Helena Růžičková prežila synovu smrť aj pobyt na psychiatrii

„Na tragickej život já jsem pes,“ zvykla Helena Růžičková citovať svoju hrdinku Anku zo seriálu Vlak detstva a nádeje.

V pondelok 13. júna by sa dožila osemdesiatky. Žiaľ, kombinácia niekoľkých ochorení pripravila energickú herečku predčasne o život. Zomrela 4. januára 2004.

O termíne svojej smrti dopredu vedela, podľa priateľky Zdeny Weinrichovej mávala videnia, ktoré dopĺňala numerologickými výkladmi: „Ona tie veci rozprávala a oni sa plnili.“

S mystikou mal skúsenosti aj otec Heleny Růžičkovej. Kedysi, keď ešte ani netušil, že bude otcom, mu africký šaman na dovolenke predpovedal, že sa mu narodí dievča, ktoré bude herečkou. A tak sa aj stalo.

Vzory v rodine pritom nemala žiadne. Mama bola úradníčka, otec vojak z povolania, ktorý dlhé roky pôsobil aj ako architekt a tlmočník v bývalej Juhoslávii.

Tam spoznal aj budúcu manželku, ktorú si neskôr priviedol do Česka. Heleniny rodičia boli veľmi tolerantní ľudia. „Mali krásne manželstvo a veľmi rýchlo pochopili, že Helenku neprerobia ani na svoj, ani na ničí iný obraz.

Dokonca, keď mala deväť rokov, jej ukázali, kde sú uložené peniaze i cigarety a prízvukovali jej, že keď bude chcieť fajčiť, tak nech sa aspoň neskrýva za domom,“ spomína v dokumente Českej televízie Milan Smetana.

Helena odmalička milovala cirkus. Keď sa v meste objavili cirkusanti, ona bola prvá, ktorá pri nich bola. Už v štyroch rokoch mala podpísané zmluvy na účinkovanie v troch divadlách. Navyše hrala na klavír a chodila na balet.

Ani to však nestačilo na to, aby ju po gymnáziu prijali na DAMU. „Prijímačky skúsila trikrát. Raz jej povedali, že má krivé nohy, druhý raz, že nemá hlas, a tretíkrát, že vlastne vôbec nemá talent,“ povedala o Heleniných neľahkých hereckých začiatkoch spisovateľka Marie Formáčková.

Nechcená životná láska

Na niečo však bol kolotoč niekoľkých prijímacích skúšok predsa len dobrý. Práve tam spoznala budúceho manžela Jiřího Růžičku. Vybrala si ho náhodne ako pomocníka pri stvárnení jednej z etúd na pohovoroch a on sa do nej bezhlavo zamiloval.

Na prvý pohľad sa jej vôbec nepáčil. Dokonca ho volala škaredý Číňan. Nakoniec ich dala dokopy Jiřina Bohdalová. Doslova Helenu uhovorila, že je to pre ňu najlepší muž na svete.

Čas ukázal, že mala naozaj pravdu. Napokon sa šťastne zadaná Helena, aj keď bez vytúženej školy, rozhodla, že sa stane zubnou laborantkou.

Popri práci naďalej navštevovala divadlá a prosila o angažmán. Mladoboleslavské divadlo jej ako jediné dalo prácu, nie však hereckú, ale technickú.

A tak si vyskúšala povolanie osvetľovačky. Postupne sa však prepracúvala aj k hraniu. Jednou z jej prvých rolí bola v roku 1967 úloha hajtmanky po boku Pavla Landovského v hre Revízor v pražskom Činohernom klube.

Toto predstavenie dokázalo, že Helena zvládne aj najnáročnejšie úlohy suverénne a s ľahkosťou. Postupne sa je j darilo rozbiehať slušnú hereckú kariéru, až kým ju nezastavil normalizačný režim. Helena vtedy dostala na dlhší čas zákaz hrať.

Psychiatrická pacientka

S nepriazňou osudu sa vyrovnávala po svojom. Fakt, že nemohla hrať, si odnieslo najmä jej duševné zdravie. Načas musela byť hospitalizovaná na psychiatrickej klinike v Bohniciach.

Túto skúsenosť neskôr zužitkovala vo filmovej rozprávke Dívka na koštěti. Ako psychiatrická pacientka skladajúca lodičky bola taká presvedčivá, až z toho divákov mrazilo.

Keď sa spoločenské pomery uvoľnili, išla opäť z úlohy do úlohy. Pre divákov zostane jej meno navždy spojené najmä s komediálnymi rolami.

Preslávila sa vďaka trilógii o rodine Homolkovcoch, každé Vianoce sa bavíme na jej Droběne, ktorá temperamentne vykrúca princa v rozprávke Tri oriešky pre Popolušku a najmä ako „erdeg babu“ Máňu Škopkovú v trilógii Slunce, seno...

Takéto úlohy jej sedeli ako uliate, pretože mala nevšedný komediálny dar, výrečnosť, temperament a napriek veľkej nadváhe bola veľmi mrštná a čulá.

„Ešte za mojich študentských čias som ju videl hrať a hneď som si povedal, že by som ju chcel obsadiť do absolventského filmu Tá naše vesnička česká. Ten sa nakoniec nerealizoval, ale o päť rokov sme prepísali scenár a vzniklo Slunce, seno, jahody. Odvtedy sme boli ako brat a sestra," zaspomínal si na zrod filmovej Máni Škopkovej režisér Zdeněk Troška.

„Bola neuveriteľne pracovitá, zodpovedná a veľká profesionálka. Vždy sa smiala, čo pôsobilo, že je nesústredená, ale nebola to pravda,“ dodal.

Synova smrť a rakovina

Smiech bol jej liekom na všetko. Ukrývala za neho všetky životné trápenia, ktorých nebolo málo. Pred narodením syna Jiřího prežila obrovský šok. Lekári jej vtedy oznámili, že má v tele nádor.

„V tej chvíli som sa chcela zabiť,“ spomínala na hrozné chvíle. Jej manžel to však nevidel tak tragicky a prišlo mu na um, či to nemôže byť namiesto nádoru bábätko.

Ďalšie vyšetrenia jeho predtuchu potvrdili. Helenin syn Jirka sa pred kamerou objavil už ako ročné dieťa, a aj keď ho nevzali na konzervatórium a po absolvovaní ekonomickej školy pracoval ako predavač, popri slávnej matke sa napokon uchytil aj vo filme.

Mali zvláštny vzťah. Skôr boli partneri, kamaráti. Jiří svoju matku nikdy nevolal mama, ale Helena.

Boli na seba nesmierne naviazaní. Keď v roku 1999 zomrel na zdravotné problémy, ktoré súviseli s jeho ťažkou nadváhou, mal štyridsaťtri rokov. Helena to niesla veľmi ťažko, aj keď to navonok nedávala najavo.

V nasledujúcich rokoch sa jej radikálne zhoršil zdravotný stav. V roku 2002 jej lekári diagnostikovali rakovinu. Ona však neupadla do beznádeje. S chorobou sa bila statočne.

Aj keď výrazne schudla, prišla o vlasy a absolvovala niekoľko chemoterapií. „Povedali mi, že mám v bruchu rakovinu. Zobrala som to na vedomie, šlus a bolo to. Nezrútila som sa – Ježiš, ja umieram. Prdlajs! Žiadne také! Keď človek má silu, môže prekonať všeličo!“ vyhlasovala.

Popri zápase s chorobou energiu delila medzi prácu a charitatívnu pomoc. Venovala sa nadácii Slon, ktorá pomáhala deťom, ktoré po dovŕšení plnoletosti odchádzali z detských domovov. Bola veľmi liberálna, podporovala dokonca aj homosexuálov.

Posledný film, ktorý nakrútila, bolo druhé pokračovanie Kameňáku. Jeho premiéry sa už nedožila. Pol roka po smrti manžela Jiřího zomrela v nemocnici.

„Zaplať Pánboh za každú facku, ktorú od Boha dostanete. Treba si zo všetkého zobrať ponaučenie, pretože nikto z nás nie je anjel. Ak by sme boli anjeli, šušťali by sme krídlami a nerobili chyby,“ povedala, keď už tušila, že čoskoro umrie. 

(zdroj: TASR)