Elena Ferrante: Geniálna priateľka
Príbeh sa odohráva v Neapole päťdesiatych rokov. Priateľky Elena a Lila žijú v drsnej chudobnej štvrti a snívajú o tom, že raz sa z tohto prostredia vymania.
Autorka vykresľuje príbeh tak sugestívne, že máme pred sebou talianske mesto v zlatých časoch mafie ako na dlani. Pri čítaní si nevdojak spomenieme na svoje vlastné detstvo, ktoré bolo určite iné, ale v niečom veľmi podobné.
Elena Ferrante píše už roky pod pseudonymom, a nikto vraj nepozná jej identitu, dôsledne si chráni súkromie.
Vydavateľovi odkázala, že pre svoju knihu urobila dosť už tým, že ju napísala a na žiadnych besedách sa zúčastňovať nemieni.
Román pôsobí vďaka množstvu detailov silne autobiograficky. Mimochodom, rozprávačka, hlavná hrdinka, sa volá Elena, tak ako pseudonym autorky. Možno práve to jej dáva slobodu pri písaní, zbavuje ju zábran.
Americký spisovateľ a literárny kritik John Freeman napísal: „Nikto nepíše ako Elena Ferrante. V jej odvážnych, drzo úprimných románoch sa ozýva krik zúrivosti, ktorá je útokom aj obranou. Príbehy Eleny Ferrante sú surové, nesentimentálne pohľady do sveta ženy, ktorá je neustále ohrozená, ktorej identita manželstvom zaniká, prekrýva ju materstvo, mytologizuje túžba.
Predstavte si, že sa Jane Austenová nahnevala, a pochopíte, aké strhujúce sú romány Eleny Ferrante.“ Megan O’Grady sa zas vo Vogue vyjadrila: „Knihy Eleny Ferrante sú ako Balzacove romány – ľudské a psychologicky napínavé… Geniálna priateľka je jedným z najjemnejších portrétov priateľstva medzi ženami v súčasnej literatúre.”
V LA Review of Books nazvali túto knihu pútavým, zúrivo originálnym súčasným románom.
A ešte názor od Gwyneth Paltrow: „Elena Ferrante vykresľuje dievčenský svet a priateľstvo s neskutočnou silou.“ Geniálnu priateľku preložila do slovenčiny spisovateľka Ivana Dobrakovová, ktorá žije v Taliansku a chystá sa aj slovenský preklad ďalšej knihy od tejto autorky.
Jenny Offil: Odd. špekulácií
Kniha osloví všetky, ktoré sa práve rozvádzajú alebo sa chystajú rozviesť. Ale z duše bude hovoriť aj tým, čo práve prekonali manželskú krízu a zachránili svoje manželstvo.
Novela Jenny Offill Odd. špekulácií je totiž príbehom manželstva, príbehom malej – alebo možno veľkej – manželskej drámy. Jenny Offill (1968) na unikátne malom priestore asi sto strán zachytila začiatok vzťahu, narodenie dcéry, manželskú krízu, manželovu neveru a vyrovnávanie sa s ňou.
Drámu veľkú pre toho, kto ju prežíva, koho sa bytostne dotýka – teda pre manželov – a malú, úplne všednú, pri pohľade zvonku.
Pretože takto akosi vyzerajú skoro všetky manželstvá: dvaja ľudia sa do seba zamilujú, začnú spolu žiť - ak sú to navyše umelci, majú veľké ambície a plány. Narodí sa im dieťa, prežívajú radosť z novej bytosti, dostaví sa manželský stereotyp, jeden z manželov druhého podvedie a druhý je z toho zúfalý.
V tomto prípade je podvedenou manželka, teda rozprávačka príbehu, ktorá svoj – zjavne autentický príbeh – rozpráva veľmi originálnym spôsobom – raz v prvej, inokedy v tretej osobe. Ako napísal denník Guardian – „Odd. špekulácií je protiútokom na predstavu, že bežné rodinné príbehy sú jednotvárne a neambiciózne.“
Treba však povedať, že nejednotvárnym ho robí netradičný spôsob rozprávania, ktorý si autorka zvolila, taký odlišný od spôsobu, akým sú písané komerčné ženské romány, podávajúce udalosti veľmi popisne.
Literárna kritika v zahraničí nešetrí superlatívmi a podľa New York Times Book Review je to jedna z desiatich najlepších kníh roku 2014. Ak navyše takýmto originálnym spôsobom píše dnes žena a ešte k tomu o výsostne – v úvodzovkách – ženskej téme-, literárny svet je uchvátený.
Podľa amerického spisovateľa Sama Lipsyta je to „úžasná, hlboká a hlboko dojímavá kniha.
„Jenny Offill sa prostredníctvom spojenia formy a pocitu podarilo novým a originálnym spôsobom na stránky knihy dostať život.“ A hoci je Oddelenie špekulácií miestami smutnou knihou, obsahuje aj takéto optimistické posolstvo:
„Manželka sa stále občas pozerá, ako spí. Stále ho občas uprostred noci pohladí po vlasoch a on sa k nej v polospánku otočí. Ich dcéra teraz behá po lese s tvárou pomaľovanou ako Indián. Rabín povedal: Tri veci majú príchuť sveta, čo príde: šábes, slnko a manželská láska.“
Sylvia Plathová: Sklenený zvon
Román americkej poetky Sylvie Plathovej z roku 1963 Sklenený zvon je sčasti autobiografické a podľa kritiky kľúčové dielo autorky.
Talentovaná študentka literatúry Esther Greenwoodová odchádza do New Yorku na stáž v redakcii módneho časopisu. Pobyt vo veľkomeste však nezvláda ľahko, jej stavy smútku sú predzvesťou duševnej choroby.
Ako v doslove slovenského vydania píše poetka Mila Haugová – nesmierna otvorenosť tohto autobiografického románu je odvážnou prípravou na to vrcholné, čo Sylvia počas svojho krátkeho života napísala – prípravou na geniálnu básnickú zbierku Ariel, ktorá ležala hotová v rukopise na stole v čase, keď sa odhodlala na svoju tretiu samovraždu, tentoraz, žiaľ, úspešnú.
Sylvia Plathová bola vydatá za básnika Teda Hughesa. Po rozvode žila s deťmi v Londýne a pracovala pre BBC. Román najprv vydala pod pseudonymom Victoria Lucas.
Mesiac po uvedení knihy spáchala samovraždu, udusila sa plynom. Za súborné dielo jej v roku 1981 udelili Pulitzerovu cenu in memoriam.
Betty MacDonaldová: Vajce a ja
„Okrem toho, že baranina sa pripravuje na cesnaku a že dáma sa nikdy neškrabe na hlave ani nepľuje, mama učila moje sestry a mňa, že svätou povinnosťou ženy je dbať, aby jej manžel bol v práci šťastný. Predovšetkým sa presvedč, či tvoj manžel robí to, čo ho teší a na čo je súci, a potom s úsmevom prijímaj všetko, čo z toho vyplýva. Ak sa vydáš za lekára, nežaluj sa, že nemá úradné hodiny ako predavač obuvi, nejajkaj, že nezarába toľko ako lekár. Uspokoj sa s tým, že mám úradné hodiny, vravievala mama.
Jej zásadou bolo: Ak sa tvoj manžel chce vzdať miesta v banke a živiť sa leštením achátov, nechaj ho. Pomôž mu leštiť acháty. Nauč sa ich poznávať a milovať (a ak treba, aj jesť).“
Možno sa usmievate, lebo ste spoznali úvod dnes už kultovej knihy americkej spisovateľky Betty MacDonaldovej Vajce a ja z roku 1945, prvej zo štvorice jej autobiografických kníh.
Táto prvá sa okamžite stala bestsellerom a bola preložená do väčšiny svetových jazykov, o dva roky ju aj sfilmovali. Nasledovali Mary a ja, Ja to zvládnem, Dusím sa vo vlastnej šťave.
Vo Vajce a ja MacDonaldová zachytáva, ako si s manželom Bobom kúpili v odľahlom kúte na severozápade Spojených štátov dom a ako sa jej predstavy o živote razom zmenili na slepačej farme, kde jej hodiny baletu či znalosť francúzštiny boli úplne nanič.
MacDonaldová má neobyčajný dar podávať veci tak, že sa skrátka bavíte, neberie vážne ani samu seba.
To, čo by niekto iný opísal ako ťažkú traumatizujúcu skúsenosť – život v horách, v necivilizovanej americkej pustatine, podáva s humorom, takže sa skrátka musíte smiať.
Knihu môžete čítať aj viackrát za život a vždy vám zlepší náladu - fanúšičkám tejto autorky stačí spomenúť len susedy pani Kettlovú a pani Hicksovú.
Hoci sa z nedobrovoľnej farmárky stala úspešnou spisovateľkou, život Betty MacDonaldovej sa neskončil šťastne, zomrela na rakovinu v roku 1958.
Pod patronátom Národnej knihovny a Ústavu pre českú literatúru Akademie věd sa uskutočnil prieskum, ktorý spracoval literárny vedec Jiří Trávníček a publikoval ho v knihe Čteme? Podľa neho je román Vajce a ja najobľúbenejšou knihou v Česku, pred Švejkom a Harry Potterom.
Marta Davouze: Vypadni z mýho života
Marta Davouze, spoluzakladateľka Spoločnosti Franza Kafku, exmanželka bývalého riaditeľa českej televízie Nova Vladimíra Železného, napísala autobiografickú knihu o ich spolužití.
Pôvodne nazvala hlavné postavy vymyslenými menami, no v novom, prepracovanom vydaní, ktoré vydala po veľkom úspechu, už hrdinovia vystupujú ako Marta a Vladimír.
Kniha je veľmi úprimná a poskytne inšpiráciu všetkým ženám, ktoré chcú po rozvode začať nový život.
O skúsenosti z Francúzska, kam sa presťahovala, vydala Marta Davouze knihu Dům v Bretani a prišli jej asi štyri stovky listov, pričom na všetky odpovedala.
Ako povedala pre Lidovky, chvíľami si pripadala ako psychologická poradňa. Je vydatá za Francúza Joela Davouza, špecialistu na lesné hospodárstvo, ktorého zbalila vo Francúzsku v bare.
Čo číta spisovateľka
O knihách od žien, o ženách a pre ženy hovorí spisovateľka, víťazka posledného ročníka Anasoft Litera, pracovníčka Malokarpatskej knižnice v Pezinku Veronika Šikulová.
Ktoré ženské autorky sú vaše obľúbené, a prečo?
Keď je knižka dobrá, je dobrá - to platí aj o ženských autorkách. Ako dievča som čítala všetko a kým som „narástla“, oplakala som všetky Brontëové, Lagerlöfové, Búrlivé výšiny aj nížiny. Betty McDonaldovú a jej „Vajce“ som tuším vedela naspamäť, prečítala som takmer všetky životopisy, ktoré vyšli v edícii Osudy slávnych a na prázdninách u babičky v Bernolákove som čítala detektívky.
Mám rada Agathu Christie a Chandlera. Reč je však o ženskej literatúre. To, že dnes čitateľky stále po týchto „mojich“ knižkách siahajú, svedčí o tom, že je to dobrá a dôležitá literatúra.
To bola puberta. A ďalej?
Jongovej Strach z lietania som čítala niekedy v deväťdesiatych rokoch, keď vyšla na Slovensku vo výbornom preklade Zuzany Vilikovskej. Veľmi, ale veľmi sa mi vtedy páčila. Pre istotu som sa k nej odvtedy nevrátila, aby som nezmenila názor.
Každá z týchto kníh bola v mojom živote dôležitá, spomínam si na ne a na ich čítanie ako na dôležité udalosti vo svojom živote. Niektoré udalosti z nich akoby boli udalosťami z môjho života.
Marcel Proust vraví, že takáto literatúra možno neznamená veľa v dejinách literatúry, ale veľmi veľkú úlohu zohráva v dejinách psychológie.
Píšu ženy inak ako muži? Vnímate pri čítaní, že text je od ženy?
Žena je žena a muž je muž, na chvíľu sa - ak majú šťastie - môžu stať spisovateľmi. Málokedy čítam žánrovú literatúru, ale keď čítam, kladiem na mužov rovnaké nároky ako na ženy. Nejako sa u nás zaužívalo spojenie „ženské autorky“, aj keď ide o takzvanú vážnu literatúru.
Čitateľom, aj mužským, akoby sa podsúvala určitá ľahkosť čítania, alebo - že to netreba brať až tak vážne, lebo je to ženská autorka. Muži tiež vedia riadne sprzniť text.
Keď píšem, nelepím si bradu ani fúzy, ale to neznamená, že občas sa nechcem „pochlapiť“.
Je dnes viac kvalitných autoriek ako v minulosti?
Dnes vychádza toľko kníh, že je niekedy ťažké objaviť dobrého neznámeho autora, ak sa človek neriadi odporúčaniami. Určite sú dnes autorky odvážnejšie, čo mnohé čitateľky privítajú, majú ľahšie pero, čitateľské skúsenosti, viaceré ťahajú na bránu.
Keď vyšli knihy pre ženy mojej kamarátke Denise Fulmekovej, uvedomila som si, že aj ženská a žánrová literatúra môže byť dobre napísaná a vtipná, väčšinou jej totiž práve takýto šmrnc chýba.
Dnešné spisovateľky sa nehanbia písať aj o sexe a čitateľky, ja som toho dôkazom, o takýchto veciach chcú čítať. Napokon, na Slovensku píšu dnes viac ženy ako muži.
Čítate stále veľa?
Beriem to hlava-nehlava. V posledné týždne som rada, ak si nájdem čas na báseň. Teším sa na leto, že dobehnem resty.
Ktorá ženská autorka vás naposledy zaujala?
Prečítala som Veľký zošit od Agaty Krystof. Výborná kniha. Jej prvá časť kedysi vyšl samostatne a ja som po jej prečítaní mala dojem, že stačilo. Krásna a veľmi dobrá knižka. A čítam svoje spisovateľské slovenské kolegyne.
Spisovateľka Veronika Šikulová (zdroj: Silvia Slafkovská)Paula Hawkins: Dievča vo vlaku
Psychologický thriller 43-ročnej Britky Pauly Hawkins označujú vo svete za jeden z najlepších debutov minulého roka. V rebríčku New York Times sa po vyjdení dlho držal na prvom mieste. Paula Hawkins je podľa časopisu Glamour autorkou roka 2015.
Pre psychologický thriller si zvolila jednoduchú štruktúru, kapitoly sú označené názvom dňa v týždni s presným dátumom. Nasleduje poznámka, či sa dej odohráva ráno alebo večer. Rozprávačky sú tri: Rachel, Megan a Anna. Paula Hawkins nadväzuje na svoju úspešnú rodáčku Agathu Christie. Z Dievčaťa vo vlaku sa predalo viac ako 3 milióny výtlačkov za rok. Spisovateľ Stephen King o knihe napísal: „Skutočne skvelý a napínavý román, nad ktorým som prebdel noc. Rozprávačka - alkoholička je dokonalá.“
Dievča vo vlaku.Erica Jongová: Strach z lietania
Minulý rok vyšiel v reedícii slovenský preklad románu Strach z lietania od americkej spisovateľky s rusko-židovskými koreňmi Ericy Jongovej. Originál vyšiel v roku 1973, do slovenčiny ho v roku 1992 preložila Zuzana Vilikovská. V čase svojho vydania vyvolal rozruch otvoreným prístupom k ženskej sexualite. Henry Miller mu predpovedal, že vojde do literárnej histórie. Autorka si uťahuje z posadnutosti Američanov psychoanalýzou v 70. rokoch, sama bola vydatá za psychoanalytika. Úvodný citát z prvej kapitoly: „Bigamia znamená mať jedného muža navyše. Monogamia je to isté.“ Nasledoval Strach z päťdesiatky a ďalšie knihy, Jongová pôvodne vstúpila do literatúry ako autorka básní. Jej najnovší román Fear of Dying (Strach z umierania) zatiaľ nie je preložený do slovenčiny, no je vraj ešte lepší, ako jej slávny debut.
Strach z lietania.
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Artmama.sk
Viac na Nanicmama.sk
