Celeste Buckingham: Nerobím to kvôli sláve

Vo vašom najnovšom single Hello spievate o šoubiznise. Aký je podľa vás ten slovenský?

Pre mňa to nie je len krásny život v bubline, ale oveľa viac. Ľudia okolo mňa robia svoju prácu s radosťou, dávajú do nej celú dušu. V klipe sa objavila moja kapela, tanečník Filip Jankovič a komička Evelyn. Chcela som ukázať, že sme jedna veľká veselá partia. Ja sama sa stále cítim ako normálna baba, ktorá má svojím spôsobom divnú prácu a nerobí v kancelárii. Myslím si, že náš šoubiznis je ešte malý, a tým aj pokojný. Všetci sa navzájom poznajú, je to priateľské prostredie. V americkom šoubiznise je človek trochu stratený.  Najväčší rozdiel je vo veľkosti. V Amerike sa v prostredí hudby  a filmu pohybuje viac ľudí, preto je tam ťažšie presadiť sa a vzťahy sú komplikovanejšie.

Tento mesiac mal vyjsť váš nový album. Prečo ste posunuli jeho vydanie?

Pôvodne mal vyjsť v apríli, ale termín sme posunuli, pretože naň chceme pridať ešte ďalšie piesne. Mal by vyjsť začiatkom leta. Keďže som popová speváčka, bude prevažne popový. Budú to veci, ktoré sme zhotovili už pred rokom v Amerike, každá je iná, má vlastnú dušu, život a príbeh. Niektoré sú zábavné, iné obsahujú rôzne prvky a sú mixom niekoľkých štýlov.

Piesne si skladáte sama. Ako tvoríte?

Pri skladaní mi pomáhajú aj producenti, no všetky anglické texty sú moje. Nápady jednoducho prídu. Mala som aj obdobia, keď som potrebovala skladať, ale nešlo mi to práve preto, že som to zo seba tlačila a nútila sa k tvorbe. Človeku tvorbu zjednoduší aj to, keď sa nastaví nejaká téma a potom to už ide samo.

Je ťažké presadiť sa na Slovensku a v našich rádiách?

Keď človek začína, je to veľmi náročné. Momentálne s tým bojuje môj priateľ. Niekomu sa to vôbec nepodarí. Môj expriateľ  Martin Harich presadil v rádiu len dve piesne. Je to tak v každej krajine. Základom slovenských rádií je pop. Keď ste neznámy interpret, musíte zabrať. Šťastie je, že máme internet a sociálne siete. Prostredníctvom nich si môže začínajúci umelec budovať fanúšikovskú základňu a to zvyšuje štatistiky a čísla, ktoré rádiá sledujú. Úspech závisí aj od refrénu piesne a toho, či si ho človek zapamätá. Takto prerazila aj Adele. Mala refrén, ktorý si všetci spievali. Druhá vec je tempo hudby. Keď je to rýchlejšia, zábavnejšia pieseň, aj napriek tomu, že si človek hneď nezapamätá jej refrén, tak môže zafungovať. Potrebujete tiež dobrého manažéra, alebo sa naučiť manažovať si prácu sám a vedieť, kam a za kým ísť. Takže keď to zhrniem, najprv treba mať dobrú pieseň, ktorá ľuďom sedí na prvé počutie, potom treba ísť za tými správnymi ľuďmi a presvedčiť ich, že vaša pesnička stojí za to.

(zdroj: Alex Rymšinová)

Prečo ste sa rozhodli venovať spevu?

To, čo zažívam, musím niekam dať. Hudba je pre mňa ten správny kanál na uvoľnenie emócií. Je to fyzický aj psychický liek.

Ako si udržiavate fanúšikov a záujem okolo svojej osoby?

Nie je v tom žiadna taktika. Asi aj to je dôvod, prečo ich mám. Nechcem, aby mali ľudia pocit, že potrebujem byť slávna. Kvôli sláve to nerobím. Je to len súčasť mojej práce. Fakt je, že čím je človek slávnejší, tým viac má možností. A práve tie možnosti ma zaujímajú. Nechcem byť všade a za každú cenu, a to fanúšikovia cítia. S mojím egom som si to už vybojovala. Ľudia vidia, že som taká, aká som, našli sa v mojich piesňach a v tom, čo robím.

Začínali ste ako súťažiaca v SuperStar. Čo bolo podmienkou, aby ste sa od speváckej súťaže dostali tam, kde ste teraz?

Mala som šťastie v tom, že som sa na začiatku súťaže zoznámila s producentom Martinom Šrámkom, ktorý vo mňa pevne veril a tiež mi dôverovala moja mama. Podporila ma aj finančne. V spolupráci s Martinom vznikol môj prvý album Don´t Look Back. Na albume bol aj môj úplne prvý singel Blue Guitar, ktorý mi v rádiách zahrali len štyrikrát. Úspešnejší singel bol Nobody Knows, vtedy ma ľudia začali viac registrovať.

Jedna z piesní vášho prvého albumu bola aj Run Run Run. Bol jej úspech plánovaný?

Vydanie tohto singla vybuchlo do veľkého úspechu a vôbec sme to nečakali.  Myslím si, že tá pieseň je spevácky a produkčne postavená tak, že sadne skoro každému, aj keď slová sú trochu náročnejšie najmä pre ľudí, ktorí nevedia po anglicky. Je v nej chémia, ktorá sa nedá naformulovať a znova zopakovať. Skladala som ju ako šestnásťročná o druhej ráno v posteli, odniesla som ju potom do štúdia, chalani vymysleli aranžmán a tak vznikla. Aj keď teraz už možno mnohým lezie na nervy...

(zdroj: Alex Rymšinová)

Odkiaľ beriete inšpirácie na texty?

Vždy mám pri sebe telefón a  keď mi niečo napadne, či už je to s melódiou alebo bez nej, tak to nahrám a odložím si to. Keď potrebujem napísať pieseň, tak si pozriem, čo som za posledné obdobie vymyslela, vyberiem si to, čo sa mi páči najviac a rozvíjam to ďalej.

Skladáte piesne aj pre niekoho iného ako pre seba?

S producentom Maxom skladáme spoločne veci pre jeho klientov. Keď chce vymyslieť pieseň, prípadne aj celý album, zavolá si ma. Keď potrebujú anglický text, napíšem ho, ak nie, som akousi spoluaranžérkou a vymýšľame melodickú líniu, domýšľame detaily. Aj v Amerike som samostatne skladala piesne pre zopár interpretov. Práve sme začali rokovať so Selenou Gomez, tak uvidíme, ako to pôjde ďalej.

Stretli ste sa aj so známymi americkými hviezdami. Aké sú?

Sú úplne normálni, ale určite tam funguje element slávy. Poviem to veľmi jednoducho – ide tam o iné peniaze, takže aj o iný život. Napríklad, s Pitbullom som strávila viac času, keďže sme chvíľu spolupracovali a zobral ma na jachtu, do najdrahších reštaurácií, kde sme riešili biznis. Bol veľmi vtipný a normálny. Skladala som aj so speváčkou Meghan Trainor rok predtým, ako sa stala slávnou, ale vôbec sme si nesadli aj napriek tomu, že bola milá. Jednoducho nám to nešlo. Možno som urobila chybu. Ale ak mi človek osobne nesedí, nech je akýkoľvek slávny, nemám potrebu s ním spolupracovať.

Vyberáte si ľudí do tímu sama? Podľa čoho?

Primárne sama, ale pomáha mi aj mama. Myslím si, že som dosť empatická a snažím sa vyberať podľa toho, či je človek spoľahlivý a robí si svoju prácu dobre, ale na druhej strane musím mať z neho aj dobrý pocit. Sme blízka komunita, ktorá je stále spolu, v podstate sme ako rodina. Je veľmi dôležité, aby sme si spolu rozumeli. Ľudia okolo mňa nesmú byť konfliktné typy, pretože aj ja som nekonfliktná.

Ako by ste sa ešte opísali? Aká je Celeste Buckingham?

Veľmi hyperaktívna. Až nadmieru. Ale nie je to nič nové, som taká od detstva a moja mama trochu tiež. Obe sme workoholičky.

(zdroj: Alex Rymšinová)

Vaša  sestra sa tiež dala na dráhu speváčky. Tvorí podobne ako vy?

Skladala už dlhšie, začala hneď, ako som začala ja. Boli sme na seba vždy nadviazané a jedna robila to, čo druhá. Aj vďaka malému vekovému rozdielu sme si veľmi blízke. Robí však úplne iný štýl hudby. Je to punk-rock, momentálne najmä elektronický punk a vymýšľa ťažké a vážne texty. Sústreďuje sa  najmä na americký trh, keďže publikum pre tento žáner je na Slovensku veľmi malé. Okrem toho sa venuje modelingu.

Ste si podobné?

Vôbec nie. Sme ako deň a noc. Ale napriek tomu si rozumieme.

Ako sa na vašu kariéru pozerajú rodičia?

Mama ma podporuje na sto percent. Otec je rád, ale bol by radšej, keby som šla študovať a venovala sa potom nejakej inej práci. Na spev sa stále pozerá ako na hobby. Chcel by, aby som bola lekárka.

A kde sa vidíte o pár rokov vy?

Určite chcem spievať do konca života. Ale chcela by som k tomu pridať aj iné veci. Študujem psychológiu a ekonómiu vo Viedni, chcela by som si urobiť magisterský a doktorandský titul z detskej psychiatrie. Rada by som pracovala s deťmi, vymýšľala projekty, ktoré sa venujú psychickému zdraviu detí a ich vzdelaniu. Ako „bokovku“ by som chcela robiť scenáristiku a réžiu. Veľmi rada by som zrežírovala nejaký vážnejší dokument. Tým, že píšem texty, mám vzťah k vymýšľaniu nových vecí. Už tri roky píšem knihu o vzťahu mladého dievčaťa k Bohu a náboženstvu v 21. storočí. Moja rodina pochádza z rôznych kútov sveta, u nás sa prepájajú rôzne tradície a náboženstvo a analyzujem, ako sa s tým dá žiť. Ale nie je to o mne, skôr ide o pohľad na celú moju generáciu.

Motivovala vás úloha v rozprávke Láska na vlásku k herectvu?

Radšej by som vo filmoch nehrala, aj keď je pravdepodobné, že do toho znova pôjdem. Preferovala by som prácu za kamerou.

Ako si spomínate na nakrúcanie tejto rozprávky?

S láskou aj odporom. Ľudia tam boli úžasní, veľmi sa mi páčila režisérka, aj keď niektorí o nej hovorili, že je prísna ako generál. Ale rozumiem jej. Je jedna z mála žien – režisérok na Slovensku, ktoré niečo dokázali. Pri nakrúcaní bola magická atmosféra. No bolo to pre mňa ťažké, lebo som sa v tom období rozchádzala s priateľom Martinom Harichom, priamo počas nakrúcania na Oravskom hrade. Na konci vzťahu sme sa len hádali a kričali sme na seba. Zároveň som sa vtedy pohádala s mamou, lebo som sa chcela viac osamostatniť.

(zdroj: Alex Rymšinová)

S vaším priateľom Matějom Vávrom ste si spolu zahrali v piesni Loving You. Aké je to aktuálne medzi vami?

Pieseň Loving You bola o ňom. Je pre mňa druhá záchranná vesta. Stretli sme sa práve v období, keď sa mi všetko kazilo. Mala som chuť vzdať sa kariéry a odísť a potom prišiel on. Pre mňa je to partner na celý život. Sme spolu už druhý rok, žijeme spolu a zatiaľ nevznikol medzi nami žiadny konflikt okrem toho, že som neumyla riad, alebo on nevyniesol smeti. Mám pocit, že pri mne stojí muž, ktorý ma vie podporiť a navzájom sa držíme. Zvyšok sú maličkosti, všetko sa dá vybojovať.

Nevadí vám prehnaná pozornosť médií na vás ako dvojicu?

Už ma to prešlo. Keď  som chodila s Martinom Harichom, nikto nemohol nič tušiť. Ale zistila som, že práve to, že sme spolu boli tajne, sa mi na tom páčilo. No uvedomila som si, že som nebola hrdá a pyšná, že stojí pri mne. Pri Matějovi je to iné. Pred médiami sme sa skrývať nechceli. Nevadí mi to, aj to je súčasť mojej práce.

Necítite sa niekedy z toho všetkého vyčerpaná?

Samozrejme, ale je to fajn. Lebo domov odchádzam síce vyčerpaná, ale spokojná. Žijem trochu život nomádov, cestujem, baví ma to a beriem to tak, ako to je.

Keď toľko cestujete a žijete na rôznych miestach, kde sa cítite doma?

Na Slovensku. Tento rok tu budem takmer celý čas, mám tu priateľa a aj preto ma to sem ťahá. Všetky dôležité momenty, aj detstvo, som prežila tu, takže sa považujem za slovenské dieťa.

Foto: Alex Rymšinová

Styling a vizáž: Barbora Yurkovic