, ktoré majú pre mňa jasný odkaz. Neviem, či je to povrchný prístup, je to asi tým, že som vyrastala na bítnikoch a Bukowskom. A ďalšia vec, ktorú očakávam od poézie - a je jedno ako je písaná, či sa rýmuje alebo nerýmuje, či je to postmoderna alebo čokoľvek iné – chcela by som mať od poézie zážitok. Skrátka, keď si báseň prečítam, aby som sa na konci zasmiala a povedala si: „Bože, to je také vtipné, to je super, prečo mi to nenapadlo?“

Alebo sa mi z toho zježia chlpy na predlaktiach - ani si nič nepoviem, len zostanem vyhúkane sedieť a pozerať pred seba. To je asi pre mňa kritérium pri poézii. Musí vo mne zanechať niečo silné.

V puberte veľa ľudí píše básne. Ale môže každý človek – ak by bol vnímavý, citlivý a mal by istú dávku talentu – objaviť v sebe básnika? Dá sa to naučiť? Vo vašej knihe je aj ironická narážka na kurzy písania poézie.

Verím, že mnohým ľuďom môžu takéto kurzy pomôcť, ale mne prídu komické. Je fajn naučiť sa nejaký kreatívny postup, ako sa trebárs odblokovať, keď sa človek - ktorý už má s písaním isté skúsenosti - dostane do momentu, keď s textom nevie pohnúť.

Pre ľudí, ktorí začínajú písať, je zase dôležité, aby mali niekoho, kto im poradí, napríklad: toto je klišé, to už pred tebou napísalo milión ľudí, tento rým nesedí, máš zlé tempo. Áno, mala som takýchto ľudí aj ja, ale potom už človek musí ísť svojou cestou. Neviem, či z vás kurz dokáže urobiť básnika. Podľa mňa sa s takýmto niečím rodíte a cibríte svoju schopnosť počas života.

A možno sa niekto narodí ako básnik a v živote nemusí písať.

Niektorí ľudia hovoria, že nerozumejú poézii.

Áno, preto som sa na strednej škole rozhodla písať tak, ako píšem. Niektorí kritici mi vyčítajú, že mojim básňam chýbajú nejaké ďalšie významy, vrstvy a podobne - s čím tak úplne nesúhlasím, to by ich totiž museli chcieť vidieť. Na druhej strane, keď sa rozhodnete písať priamo a zrozumiteľne, bez poetiky presýtenej metaforami, nuž asi z toho nejaké „hypermetaforické“ dielo byť ani nemôže. Som priamy človek, rozprávam aj píšem tak, ako mi narástol zobák.

Kto vám radil v začiatkoch?

Úplne na začiatku otec. Na strednej škole môj učiteľ literatúry pán Cagáň a učiteľka estetiky pani Matáková, ktorá bola dobrá kamarátka s Milanom Rúfusom. Dokonca som mu raz poslala svoje básne, to som bola tuším, prváčka na gympli a odpísal mi, mám od neho ešte doma kartičku.

Až teraz som však pochopila jeho reakciu, chcela som od neho počuť názor na svoje básne. Odpísal mi asi toto: „Milá Mirka, pozdravujem vás, ale to, o čo ma žiadate ja nerobievam. Píšte ďalej, želám vám veľa sily“. Bolo to niečo v tomto zmysle. Aj mne teraz píše veľmi veľa ľudí, nech im poviem svoj názor, a robím to nerada, pretože ide o veľmi citlivú vec. Je to veľmi subjektívne a môžem niekomu ublížiť.

A ja nechcem ľuďom ubližovať, ani ich odrádzať od písania. Zároveň sa mi stalo, že som si dala tú námahu, strávila som asi tri hodiny nad básňami niekoho, kto chcel počuť môj názor - vysvetlila som mu veci, prečo niečo škrtám - a on mi potom napísal, že aj tak bude písať tak, ako doteraz, lebo ide o čaro okamihu, v ktorom báseň vznikla. A posledná vec, niektoré básne sú fakt hrozné a život je veľmi krátky.

Ľudia zle znášajú kritiku?

Uverejnia na sociálnych sieťach svoju báseň a nie sú na kritiku pripravení vôbec. Keď im niekto niečo skritizuje, ich obľúbené argumenty sú: „A ty si napísal čo?“ Ako keby čitateľ musel byť básnikom. Čo je podľa mňa hlúposť, lebo my nepíšeme básne pre druhých básnikov, ani pre kritikov - teda aspoň ja nie, píšem básne pre ľudí, ktorí ich čítajú, a tiež pre seba. Prečo by som si nevážila názor čitateľa, ktorý v živote nenapísal báseň?

Na druhej strane, záleží, ako veľmi si chcem všetky tie názory pripúšťať a ako veľmi chcem ísť svojou cestou. Ľudia na sociálnych sieťach vedia naozaj brutálne prskať, keď im tam niekedy niečo človek napíše. Ja to už radšej nerobím.

Neláka vás písať prózu?

Láka, aj mám jednu rozpísanú, píšem ju už asi sto rokov.

Je text žánrovo zaraditeľný?

Je to asi román. Ale nechcem to tak nazývať, lebo potom to všetkých zvádza k tomu, že ide o ženský román. Stavba mojej prózy je dosť komplikovaná, preto mi to tak dlho trvá. Mám voči próze omnoho väčší rešpekt, ako voči poézii, keďže s tým nemám až toľko skúseností. Teraz som navyše dočítala Houellebecqove Elementárne častice a nadobudla som dojem, že už asi román nikdy nenapíšem, taký je to skvelý spisovateľ.

Vždy, keď sa po čase dokopem sadnúť si k svojmu textu, začnem ho čítať od začiatku a začnem ho aj hneď zasa meniť. Ani nie obsah, ale cepujem vety. Ony ma po čase začnú hnevať. Štylistika. Všetci mi hovoria, že to je blbosť, že by som mala text najskôr vypľuť celý na papier, a potom ho upravovať.

Naozaj mám obrovský rešpekt voči všetkým prozaikom. Naivne si myslím, že to dopíšem na materskej, hoci všetci vravia, nech na to zabudnem.

V knihe sú veľmi pekné ilustrácie Ivany Šátekovej. Ako prišlo k spolupráci?

Ivanu som mala ako kamarátku na Facebooku a jedného dňa mi vyskočila od nej ilustrácia ženy, ktorá niesla igelitku Lidla. Ešte tam mala nejakého psíka. Z kresby na mňa išla atmosféra ako z jednej mojej mikrobásne. Pre niekoho to možno ani nie je báseň, sú to iba dva riadky: „Keď ju prepadne pocit stereotypu, na protest nejde nakupovať do Lidlu ale do Kauflandu.“

Oslovila som teda Ivanu, ktorá najskôr váhala, lebo mala v pláne robiť svoj vlastný kreslený projekt o ženách na materskej. Ale nakoniec súhlasila, z čoho sa veľmi teším, lebo dala knižke presne to, čo jej ešte chýbalo - v kombinácii s grafickým dizajnom, ktorý zase robil môj priateľ Radko Bielený.

Aký máte vzťah k životnému prostrediu? Robíte hovorkyňu Greenpaece a jedna báseň je práve o žene z takejto organizácie. Je autentická?

Nie, v tej básni mi išlo len o kontrast. Ak mám byť úprimná, kým som túto prácu nerobila, životné prostredie ma zaujímalo len na takej úplne základnej úrovni: odpad sa triedi a odpadky sa nehádžu na zem. Už som sa napríklad nezamýšľala, či naozaj musím chodiť všade autom, klimatickú zmenu som riešila asi tak, že: „Sú tu obrovské teplá? Super, možno tu raz budeme mať aj more.“

Vnímala som to veľmi nadľahčene. Keď som prišla do Greenpeace, musela som sa o problémy začať oveľa viac zaujímať, veľa vecí sa učiť. Už mám oveľa komplexnejší pohľad na to, čo robíme našej planéte a čo robíme sebe. K dokonalosti mám ešte ďaleko, ale usilujem sa ísť v rámci svojich možností ekologickejšou cestou. Prestala som napríklad nakupovať veľa vecí, žijem menej konzumne.

Týka sa to aj stravy?

Áno, jasné. Máme kampaň Jedlo pre život, ktorou sa usilujeme o väčšiu ekologizáciu poľnohospodárstva, o to, aby sa menej používali pesticídy a zároveň propagujeme ekologických farmárov.

Máte na mysli bio potraviny?

Ľudia sú na slovo „bio“ dosť alergickí, nazvime ich potraviny pestované lokálne a trvalo udržateľným spôsobom. Začala som sa smiať, že už ma majú, keď som sa zapísala do zoznamu jednej farmárky a beriem si od nej každý týždeň ekologicky pestovanú zeleninu a ovocie.

Bola som na jej farme, videla som, že je to krásne mladé šikovné dievča, ktoré precestovalo polku sveta. Volá sa Zuzana Pastorková a je naozaj úžasná. S láskou a krásne o svojej práci rozpráva. Povedala som si: Okej, idem do toho a už som sa nevedela dočkať, kedy sa začne sezóna.

Je to lepšia práca ako novinárčina?

Je úplne iná. Zobrala som tú ponuku, keď som už v rozhlase nebola spokojná. Deväť rokov som robila domáce spravodajstvo, to ma veľmi bavilo a napĺňalo. Potom však uverejnili moje básne, kde som si robila žarty z premiéra - teda nie ja, ale tá báseň si robila žarty z premiérovho zámeru urobiť na Slovensku Olympiádu, takže som vymyslela fiktívny príbeh, ako všetky problémy Slovenska vyrieši Olympiáda.

Neviem, čo sa udialo v pozadí, ale napokon som „bola odídená“ do rozhlasovej publicistiky, ktorá ma už natoľko nenapĺňala. Vzala som teda ponuku z Greenpeace, hoci som v živote hovorkyňu robiť nechcela. Vždy som si robila srandičky z novinárov, ktorí odišli robiť hovorcov, ale asi zariekaného chleba najväčší kus. Teraz som rada, baví ma to.

Vrátite sa ešte k novinárčine?

Čiastkovo si tento sen plním. Nejde síce o takú tú naozajskú žurnalistiku, ale na Rádiu FM mám stále vlastnú reláciu Nedeľná chvíľka poézie. Neviem však, či by sa mi ešte chcelo niekde naháňať na tlačovkách.

Máte ambíciu, dať si svoje básne preložiť do angličtiny?

Vždy som chcela, aby mi vyšla zbierka básní vo vydavateľstve Lawrenca Ferlinghettiho. Mám taký detský sen, že zoberiem svoje preložené básne pod pazuchu, dotrepem sa do San Francisca k jeho ranču, kde žije, a budem tam stanovať, kým ma neprijme.

Je to už pán v úctyhodnom veku, ale nedávno som počúvala v relácii Dada Nagya rozhovor, ktorý s ním robila Kristina Vulgan pri príležitosti jeho narodenín, a myslím si, že je to ešte úplne čiperný človek, s ktorým by sa dalo pokecať si a nevyhodil by ma. Druhý sen je mať čítačku v Shakespeare & Company, v kníhkupectve vo Francúzsku – na to zase potrebujem francúzske preklady. Anglický a francúzsky prekladateľ by sa mi hrozne šikli.

Ako došlo k spolupráci s Davidom Kollerom? Zložili ste väčšinu textov na jeho album ČeskosLOVEnsko, vďaka ktorým získal ocenenie Anděl za album roka.

To bola situácia, ktorú dodnes neviem úplne pochopiť. S mojím priateľom Radkom sme sa sťahovali do Bratislavy a v aute hrala pesnička Davida Kollera Chci zas v tobě spát, jedna z mojich Davidových najobľúbenejších. A hovorím Radkovi: „Daj to hlasnejšie, bože, milujem túto pesničku.“

Na jednom mieste sa tá pesnička zlomí, je to akoby vyvrcholenie skladby, a vtedy, ako to hralo nahlas, vravím: „Vieš čo, keby som raz v živote dostala šancu napísať tomuto chlapovi text, tak dám do toho všetko. Asi by som sa zbláznila.“ Zasmiali sme sa: hahaha, dobre. O dva týždne na to, bola som práve v rozhlase, mi prišla esemeska z nejakého českého čísla asi takéhoto znenia:

„Dobrý deň, tu je David Koller, som hudobník, so záujmom som si prečítal vaše básne v časopise Nota bene, zohnal som si na vás kontakt a veľmi rád by som sa s vami stretol.“

Čiže ozval sa sám od seba?

Áno. Vyšiel so mnou rozhovor v časopise Nota bene, bola som na obálke, a vnútri boli moje básne. Spomínala som tam, že mám hrozne rada básne českých básnikov - Václava Hraběte, Josefa Kainara a Vladimíry Čerepkovej. On si kúpil to číslo Nota bene v Košiciach, od panej bez domova, mali tam turné so skupinou Lucie. Zohnal si na mňa kontakt. Lenže: Napísal mi esemesku a ja som tomu neverila! Toto sa proste nestáva v reálnom svete, to je blbosť - vravím si.

A keďže vystupujem s kapelou Vítrholc - čo sú českí básnici, hudobníci a perfomreri, a bolo to z českého čísla – myslela som si, že si zo mňa asi robia vtípky a odpísala som: „Jasné, bárskedy mi zavolaj.“ Ešte som mu tykala. Volala som aj mame a vravím: „Počúvaj, taká haluz sa mi stala, píše mi nejaký týpek, že je Koller.“

Ale medzitým som mala druhý hovor, začalo blikať to české číslo. Zložila som, prebrala hovor, a ozvalo sa: „Ahoj, Mirko, tady je David.“ Začala som skákať po kancelárii ako nejaká šialená pubertiačka, a nič som nepovedala, iba: „Ahoj.“

Lucie bola jediná československá kapela, ktorú som registrovala, poznám všetky ich pesničky, ani neviem odkiaľ. A David Koller sa mi vždy páčil aj ako muž, už keď som bola dievčatko. Bol vždy šarmantný, zaujímavý. Ozval sa zrazu a ja som neverila. Naozaj chcel tie texty a podarilo sa to.

Gratulujem.

Ďakujem.

Máte 31 rokov, aj to spomínate v jednej básni. Dnešné ženy posúvajú vek prvého pôrodu a vydaja. Ale vaša posledná zbierka sa volá Básničky pre domáce paničky. Nechystáte sa stať domácou paničkou so všetkým, čo k tomu patrí?

Hahaha. No, to je zákerná otázka. Už som si na ňu vypracovala aj odpoveď... Lebo je pravda, že čoraz viac ľudí sa ma na to pýta, niektorí až tak netaktne, že ma to rozčuľuje.

Je to netaktná otázka.

V rozhovore je to okej. Ale skôr na Facebooku sa to deje, že – odfotia ma niekde s dieťaťom a človek, ktorý ma v živote nevidel, mi tam napíše: „Už by bolo načase, aby si aj ty mala také. Kedy plánuješ deti?“ A tak. So všetkou úctou k ľuďom si myslím, že ich je, s prepáčením, hovno do toho.

Áno, chcem mať deti, chcem sa vydať, len nie som natoľko emancipovaná, že by som išla požiadať svojho partnera o ruku, čiže je to otázka skôr preňho. Chcela by som mať veľkú taliansku uškriekanú rodinu. Všetci budeme sedieť za jedným stolom, budeme si variť veľa jedla, budú tam moji rodičia, Radkovi rodičia, jeho sestra s deťmi, a neviem kto ešte.

Asi je to tým, že som bola jedináčik a môj temperament je veľmi podobný tomu talianskemu, chcem skrátka veľkú rodinu. Veď to je asi hlavný zmysel života: rodina. Posunúť to celé ďalej, byť dobrou mamou a vytvoriť dieťaťu krásne detstvo.

Na to dnes už netreba papier.

Jasné. Svadbu by som chcela mať kvôli krásnym šatom a tomu dňu, že sa vlastne všetci blízki ľudia budeme radovať a zabávať. Možno ide len o to gesto - že on dáva najavo: okej, chcem s tebou ostať navždy. Môj frajer si robí srandu, že: Veď spolu máme hypotéku na 30 rokov, čo ešte viac chceš?

Aj to je spečatenie vzťahu, v dnešnej dobe. Máte o tom aj jednu básničku.

Jasné. Chcem si skrátka urobiť krásny svadobný deň, kde budú všetci ľudia, ktorých máme radi a ja budem mať krásne biele hipisícke šaty. Tak som si to vysnívala. A všetci sa opijeme a budeme tancovať.

Neprenasleduje vás stále súťaž Dievča za milión, ktorá odštartovala vašu kariéru?

Odvtedy sa odštartovali moje problémy.

Ľudia si vás zatriedili?

Áno. Bola to úplne prvá súťaž tohto druhu u nás, ani sa ešte nenazývala reality show, išlo v nej o získanie práce v telke, takže som sa prihlásila, keďže ma práve zobrali na žurnalistiku. Prišlo mi to super. Samozrejme,  nikto z nás nemohol vtedy ešte vedieť, že ma bude vláčiť po titulkách bulvár a že pre polku Slovenska budem vyzerať ako totálna krava a pre druhú ako taká  polokrava.

Prečo vás bulvár vláčil po titulkách?

Išlo o aféru, obťažoval ma jeden sponzor. A ja som to raz večer vykecala jednému človeku zo štábu, nevedela som, že je to bulvárny novinár. Urobili z toho sériu článkov, lebo sa to dobre predávalo.

Takže vám súťaž nepomohla?

Spôsobila mi hrozne veľa problémov. Kvôli tejto nálepke ma chvíľu nechceli zobrať do rozhlasu. A vždy sa nájde nejaký neprajnícky básnik alebo zakomplexovaný hudobný skladateľ, ktorý to rád vytiahne. No neprekáža mi to, už som si celkom zvykla.

Za tých sto rokov som už niekde úplne inde. Je to však vynikajúci filter na ľudí. Mala som vtedy 19 rokov a niektorí ľudia to ešte stále, po dvanástich rokoch, potrebujú vytiahnuť a myslia si, že mi to ublíži. A ja hneď viem, čo sú to za ľudia a že asi spolu nebudeme okej a mám si na nich dávať pozor. Bola to vlastne fantastická skúsenosť.

 

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. Aký bude váš doplnkový dôchodok
  2. Premýšľate nad kúpou last minute dovolenky v Egypte?
  3. Vaginálne mykózy – ako sa im brániť?
  4. Bolesti hlavy, brucha či únava? Môžu za to možno aj parazity!
  5. Neviete si vybrať správne miesto na dovolenku v Grécku?
  6. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 6,25 - 7,25 % p.a.
  7. Vďaka úveru na rekonštrukciu môžete ušetriť tisícky EUR
  8. Jednoduchá mobilná tlač z vášho smartfónu, alebo tabletu?
  9. Zažite vašu vysnívanú dovolenku na Bali
  10. Deň detí oslavujeme štyri dni. Iba v Borylande!
  1. Odmeny za diplomové práce na Stavebnej fakulte STU v Bratislave
  2. Zmluva o nájme pre ambasádu USA neoprávnene zaradená do programu
  3. 4* projekt víl a apartmánov priamo na pobreží, Chorvátsko
  4. Slováci rozhodli o najlepšom!
  5. AAA Auto má nový úver pre živnostníkov
  6. Aký bude váš doplnkový dôchodok
  7. Kúpeľňa - profesionálne informácie pri jej zhotovení
  8. V Prešove sa dnes tankuje za euro. Aj prémiové palivá
  9. Dobrodružstvo s vodou
  10. Neobvyklý objav, ktorý umožňuje zvládnuť angličtinu za 2 týždne
  1. Od 1. júla už prestanete chodiť na poštu! 7 122
  2. Aký bude váš doplnkový dôchodok 6 781
  3. Premýšľate nad kúpou last minute dovolenky v Egypte? 5 878
  4. Bolesti hlavy, brucha či únava? Môžu za to možno aj parazity! 5 625
  5. Neobvyklý objav, ktorý umožňuje zvládnuť angličtinu za 2 týždne 5 058
  6. Vaginálne mykózy – ako sa im brániť? 4 376
  7. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 6,25 - 7,25 % p.a. 4 101
  8. Jarabinky Grande odštartovali predaj zaujímavými cenami bytov 3 635
  9. Neviete si vybrať správne miesto na dovolenku v Grécku? 3 461
  10. V Prešove sa dnes tankuje za euro. Aj prémiové palivá 2 488

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Andrej Kiska: Korupcia je aj problém našej mentality

Prezident ANDREJ KISKA hovorí, že ak je politik presvedčený, že korupcia neexistuje, nemá čo robiť na svojom mieste.

EKONOMIKA

Ponuka Volkswagenu je blízko očakávaní odborov. Prečo sa ďalej štrajkuje

Pri najnižšom tabuľkovom plate je štvoreurový rozdiel medzi ponukou vedenia a požiadavkami odborov.

KOMENTÁRE

Od jablka aspoň k paštéte. Kam sa dostanú štrajkujúci

Keď sa ozvali z vedenia VW, čakali sme, že využijú právnikov.

Neprehliadnite tiež

Keď klobúky hrajú prím: Takéto bizarné kúsky sa nosia vo vysokej spoločnosti

Päťdňové kráľovské konské dostihy patria medzi vrcholné podujatia spoločenskej sezóny v Anglicku.

Mäso, zelenina aj syry. Vybrali sme desať receptov na letnú grilovačku

Pripravte si poriadnu záhradnú párty, ktorá neskončí len pri pri klobáskach. Máme pre vás tipy na grilovanie.

Madonin komplex: keď muž odmieta sex s matkou svojich detí

Nejde o nový fenomén. Problém mužskej nechuti na sex popísal už Sigmund Freud.

Tehotenstvo po týždňoch - tretí trimester

Ako prebieha tehotenstvo v treťom trimestri. Čo čaká ženu pred pôrodom a ako prebieha predpôrodné vyšetrenie.