Vanda Michalková: Keď leziem, nepozerám sa dolu

Lezieš už odmalička. Pamätáš si vôbec na svoje začiatky?

Ako päťročná som začala chodiť na stenu s tatinom a úplne si na to nepamätám, ale rodičia mi o tom rozprávajú a videla som fotky aj videá, na ktorých ma zachytili. Asi od siedmich rokov leziem pravidelnejšie.

Bavilo ťa to už v takom útlom veku?

Bavilo ma to a doteraz ma to baví.

Mala si strach?

Keď som bola malá, ani nie, lebo som si neuvedomovala, čo by sa mi mohlo stať, keby som spadla. Asi pred dvoma rokmi bol strach väčší a teraz už zase opadá

Lezieš klasifikáciu 8b+. Čo to znamená?

Je to klasifikácia náročnosti cesty. Napríklad pri ľahkej ceste máme označenie šesť áčko, to znamená, že tam máme dobré chyty, dobré stupy - je to nenáročné a nie veľmi previsnuté. Klasifikácia má dosť veľký rozptyl, najťažšia vylezená cesta je 9b+. Turistický chodník je možno 3a. Neviem, aký je najnižší stupeň, ale lezenie sa začína od 5a, 5b.

Musíš to pre laikov trochu objasniť: čo sú chyty a stupy?

Chyty sú to, čo chytáme na stene a stupy, na čo stúpame. Jedno i druhé je dosť dôležité, lebo nohy nám trochu odľahčujú ruky. Rukami sa držíme, aby sme nespadli, nohy zase pomáhajú vyvažovať. Lezenie je práca s celým telom.

Sústredenie vo finále pretekov Vertigo Open. (zdroj: Michal Buzaši)

Pri umelej stene je to jasné, ale ako sa lezie v prírode? Využívate diery, ktoré sú už v skalách alebo si ich vytvárate na lezenie?

Všetky chyty sú tam už urobené, väčšinou je to normálna prírodná skala. Niekedy sa stáva, že na nejakom úseku neboli chyty, lebo je tam pekná rovná línia. Vtedy sú dorobené človekom. Ale to sa nestáva často.

Čo znamená, že "je to previsnuté“?

To znamená, že skala vytvára akoby strechu, lezieme naklonení, ako keď kráčame do strmého kopca - s tým rozdielom, že my nekráčame, ale visíme na skale.

Vanda vo finále pretekov Vertigo Open s medzinárodnou účasťou, skončila na 2. mieste v kategórii žien. (zdroj: Michal Buzaši)

Vždy používate na istenie lano?
Sú tri lezecké disciplíny, v ktorých sa súťaží. Lezenie na obťažnosť, bouldering a lezenie na rýchlosť. Na obťažnosť sa lezie s lanom, bouldering je lezenie približne do výšky maximálne piatich metrov, padá sa na žinenku - vtedy sa nelezie s lanom. Tretia disciplína je lezenie na rýchlosť, zväčša na umelo vytvorenej stene, tam sa lano používa. Je to taký šprint hore stenou. Ja však veľmi na rýchlosť neleziem.

Ktorá je najťažšia cesta na svete?

Má označenie 9b+ a volá sa La Dura Dura. Ako prvý ju voľne preliezol český lezec Adam Ondra. Má len dvadsaťtri rokov, ale je jedným z najlepších skalolezcov na svete.

Čo znamená, že nelezieš na čas?

Tiež sa nemôžem úplne pomaličky plaziť, ale nejde pritom o čas, len o náročnosť krokov a zložitosť cesty. Rýchlostnú cestu vyliezol najlepší lezec asi za štyri sekundy. Keď ja leziem, tak si na skale veľmi na čas pozor nedávam. Aj keď na pretekoch je určený maximálny čas na cestu.

(zdroj: Petra Bošanská)

Koľko to asi je?

Väčšinou to bývajú štyri minúty, maximálne osem.

Na festivale Hory a mesto si prezentovala film, ktorý ťa predstavil, volal sa Sonce v Missing linku. Môžeš ten názov vysvetliť?

Každá lezecká cesta na svete má svoj názov. Ja som liezla cestu Sonce v očech, to je po slovinsky - po slovensky to znamená slnko v očiach. A Missing link je zase moja najťažšia vylezená cesta, takže sme to spojili, páčili sa nám tie dva názvy. Obe cesty sú v Slovinsku, v Mišej Peči.

S otcom. (zdroj: Archív V.M.)

Otcovia sa vždy vidia vo svojich dcérach. Tvoj otec sa tiež venuje lezeniu, je na teba pyšný?

Áno, je veľmi rád, že leziem, lebo môžeme liezť spolu.

Aj na dovolenke pri mori ste liezli vždy povinne?

Nebolo to povinné, ale ak sme boli niekde, kde boli pekné skaly, tak sme to spojili s lezením. Liezli sme na Sardínii, trochu na Korzike, na Hvare, v talianskom Arcu. V poslednom čase chodíme na dovolenky už len za lezením. Ideme sa aj kúpať, ale hlavne lezieme na skalách.

Spájaš lezenie aj s turistikou?

Leziem na skalkách, to znamená maximálne do výšky tridsaťpäť metrov. Turistika s tým veľmi nie je spojená, len taká prechádzka k nástupu.

So sestrou. (zdroj: Archív V.M.)

V čom vlastne spočíva umenie vyliezť stenu?

Na lezení sa mi páči, že to nie je čisto silový šport, ide o spojenie sily, techniky a vytrvalosti.

Musíš pri tom aj premýšľať, nie?

Určite, treba to aj vymyslieť, nemôžem chytať hocičo, lebo všade by som sa neudržala. Musím si vyberať chyty, na ktorých sa udržím, najmä pri ťažších cestách je to naozaj dôležité, lebo dier je tam menej, sú ďalej od seba a väčšinou sú menšie, takže treba presne vedieť, ako a kde sa chytiť. Veľakrát sa treba na skale všelijako vytáčať, robiť všelijaké opičky.

Stalo sa ti, že si už nevedela ako ďalej?
Keď skúšam novú ťažšiu cestu, tak si cvakám vlastné istenia. Môžem si do istenia sadnúť, poobzerať sa, kde mám chyty, vyskúšať si to, sadnúť si znovu a zase si to vyskúšať... Musím nájsť všetky potrebné chyty a stupy, aby som sa dostala ďalej.

(zdroj: Petra Bošanská)

Čo ťa na tom najviac teší?

Keď sa mi podarí vyliezť nejakú cestu, som veľmi rada, najmä keď je to ťažšia cesta, ktorú som dlhšie nacvičovala a príprave som venovala naozaj veľa času, aby som vyladila kroky. Dosť veľa trénujem, tak som rada, keď vidím, že tréning mal nejaký zmysel.

V istom momente si sa vraj prestala báť. Ako to prišlo?

Minulý rok som mala ešte strach, ale už to bolo lepšie, lebo som mala akoby väčšiu sebadôveru, vedela som, že sa len tak nešmyknem. A tento rok je to ešte lepšie, už viem, že sa mi nemá čo stať. Jednoducho, keď padnem, tak zostanem visieť v lane, a keď si pred cestou naozaj skontrolujem, či som sa dobre uviazala, či mám dobrý uzlík, skontrolujem si ističa a verím mu, tak naozaj nemám žiadny strach.

Ani z výšky? Pozeráš sa pri lezení dole?

Keď leziem, tak väčšinou nie, lebo nie vždy vám pri tom musí byť dobre.

A keď už si hore?

Keď vyleziem, cvaknem posledné istenie, sadnem si do lana a už mám istotu v tom, že ten spodný ma istí.

(zdroj: Petra Bošanská)

Aký máš pocit, keď vylezieš stenu a pozrieš sa okolo?

Veľmi pekný, vidím zrazu oveľa viac ako na zemi. Som vysoko a mám väčší výhľad. Je to krásne.

Nie je to, ako keby si lietala?

Áno, je to krásne, rada sa aj na lane hojdám.

Vanda Michalková (14) na stupni víťazov. 3. júla 2016 vyhrala 3. kolo EYC (Európskeho pohára v lezení mládeže) v boulderingu, ktoré sa konalo vo Varšave, v kategórii Youth B Female. Je to historicky najväčší úspech v slovenskom súťažnom lezení. (zdroj: Archív V.M.)

V takej obrovskej výške?

Viem, že som istená, že sa mi nemá čo stať. A už leziem naozaj dlho, zvykla som si.

Kedy si z lezenia pocítila ozajstnú radosť a uvedomila si si, že to chceš robiť na špičkovej úrovni?

Ako menšia som vystriedala viacero športov, chodila som chvíľu na gymnastiku, potom na športovú gymnastiku, ale mala som problémy s kolenami. Neskôr som už iba liezla. Zistila som, že nijaký iný šport mi tak dobre nejde a nenapĺňa ma tak ako lezenie.

Na čo myslíš, keď si hore?

Väčšinou sa sústredím na kroky, ktoré leziem. A keď mi to nejde, keď mi myseľ stále odbieha, tak myslím na nejakú pesničku, vtedy sa viem sústrediť, lebo nemyslím na to, čo by sa mohlo stať, keď spadnem.

Ako často trénuješ?

V poslednom čase tak štyri- až päťkrát do týždňa, niekedy aj tri hodiny. Tréningový plán mi píše Španiel Patxi Usobiaga. Žije v Španielsku, takže ma netrénuje osobne. Vlastne trénujem sama, na základe tréningového plánu, ktorý mi posiela mailom. Funguje to takto zatiaľ len pol roka, ale myslím si, že je to fakt dobré.

Venuje sa tomuto športu veľa žien v porovnaní s mužmi?

Myslím si, že áno, dokonca na niektorých pretekoch býva viac žien a dievčat ako mužov.

Čím si to vysvetľuješ? Je to dievčenský šport?

Neviem, či úplne dievčenský, ale naozaj to nie je šport iba pre mužov alebo len pre ženy. No muži v ňom majú asi predsa len väčšie šance. Majú inú stavbu tela, môžu dosiahnuť lepší výkon.

Treba na lezenie nejaký zvláštny talent?

To neviem povedať. Mňa to naozaj baví a keď to človeka baví, tréningom dokáže veľa. Mám super vlastnosť, že dokážem trénovať sama, nikto nado mnou nemusí stáť a hovoriť mi: Teraz ideš. Viem si to povedať sama.

(zdroj: Petra Bošanská)

Hráš aj na bicie, to tiež nie je úplne dievčenská záležitosť. Alebo áno?

Poznám viacero dievčat, ktoré hrajú na bicie. Myslím si, že je to super.

Prečo práve tento nástroj?

Chodila som asi mesiac a pol na klavír, ale nemala som veľmi dobrú učiteľku. Stále som nevedela, aký nástroj si vybrať. Začala som teda chodiť na bicie a chytilo ma to.

Ešte chodíš aj na výtvarnú. To všetko stihneš?

Na výtvarnú chodím dlho, už asi deviaty rok. Neviem veľmi pekne kresliť, ale robím animovaný film, a to ma baví. Vymyslím si príbeh, nakreslím si všelijaké postavičky, pozadia a potom ich pospájam do príbehu.

Máš aj nejakú typickú dievčenskú záľubu?

Rada štrikujem a háčkujem. Varím aj pečiem a skúšam novinky.

Podľa tvojho zaujímavého účesu ťa každý spozná. Vymyslela si si ho sama?

To je gumička, striedam šesť takýchto rôznych. Nemám totiž veľmi veľa vlasov, a takto to vyzerá, že ich mám viac.

Lezenie cesty Sonce v očech 8a+ v slovinskom Ospe v roku 2015. (zdroj: Archív V.M.)

Vedela by si zhrnúť, čo ti dáva lezenie?

Keď mám nejaký problém, napríklad v škole, alebo mi je skrátka ťažšie, tak idem liezť a na všetko zabudnem. Musím sa sústrediť na pohyby, je to také pekné odreagovanie. Lezenie na skalách sa mi páči aj preto, lebo som pri tom vonku. A páči sa mi, že skaly sú rôzne. Baví ma tiež trénovať.

Je to aj prekonávanie samej seba?

Áno, je to aj prekonávanie samej seba.

Dáva ti to aj mimo športu väčší pocit sebadôvery? Povieš si: Toto som zvládla, tak zvládnem tiež iné veci?

Niekedy áno.

Šťastný úsmev. Z Varšavy si pred pár dňami odniesla víťazstvo. (zdroj: Archív V.M.)

Bouldering Zillertal Rakúsko. Vanda s otcom. (zdroj: Archív V.M.)

Bouldering Zillertal, Rakúsko, Ginzling Wald. Boudering je lezenie približne do výšky maximálne piatich metrov, padá sa na žinenku, dole vás niekto chytá. Vandu chytá otec. (zdroj: Archív V.M.)