Vedci v tom dnes majú jasno: Láska vzniká v mozgu. Áno, ani tá najromantickejšia nemá veľa spoločného s naším srdcom – to sa nám iba ak rozbúcha pri pohľade na milovanú osobu. No láska sa odohráva v hlave a má veľa spoločného s chémiou v našom tele.
Podľa Petra Szolcsányiho zo Slovenskej technickej univerzity v Bratislave je chémia úžasná vec a priam bytostne súvisí s najkrajším a najdôležitejším emočným stavom, ktorým je láska. „Láska je unikátny psychofyziologický stav organizmu a ako taký má niekedy neuveriteľne bizarné až originálne prejavy,“ vraví.
Odpoveď na otázku, čo je láska, by sme podľa neho dostali zakaždým inú, podľa toho, či by sme sa spýtali psychológa alebo teológa, ako chemik však tvrdí:
„Všetko živé na tejto planéte, vrátane živočíšneho druhu Homo sapiens, funguje na báze biochemických reakcií konkrétnych organických zlúčenín, nás, ľudí, nevynímajúc. To znamená, že aj naše fyziologické prejavy sú dôsledkom týchto konkrétnych biochemických transformácií a procesov, ktoré v nás každú sekundu prebiehajú.“
Podotýka, že niečo podobné napadlo v minulom storočí psychoanalytikovi Carlovi Gustavovi Jungovi, ktorý prirovnal lásku ku chemickej reakcii: „Stretnutie dvoch osôb pripomína kontakt dvoch molekúl: ak medzi nimi dôjde k chemickej reakcii, zmení ich to navždy obidve.“
Podľa Szolcsányiho Jung ani netušil, aký prorocký názor vyslovil. „Dnes už máme naozaj toľko dôkazov a takých relevantných experimentálnych výsledkov, že bez najmenšej pochybnosti môžeme povedať: láska je v prvom rade a hlavne chémia.
Tým nič nedehonestujeme, nič nederomantizujeme, práve naopak. Opisujeme skutočnosť, ktorá je podľa mňa ešte fascinujúcejšia, než to bolo pred týmito poznatkami."

Láska je komplikovaný proces, ale dnes už vieme na biochemickej báze, v kombinácii s neurofyziologickými parametrami veľmi dobre, zrozumiteľne a logicky opísať, ako láska vzniká, ako sa transformuje a ako prípadne zaniká.
„A hlavne, čo s nami robí, ako s ľudskými organizmami,“ vraví Szolcsányi. Vzťah môžeme rozdeliť na tri chronologické etapy. Dvaja sa musia najprv stretnúť, padnúť si do oka a „zavoňať si“.
„Keď je chemická kompatibilita v poriadku, dochádza k druhej, najobľúbenejšej fáze lásky, a tým je intenzívny fyzický kontakt, vášeň. Prejavuje sa veľmi dobre známym spôsobom.“ Szolcsányi dodáva, že táto hysterická etapa neustáleho sexuálneho kontaktu nemôže, z pochopiteľných dôvodov, vydržať večne.
„To znamená, že ak má vzťah potenciál dostať sa ďalej - teda pokiaľ sú partneri kompatibilní aj v iných oblastiach, nielen v tej najpríjemnejšej činnosti - nakoniec dochádza k vytvoreniu pevného partnerského vzťahu.
A v tom ideálnom, najkrajšom prípade, môže dôjsť k vytvoreniu celoživotnej lásky. Z biochemického hľadiska je každá etapa lásky pomerne dobre charakterizovaná a vysvetľuje, prečo a ako sa ľudia v jednotlivých fázach procesu lásky správajú.“
Hormóny a vône
Všetko sa začína pohlavnými hormónmi. U mužov je to testosterón, u žien v prvom rade estrogén. Lenže aj ženy produkujú testosterón, hoci v oveľa menšom množstve ako muži a tiež ho produkujú menej, ako estrogénu. „Ale: zatiaľ, čo u zaľúbeného muža v úvodnej fáze vzniku lásky a prvého rande dochádza k významnému zníženiu hladiny testosterónu, u žien, ktoré sú zaľúbené, testosterón, naopak, stúpa.“
Sú to na prvý pohľad dva paradoxy, ale vysvetlenie je podľa Szolcsányiho celkom jednoduché a dáva zmysel: „Znížením hladiny testosterónu sa muž stáva menej agresívnym, menej hrubým a surovým. Je teda oveľa menšia pravdepodobnosť, že žene počas intenzívneho dvorenia ublíži. Naopak, stáva sa otvorenejším, tolerantnejším, prístupnejším.“
Na druhej strane, stúpanie hladiny testosterónu u ženy spôsobí, že sa stáva asertívnejšou. „Je otvorenejšia, odvážnejšia, púšťa si muža bližšie k telu – čo je, samozrejme, žiaduca aktivita – aby dotyčný dostal šancu, na ktorú sa tak veľmi teší,“ vraví Szolcsányi.
„Dôležitým faktorom v prvej fáze procesu lásky – a to dnes už vieme, pretože na to existujú celkom seriózne vedecké dôkazy – sú telesné pachy a telesné vône.