Jana Farmanová: Umenie musí ponúkať nádej

Hovorili vám na základnej škole, že pekne maľujete?

Tam som teda v kreslení za hviezdu nebola, pretože som ignorovala pamätníčkové káčer-donaldovské kresbičky. Každý môj výtvor bol sprevádzaný slovami: „hm, zaujímavé“ alebo len „zvláštne“. Dokonca niekedy si moju kresbu spolužiačky z pamätníku vytrhli, aby im ho nešpatila.

To spravili chybu, nie?

No jasné, veď sa ma to aj dotklo! Zato niekoľkokrát som dostala šancu ísť kresliť na asfalt pred PKO a celkom som mala úspech. Spomínam si, že ostatné deti tam riešili mier medzi národmi a priateľstvo so Sovietskym zväzom, skrátka vzorné žiactvo v akcii, a ja som vtedy pod vplyvom Chagalla a Soutina „kriedovala“ lietajúce kohúty, klaunov, nevesty... Bájny svet hore nohami.

Ako sa to ďalej vyvíjalo, kto vás postrčil umeleckým smerom?

Moju túžbu ísť na strednú umeleckú školu veľmi podporili rodičia. Možno toto rozhodnutie vnímali ako preskočenie umeleckého génu z dedkovho brata Františka Fahrmana, ktorým bol celkom úspešný maliar, na mňa.

Bola v hre aj nejaká iná profesia?

V období po základnej škole som mala jednoznačné smerovanie ‒ ŠUP-ka, teda vtedajšia Škola umeleckého priemyslu. Malé zaváhanie ísť študovať botaniku, sa mi prihodilo paradoxne až po úvodnom roku na vysokej, ale to skôr pramenilo zo znechutenia, ako bol koncipovaný prvý ročník na VŠVU v ateliéri maľby. Kreslili sme celý rok uhlíkom zátišia, na podporu súhry oka a ruky, a mnou už lomcovala túžba robiť s farbou. Ale to, že som vytrvala, mi neskôr prinieslo schopnosť koncentrácie a paradoxne aj viacero možností prístupov k maľbe.

Mali ste nejaké výtvarné vzory, ktorým ste sa túžili vyrovnať?

Hlavnú úlohu v tom, aká som, zohrala fascinácia knihou Smäd po živote a dielom Vincenta van Gogha. A to vonkoncom nie vo výraze a expresivite, ale v tom, aký obrovský dôraz kládol van Gogh na odvahu byť sebou samým, na pravdivosť a náročnosť na seba. Na toto som narazila asi vo svojich dvanástich či trinástich rokoch, teda v čase, keď sa v dieťati začína formovať budúci dospelý. Neskôr, asi v pätnástich, som spoznala pompejské enkaustiky a fresky, a tie ma definitívne očarili a nasmerovali k maľbe, keďže na strednej som mala odbor keramika.

(zdroj: Petra Bošanská)

Prvú samostatnú výstavu pod názvom Vstup ste mali v roku 1995 v Mestskej galérii v Nitre.  Ako si spomínate na tento svoj debut?

Prvá výstava sa odohrávala paralelne s viacerými prvými situáciami v mojom živote, takže sa mi vynára spomienka na eufóriu, ktorá sa však už rozplynula v čase.

Predpokladám, že jednou z prelomových situácií tohto obdobia bolo aj narodenie vašej prvej dcéry.

Áno, s manželom sme mali čerstvo po skončení školy, obaja v slobodnom povolaní a s maličkým dieťaťom. Vlastne sme začínali vtedy pre nás celkom novú etapu dospelosti. Navyše sme sa po rokoch štúdia ocitli opäť v rodnej Nitre.

Jeden z vašich novších obrazov má názov Mama ostrov.  Vyjadrili ste tým pocit voči svojej mame, alebo skôr ten materský vo vzťahu k vašim dcéram?

Obraz Mama ostrov vznikal dlho a je akýmsi pomyselným vyvrcholením obrazu Horolezkyne  z roku 2006. Tým , že som mamou, prežívam aj materstvo mojej mamy, vidím teda svoje niekdajšie dievčenstvo akoby z druhej strany. Nedá sa to oddeliť, hoci viac o tom rozmýšľam ako mama než ako dcéra.

Motívy materstva, ženskej spolupatričnosti, sesterstva, ale aj prírody sa prelínajú celou vašou tvorbou. Dalo by sa povedať, že ste autorkou, ktorá stvárňuje predovšetkým harmóniu a súlad?

Hľadanie harmónie považujem za jediný možný spôsob ako prežiť. Harmónia ‒ porozumenie sebe a iným, nie je vôbec jednoduchá a ani samozrejmá. Som zástancom starého kréda, že umenie musí ponúkať nádej, aj keď reflektuje deštrukciu.

Dielo Jany Farmanovej: Ty a tvoje kvety (zdroj: archív J. F.)

V čom nachádzate svoj osobný bod vyváženosti?

Keď poviem v prírode alebo v rodine, bude to len časť pravdy. Takisto, ako keď poviem, že v radosti z niečoho, čo práve objavím a zarezonuje to so mnou. Napríklad nedávno som prišla unavená domov a začítala som sa do básničiek Jána Litváka Vtáctvo nebeské, ktoré dcéra nechala na stole.

Tiež ma harmonizuje vnímanie tej časti dňa, keď sa zmráka. Je to krátky úsek, keď si vtáčiky na záhrade ešte nutne musia všeličo porozprávať a ja to zrazu vnímam.

Ste verná klasickej figurálnej maľbe, postavám, portrétom.  Ako sa dívate na rôzne výtvarné experimenty, happeningy, prekračovanie určitých hraníc? Nikdy ste do týchto vôd nezabŕdli?

V čase môjho štúdia v deväťdesiatych rokoch bolo prekračovaním hraníc práve to, že som maľovala klasicky, figurálne, triviálne námety ako sú už storočia portrét, figúra, zátišie a zakladala som si na remeselnej schopnosti maľby. Znie to čudne, ale je to tak. Veď od šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia, od pop-artu a Warholovej „továrne na umenie“ (a aj skôr od Duchampovho pisoáru) sa zmysel individuálnej emotívnosti v umení, respektíve v jeho verbalizovaní a „posväcovaní“ novou umeleckou profesiou ‒ kunsthistorikmi ‒ bagatelizoval, až vyvrcholil  výrokom o tom, že maľba je mŕtva. To nahrávalo novým tendenciám v koncipovaní výstav, takzvanému kurátorskému projektu, keď je v roli umelca sám kurátor, ktorý sa stal posvätnou figúrou v umeleckom svete.

Vnímam to tak, že v súčasnosti je  výtvarným experimentom aj to, že niekto vydrží pri jednom médiu celý život, v súčasnom umení to už nebýva zvykom, a jeho výpovede ostávajú silné a zaujímavé, jednoducho neskĺznu do výroby dekorácií, ako sa to stáva aj veľkým menám.

Hovorili sme o harmónii, ale na vašich obrazoch sa neraz objavuje aj motív prekonávania prekážok, zdolávania nerovného povrchu.

Isteže, veď dobrý obraz musí mať  v sebe prvky ambivalencie, rozporu, tak ako ich má život. Koncom júna sme spolu s kurátorkou Silviou L. Čúzyovou otvorili v Banskej Štiavnici výstavu Esencie a Silviin výber sa zameral, odcitujem to, ak dovolíte, z pozvánky na „koncentrované výťažky, atmosféru a vyžarovanie malieb Jany Farmanovej takým spôsobom, aby opantali zmysly v duchu umelecky zachytenej, prirodzene podmanivej ženskej krásy“. Pekné, však? No a následne deň po otvorení výstavy stretol manžel pri galérii jedného z mojich vysokoškolských pedagógov, maliara Ľudovíta Hološku a ten mu povedal, že niektoré moje obrazy pôsobia démonicky. Prekvapene nad týmto prívlastkom rozmýšľam, pripadá mi trochu silný, ale na druhej strane – že by to bola tá ambivalentnosť?

(zdroj: Petra Bošanská)

Keď hovoríme o prekážkach, aké ste na svojej umeleckej ceste museli zdolávať vy? S čím zvyknete najviac zápasiť?

Nežijem v ideálnej krajine, ktorá by priala tým, čo si prácu zabezpečujú sami, navyše, ak je to ešte aj práca kreatívna. Vo väčšinovom povedomí ľudí je ak nie zbytočná, tak aspoň nezvyčajná. Na základných či stredných školách sa umelecká výchova podceňuje a neskôr v tomto smere panuje často priam analfabetizmus. Ale robím, čo som vždy chcela a vďaka jednotlivcom, ktorým na umení z akéhokoľvek dôvodu záleží, viem aj prispieť do rodinného rozpočtu. Hoci musím podotknúť, že ak niekde vystavujem, nedostávam nijaký honorár, čo je priam absurdné.

Ste umelkyňou v slobodnom povolaní. Ako vyzerá váš obyčajný deň, máte ho dopredu naplánovaný?

Niekedy celkom presne, a to je tá náročnejšia, manažérska časť mojej profesie. Vyžaduje si komunikáciu smerom von, plánovanie, rozhodovanie, sebaprezentáciu a všetko, čo súvisí s vytváraním akejkoľvek značky. Ja vytváram značku Jana Farmanová dvadsať rokov a nie vždy mám od nej správny odstup. A potom je tu komunikácia smerom na plátno, teda zasa von, ale formou maľby. Táto časť pôsobí raz ako prechádzka ružovým sadom, inokedy ako temným lesom... Našťastie, sú tu aj všedné a pre mňa príjemné činnosti súvisiace so starostlivosťou o rodinu, záhradu a seba samu, ktoré si nemienim odopierať.

Napríklad?

Napríklad pozorovanie letného súmraku...

(zdroj: Petra Bošanská)

Styling a vizáž: Barbora Yurkovic

Ďakujeme za poskytnutie priestorov na fotenie Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, www.vsvu.sk