Tri slovenské ženy, ktoré robia svet lepším

Slávka Mačáková: „Teším sa, keď naši klienti získajú vzdelanie alebo prácu.“

Nezisková organizácia ETP Slovensko, v ktorej Slávka Mačáková pôsobí ako riaditeľka, sa zameriava na podporu rómskych komunít.

Názvy jej projektov hovoria samy za seba – Budujeme nádej – Z chatrče do 3E domu, Komunita na ceste k prosperite, Budujeme nádej – zlepšovanie kvality života ľudí v rómskych getách, Mikropôžičkový program, Sporiaci program – Splňme si svoj sen.

Pomáhajú ľuďom, ktorým chýba vzdelanie, pracovné príležitosti a často aj obyčajná strecha nad hlavou. A sú živým dôkazom, že aj tam, kde sa problémy zdajú na prvý pohľad neriešiteľné, sa dajú nájsť východiská.

Napríklad, keď ide o hľadanie práce pre Rómov, ktorí žijú na východe Slovenska, v regiónoch, kde je vysoká nezamestnanosť aj medzi bežným, väčšinovým obyvateľstvom.

„Ak chcete nájsť zamestnanie pre týchto ľudí, potrebujete byť mediátorom pracovnej integrácie, čiže vytvoriť sieť medzi rómskymi klientmi a samosprávou, neziskovými a cirkevnými organizáciami, úradom práce, ale aj potenciálnymi zamestnávateľmi na bežnom pracovnom trhu,“ vysvetľuje Slávka.

Pre ľudí, ktorí nemajú pracovné návyky ani zručnosti, je často riešením, keď sa najprv zapoja do dobrovoľníckej činnosti a postupne získajú potrebné sebavedomie. Chýbajúce vzdelanie je u nich kapitolou samou osebe.

Slávka Mačáková (zdroj: Nadácia Orange)

„Osvedčilo sa nám postupovať od najmenších – v našom predškolskom klube,“ vraví riaditeľka ETP Slovensko a dodáva, že z prvých absolventov tohto klubu, ktorý sa venuje vzdelávaniu najmenších detí, sú dnes už stredoškoláci.

Ďalšou neľahkou úlohou je zlepšenie kvality bývania v rómskych komunitách. Slávka pokladá za veľký úspech výstavbu „milionárskej štvrte“ v Rankovciach, ako ju volajú miestni. Tvorí ju šestnásť nových domov, ktoré si postavili väčšinou mladé rómske rodiny s deťmi. Časť peňazí si museli nasporiť a ďalšiu časť teraz splácajú formou mikropôžičky.

„Nie som za to, aby sa ľuďom dávalo niečo zadarmo, keď sú schopní zveľadiť alebo dokonca aj postaviť si bývanie vlastnou prácou,“ tvrdí Slávka.

Za poskytovanie sociálnych služieb a za projekt svojpomocnej výstavby nízkonákladových rodinných domov získalo ETP Slovensko nomináciu na Cenu Nadácie Orange. Organizácia funguje ako sociálne laboratórium, mnohé experimenty, ktoré úspešne priviedla do praxe, sa stali súčasťou Stratégie Slovenskej republiky pre integráciu Rómov do roku 2020.

Miroslava Dudášová: „Kto iný by mal robiť zmeny?“

„Vždy som mala potrebu niečo organizovať, pohybovať sa medzi ľuďmi, a keď ma pred piatimi rokmi oslovil predseda nášho združenia Martin Tomčányi s myšlienkou založiť organizáciu Mladá Sereď, ktorá mal ambíciu zmeniť život v našom meste k lepšiemu, s nadšením som sa k nemu pridala,“ vraví Miroslava Dudášová, spoluzakladateľka občianskeho združenia Mladá Sereď: „Mala som vtedy pocit, že u nás vládne nezdravá apatia. Keď ste chceli niečo zmeniť, vždy sa našiel niekto, kto vám povedal – zobuď sa, veď si v Seredi! Ale kto iný, ak nie my mladí, by mal robiť zmeny?“

Nová organizácia odštartovala svoju činnosť Fotomaratónom. „Bola to moja srdcovka,  keďže sama aktívne fotografujem,“ tvrdí Mirka.

Potom nasledovali ďalšie aktivity – kultúrne akcie, pokusy skrášliť mesto alebo v ňom postaviť knižné búdky. „Prvú búdku, ktorú sme postavili, zničil nejaký vandal už po ôsmich hodinách. Dali sme ju opraviť, a o chvíľu bola znovu zničená. Až na tretíkrát sme uspeli. Ľudia odsúdili vandala na sociálnych sieťach, cítili sme vtedy veľkú podporu. A mňa to naučilo, že sa netreba vzdávať. Lebo aj keď sa medzi ľuďmi nájde niekto, kto vám nepraje, to ešte neznamená, že za vami nestoja ostatní,“ spomína Mirka a dodáva, že aj keď jej organizácia naráža na prekážky, stále má viac pozitívnych ako negatívnych zážitkov.

To jej dáva silu pracovať ako dobrovoľníčka bez nároku na finančnú odmenu. „Niektorí ľudia nedokážu oceniť hodnotu dobrovoľníckej práce, ale benefity, ktoré vám prináša, sú na nezaplatenie,“ vraví.

O Cenu Nadácie Orange sa uchádza s projektom, ktorý vytvára komunitné centrum pre viaceré občianske združenia, školopovinné deti aj dospelých, ktorí majú záujem spolupracovať na zlepšení života v ich meste.

Miroslava Dudášová (zdroj: Nadácia Orange)

„Nazvali sme ho Priestor, mal by byť útočiskom pre mladých aj pre tých, čo ostali mladí napriek pokročilejšiemu veku,“ vysvetľuje Mirka.

V Priestore sa plánujú rôzne workshopy, semináre, ale aj zábavné podujatia, ktoré by mali stmeliť obyvateľov mesta a vytiahnuť ich z izolácie. Mirka je presvedčená, že práve to je dnes veľmi dôležité – aby ľudia neostávali zavretí doma, ale stretávali sa, vymieňali si skúsenosti a diskutovali.

Ona sama je stále v nejakom rušnom prostredí – či už ako dobrovoľníčka, študentka masmediálnej komunikácie alebo ako spolupracovníčka rôznych krajských organizácií.

Alexandra Bražinová: „Deti sú vnímavejšie, ako si myslíme.“

Alexandra Bražinová je epidemiologička a pôsobí v nadácii Liga za duševné zdravie. Na Trnavskej univerzite vyučuje epidemiológiu duševných chorôb, čo možno pre bežných smrteľníkov vyzerá ako veľmi zvláštny odbor.

„Epidemiológia sa nezaoberá len infekčnými ochoreniami, ale akýmikoľvek zdravotnými problémami a tým, ako sú rozšírené v populácii,“ vysvetľuje. K nim patria aj rôzne duševné poruchy, ktoré sa, bohužiaľ, objavujú nielen u dospelých, ale aj u detí.

A práve im sa Alexandra venuje v rámci spolupráce s Ligou za duševné zdravie. Podarilo sa jej rozbehnúť projekt Zippyho kamaráti, s ktorým sa uchádza aj o Cenu Nadácie Orange.

Je zameraný na deti vo veku od piatich do siedmich rokov, snaží sa posilniť ich sociálne zručnosti a učí ich zvládať bežné záťažové situácie, ktoré môžu mať negatívny dopad na ich duševné zdravie.

Alexandra Bražinová (zdroj: Nadácia Orange)

„Tento program pochádza z Británie a je tak dobre vymyslený, že funguje v tridsiatich krajinách sveta,“ tvrdí Alexandra a dodáva, že vlani ním celosvetovo prešlo milión detí. Ona sama sa s ním zoznámila vďaka kolegyni z univerzity, ktorá pochádza z Írska. Prečo sa vlastne rozhodla venovať práve deťom v predškolskom a ranom školskom veku?

„Lebo je to vek, keď sú deti ešte dosť malé na to, aby vedeli zmeniť zaužívané stereotypy správania a zároveň už dosť veľké, aby vedeli spracovať všetky potrebné  informácie, ktoré im poskytneme a dokázali sa na ne sústrediť,“ vraví.

Stretnutia so Zippyho kamarátmi prebiehajú tak, že sa deťom prečíta príbeh, v ktorom vystupujú tri detské postavy a je v ňom zakomponovaná situácia, ktorú treba vyriešiť. Môže sa týkať konfliktov v škole, na ihrisku alebo v domácom prostredí. Deti sa potom hravou formou učia, ako ich zvládnuť tak, aby dokázali obhájiť svoje záujmy a zároveň neublížili druhým.

Popri tom sa odohráva niečo veľmi dôležité – učia sa vyjadrovať pocity, ktoré možno bežne potláčajú alebo o nich nehovoria, lebo ich nevedia pomenovať.

Niektorí dospelí si možno myslia, že malé deti nevnímajú konfliktné situácie tragicky. Na pohľad to možno vyzerá, akoby žili vo svojom detskom svete, tak trochu mimo reality.

Lenže podľa Alexandry to tak nie je: „Dieťa veľmi citlivo vníma, čo sa okolo neho deje, kopíruje modely správania, ktoré vidí u rodičov a každý negatívny podnet môže mať dopad na jeho duševné alebo fyzické zdravie. Môže sa to prejaviť kedykoľvek, v detstve, o niekoľko rokov, ale aj neskôr, keď už z neho bude dospelý človek.“

Tento článok bol vytvorený s podporou spoločnosti Orange.

Pravidlá pre spoluprácu medzi inzerentmi a redakciou si môžete pozrieť na tomto odkaze.