Martina Vitková: Žiadny výjazd nie je zbytočný

Ako dieťa ste vraj veľa času trávili v nemocnici. Nasmerovalo vás to na dráhu záchranárky?

Bol to zrejme osud. V detstve som mávala ťažké astmatické stavy, a preto som trávila veľa času v nemocnici. U nás doma bola často záchranka. Mama mi dnes hovorí: Bože, nikdy by som si nebola pomyslela, že ty raz budeš tým človekom, ktorý sedí v sanitke a pomáha iným ľuďom.

Takže vás to ovplyvnilo pri výbere povolania?

Možno nepriamo. Stále som mala pocit, že chcem pomáhať ľuďom, keďže aj mne v detstve dosť pomáhali. Chcela som to vrátiť.

Medzi záchranármi nie je veľa žien. Prečo?

Kedysi to bolo tak, že záchranári boli viac-menej muži, ale časy sa menia a ženy sa dostávajú aj do pozícií, na ktorých kedysi neboli, veď už máme napríklad aj ženy policajtky. V legislatíve nikdy nebolo uvedené, že záchranárstvo nemôžu robiť ženy, ale v regióne, kde pracujem, to do istého času fungovalo naozaj tak, že brali skôr mužov. Manipulácia s pacientmi je fyzicky náročná, často ich treba prenášať. Záchranár  potrebuje byť fyzicky zdatný. Aj keď si myslím, že dôležitejšia ako fyzická sila je niekedy viac psychická. Zažívame náročné situácie a niekedy svaly nezavážia. Aj mužskí kolegovia to tak vnímajú - obzvlášť, ak ide o pacientky ženy, ktorým treba pomôcť inak. Vtedy posielajú nás, vravia: „Choď ty, ty si žena, možno sa s tebou bude rozprávať radšej.“ Podľa mňa je dobré, keď sme v posádkach ženy aj muži a vieme si navzájom pomôcť.

Bolo pre vás ťažké dostať sa k tomuto povolaniu?

Bolo to pred desiatimi rokmi, vtedy sa systém menil a vďaka tomu mohol Falck vstúpiť na slovenský trh a do systému záchrannej zdravotnej služby. Máme teraz také malé výročie. Predtým som pracovala vo vojenskej nemocnici, kde som získala veľa skúseností, ktoré dodnes využívam. Vládol tam takmer vojenský režim, čo bola výborná príprava na túto prácu.

Na prijímacom pohovore do pozície záchranárky vám vraj povedali, že sa vám možno o pár dní ozvú, ale neznelo to veľmi povzbudivo.

Áno, prijímal ma náš generálny riaditeľ, doktor Jozef Karaš. Ozval sa mi asi o dve hodiny, že ma berie. Je to taký môj pracovný otec, veľmi sme si sadli a vážim si ho, lebo aj ako človek, aj ako profesionál stelesňuje to najlepšie, čo ma mohlo stretnúť. Pri našom prvom rozhovore vznikli otázky, či je to práca pre mňa, pretože som predtým v záchranke nepôsobila. Napokon sa to skončilo inak a dodnes spolupracujeme. 

Je vaša práca nebezpečná? Lekár, ktorý bol vaším veľkým vzorom, Dalibor Timko zahynul pri tragickej nehode záchranárskeho vrtuľníka.

Áno, keď som pracovala vo vojenskej nemocnici, boli sme kolegovia, on v tom čase pracoval aj v záchrannej službe. Vždy sme mali spoločnú tému, bavili sme sa o záchranke, dobre sme si rozumeli. V tom období nebolo veľmi zaužívané, aby ženy pracovali v pozícii záchranárov. Pár mesiacov po tom, ako zahynul, som sa v záchranke zamestnala, on sa však už nedožil toho, aby sme mohli povedať, že sme v tejto profesii kolegovia. Naša práca je o riziku, ktoré často podstupujeme.

(zdroj: Petra Bošanská)

Vaša predchádzajúca práca v nemocnici vás neuspokojovala?

Vždy ma to ťahalo k záchranárstvu, lebo v tejto práci sa môžem realizovať samostatne a hlavne pomáhať ľuďom, keď to nevyhnutne potrebujú.  Pracovať pri lôžku pacienta je naozaj  iné. V záchranke urobím to, prečo sa v danej chvíli rozhodnem, viem, že je to rozhodnutie, ktorým pomôžem ľuďom. Dôležitá je pre mňa sebarealizácia. Človek si môže povedať: Áno, stojí mi to za to, robím to dobre.

Kvalifikácia, ktorú ste získali, znie – doktor filozofie v odbore ošetrovateľstvo.

Mám vyštudovanú Slovenskú zdravotnícku univerzitu v odbore ošetrovateľstvo so špecializáciou na urgentnú zdravotnú starostlivosť. Záchranárkou som desať rokov, čo je dvojnásobne viac ako moja prvotná pozícia v nemocnici pri lôžku pacienta. Momentálne sa  venujem manažmentu vzdelávania a tréningu profesionálov v oblasti záchranárstva. Podľa legislatívy sa totiž musíme kontinuálne vzdelávať. Usilujeme sa záchranárov trénovať, aby nezabúdali na určité postupy, s ktorými sa možno každý deň nestretávajú. Toto je teraz moja hlavná činnosť, tréning profesionálov, snažím sa dať do toho všetko. Pri mojej práci teda nejde len o praktickú časť, nie je to len o záchranárstve, snažím sa ju prepojiť s teóriou a zároveň našu prácu analyzovať. Naše Edukačné a tréningové centrum je jedinečné v tom, že pripravujeme množstvo vzdelávacích aktivít pre profesionálov a takto ich trénujeme na nečakané situácie.

Ako vyzerá vaša služba?

Sú príjemnejšie, ale aj náročnejšie služby, záleží na tom, s čím sa v teréne stretneme. Najskôr preberiem službu, prezriem si materiál, vybavenosť sanitky, skontrolujem a pripravím všetko potrebné. K tomu patrí aj administratíva a potom samotný výjazd. Keď som vyslaná  k pacientovi, nikdy neviem, čo ma čaká – myslím, že taký zdravý „strach“ je na mieste, je to o rešpekte pre danú situáciu. Človek musí byť pokorný k tomu, čo ho čaká, s čím sa stretne – situácie totiž môžu byť na mieste úplne iné, ako si predstavujete alebo ako vám ich nahlásia.

(zdroj: Petra Bošanská)

Volajú vás niektorí ľudia aj zbytočne?

Možno by som to ani neklasifikovala ako zbytočnosť, záleží na tom, ako sa na to pozrieme. Ak niekto privolá záchrannú službu alebo zavolá na číslo 155, vždy má na to dôvod. Niekedy pacienti potrebujú našu pomoc aj v zmysle rady, rozhovoru. Operačné stredisko vyhodnocuje, kedy je človek v tiesni, no ani tie zdanlivo zbytočné výjazdy nepovažujem za zbytočnosť, pretože len my sme tí, ktorí pacienta vidia a dokážu vyhodnotiť, či je prípad urgentný, alebo sa dá vyriešiť inak.

Čiže volajúci má vždy lepší pocit, keď aspoň prídete a už to mu pomôže?

Áno, mnohokrát sa to stáva. Ľudia často nevedia, čo majú v daných situáciách robiť a občas sa potrebujú aj poradiť.

Stále, aj v lete, musíte mať na sebe špeciálne nohavice, ktoré sú súčasťou uniformy. Musíte byť vždy v pohotovosti, čiže aj vnútri, keď čakáte na výjazd, ich musíte mať na sebe, hoci je vonku tridsať stupňov. To je dosť nepríjemné, nie?

Máme oblečenie prispôsobené ročným obdobiam, čiže máme aj zimnú, aj letnú verziu, teda v úvodzovkách letnú, lebo naozaj je v našom oblečení dosť teplo. Ale predpisy sú predpisy a chránia nás. Oblečenie je vybavené reflexnými prvkami, je nehorľavé, topánky, čo máme, tiež často chránia naše zdravie. Musíme byť v tomto oblečení pripravení, keď čakáme na výjazd, aj keď je naozaj neznesiteľné teplo. Niekedy je to veľmi náročné.

Aký ste mali najkomplikovanejší zásah?

Najťažšie je, keď ide o dieťa. Musíme sa postarať nielen o pacienta, ale aj rodičov treba uistiť, že sa snažíme urobiť všetko, čo je v našich silách. Pre mňa bolo najťažším prípadom dvojročné dievčatko, ktoré sme oživovali a, žiaľ, resuscitácia nebola úspešná. Matka mu nechala fľašu, z ktorej pilo čaj. Vdýchlo ho a dusilo sa. Ani v tejto situácii nemôžeme matke povedať, že urobila chybu.  Je hrozné vidieť rodičov, ktorí už svojmu dieťaťu nedokážu pomôcť. A, samozrejme, nepríjemné situácie sú aj tie, keď nás pri práci niekto ohrozuje.

Opilci?

Buď opilci, alebo ľudia, ktorí majú psychické problémy.

(zdroj: Petra Bošanská)

Starí ľudia niekedy nevedia dosť dobre povedať, čo im je. To je tiež problém, nie?

Možno nevedia, čo práve povedať, lebo často majú viacero zdravotných problémov. To je zase úlohou zdravotníka, ako s nimi komunikuje, ako zozbiera informácie.

Vaša práca je zrejme dosť vyčerpávajúca. Ako relaxujete?

Ani môj relax nie je taký, že by som sa celkom odstrihla od práce. Niektorí kolegovia mi hovoria: Tebe tá hlava stále ide. Naozaj aj v neskorých večerných hodinách rozmýšľam nad prácou a keď mám nejaký nápad, hodím ho do e-mailu. Ale ak chcem úplne vypnúť, určite najradšej  trávim pekný deň na výlete, v prírode s mojimi najbližšími. Mám psa a on ma tiež dobíja energiou. 

Ako dieťa ste vraj hrávali na husliach. Zahráte si ešte občas?

Žiaľ, nezahrám si, lebo som už vyšla z cviku. Niečo z hlavy by som možno dala, ale pre obecenstvo už nehrám. Mám rada aj ľudovú hudbu, všetko, na čom sa dá zabaviť a trošku odventilovať. Práve rozmýšľam nad tým, že začnem chodiť na „kondičné jazdy“ na husliach. Aj sme s naším pánom riaditeľom mali taký nápad, že si spolu zahráme, on totiž hrá na harmonike. Možno založíme Falck skupinu.

Foto: Petra Bošanská

Vizáž a styling: Barbora Yurkovic

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Tri slovenské ženy, ktoré robia svet lepším Čítajte 

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Janka Debrecéniová: Kto hovorí, že ženy nechcú ísť do politiky? Čítajte