Slovenskí diváci ho najskôr začali vnímať ako svojského Karola Mázika v seriáli Panelák, oveľa viac však zarezonoval v televíznej Partičke alebo v cestovateľskej šou Vo štvorici po Slovensku.
Najnovšie ho diváci môžu vidieť v markizáckej súťaži Dobre vedieť. Jeho srdcovou záležitosťou je však Teatro Tatro, kde hráva so svojimi spolužiakmi a kamarátmi.
Občas poznamená, že si ani neuvedomuje, že má už na krku štyridsiatku. Okrúhle narodeniny oslávil dvadsiateho tretieho júla.
Zároveň však tvrdí, že mentálne sa cíti skôr na osemnásť, aj keď priznal, že v niektorých záležitostiach je opatrnejší a do rizika sa už nepúšťa tak strmhlav ako pred pár rokmi.
Stopom do Paríža
Kedysi bol v prvom rade veľkým dobrodruhom. Vďaka svoje nekonvenčnej povahe prešiel pekný kus sveta. S cestovaním začal dosť adrenalínovým spôsobom.
Keď mal šestnásť, vybral sa stopom do Paríža. Problém bol v tom, že jeho rodičia o ničom nevedeli a mysleli si, že ich syn je v Brne, v divadelnej dielni.
„Vtedy ešte neboli mobily, tak to nevedeli skontrolovať. Boli sme šiesti kamaráti – chlapci aj dievčatá, vyžrebovali sme sa po dvojiciach a podľa pohľadnice sme sa dohodli, pri ktorej fontáne sa v Paríži stretneme. Dali sme si termíny, dokedy sa budeme čakať a vyrazili sme. Stretli sme sa na prvý šup. Naši sa o tom dozvedeli, až keď som im ukazoval fotky,“ porozprával nám.
Dobrodružné spoznávanie sveta bolo preňho vždy veľkou záľubou. Keďže ho lákalo Španielsko, zbalil si kufor a na rok sa tam presťahoval.
Na živobytie si tam zarábal ako čašník. Pracovná ponuka na nakrúcanie reklamy ho zase zaviedla do Kapského Mesta.
„Bolo to už dávnejšie a aj dosť nebezpečné, strážili nás, aby sa nám nič nestalo,“ spomína.
Z elektrotechniky na herectvo
Vždy mal v živote rád zaujímavé výzvy a jednou z nich bolo preňho aj herectvo. Nebol totiž typickým „hereckým“ dieťaťom, ktoré by odmalička recitovalo, predvádzalo sa a chodilo na dramatické krúžky.
Svoj talent objavil až v puberte. „Pamätám si, že keď som bol piatak na základnej škole, tak sme písali, čo chceme v budúcnosti byť a ja som napísal – herec. Bez akéhokoľvek logického vysvetlenia. A potom som šiel na elektrotechnickú priemyslovku. Prečo práve na túto školu, to vysvetliť neviem,“ priznal nám s úsmevom.
V prvom ročníku na strednej sa ešte snažil venovať odboru, ktorý študoval, dokonca chodil na elektro krúžky, v druhom ročníku však už jednoznačne pochopil, že ho to nebaví a naplno ho pohltilo herectvo.
Z inscenácie Na koho to slovo padne v divadle Astorka Korzo (zdroj: SITA)Napokon zmaturoval na elektrotechnike len preto, lebo musel a popri tom všetok svoj voľný čas začal tráviť v Nitrianskom hudobnom divadle.
Po maturite sa prihlásil na VŠMU a hoci ho na prvý pokus nevzali, nevzdal sa. Rok zbieral skúsenosti na konzervatóriu a potom to skúsil znovu.
Medzitým sa udialo čosi, čo ovplyvnilo celý jeho život. Dostal sa totiž do ročníka, v ktorom bol Marián Miezga, Lukáš Latinák a Juraj Kemka. A tam sa zrodilo ich dlhoročné veľké kamarátstvo a skvelá spolupráca, ktorá vydržala dodnes.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
