Nevera nás stále zraňuje

Manželia si v kostole sľubujú vernosť až naveky a aj pre ateistov je vzájomná vernosť jedným  z atribútov šťastného vzťahu. Napriek tomu sa každú chvíľu o niekom dopočujeme, že podviedol svojho partnera či partnerku. Nie je celoživotná manželská vernosť len nedosiahnuteľným ideálom? Je to vôbec hodnota, ktorej sa treba dožadovať, alebo sme sa už stali voči nevere liberálnejší?

Príčina rozvodov

„Nevera sa desaťročia uvádza ako prvá, druhá, maximálne tretia príčina rozvodov,“ vraví riaditeľka  Inštitútu pre výskum práce a rodiny, sociologička Sylvia Porubänová. Hoci sa nám zdá, že dnes sú si ľudia neverní viac, je to naozaj iba zdanie. Nevera tu bola aj v minulosti, a to aj na slovenskom vidieku, v takzvaných tradičných rodinách. To, čo sa zmenilo, je iba postoj k nej, dnes sme menej pokryteckí. Podľa Porubänovej sme u nás konfrontovaní s kresťanskou morálkou, ktorá kladie veľký dôraz na vernosť. No nejde len o morálku.

Podľa sociologičky ľudia, ktorí sa stretnú s neverou, prežívajú veľkú individuálnu bolesť a sú zneistení.

„Nevera je fenomén, ktorý nás individuálne zraňuje. Môžeme byť akokoľvek liberálni, vždy ľudí vytrhne z ich bežného spôsobu života, prináša so sebou aj zdravotné, psychické dôsledky. Všetky náboženstvá a ideológie kladú dôraz na vernosť nie z dôvodov individuálneho šťastia jednotlivca, ale jednoducho preto, aby spoločnosť držala pokope, aby bolo čo najmenej javov, ktoré narúšajú jej udržateľnosť.“

Je vernosť prirodzená?

Vernosť od svojho partnera či partnerky akosi automaticky očakávame, no ak chceme byť neverní my, odrazu máme pre tento jav pochopenie, vieme sa sami pred sebou ospravedlniť. Nejdeme teda proti svojej prirodzenosti?

Podľa sexuologičky Danice Caisovej človek od prírody je, aj nie je monogamný, naša sexualita je rovnaká, ako bola u pravekého človeka.

„Nezmenili sme sa. Zmenili sa iba podmienky, v ktorých žijeme. Monogamní sme od čias pravekých ľudí, keď bolo nevyhnutné, aby muž zostal so ženou aj vo chvíli, keď s ňou už nemôže mať sex. To znamená, aby neodišiel za inou, keď je jeho partnerka tehotná alebo keď dojčí dieťa,“ vraví Caisová. „Išlo o to, aby dieťa nezahynulo, aby sa oň staral. Obdobie zaľúbenosti trvá približne dva roky, tak to bolo v pleistocéne a my sme potomkovia týchto ľudí."

Zaľúbení len do jedného

Je veľká pravdepodobnosť, že počas dvoch rokov zaľúbenosti si ľudia budú verní. "Ale potom sa masívna erotická príťažlivosť stráca, človek sa ‚rozkuká‘ a vtedy sa už môže stať, že sa mu zapáči niekto iný,“ vraví Caisová. Podľa sexuologičky je to dokonca u ľudí také zložité, že keď má muž dlhodobý vzťah, môže milovať svoju partnerku, ale pritom môže byť eroticky, sexuálne je priťahovaný ešte k tretej osobe.

Zaľúbený však môže byť človek iba do jedného človeka, nie naraz do dvoch či do viacerých.

"No sexuálne vzťahy môžeme mať s kýmkoľvek, podľa svojho sexuálneho temperamentu, nastavenia, podľa morálnych zásad alebo podľa možností,“ tvrdí sexuologička.

Prečo sme si teda neverní? „Lebo nás príroda takými urobila. Kedysi ľudia nežili tak dlho, ako žijeme dnes, medicína nebola na takej úrovni, ľudia žili podstatne kratšie. Keď napríklad Scarlet O´Harová vo veku 32 rokov bola tretíkrát vydatá, to nebola nevera. Spoločnosť jej vzťahy požehnala, lebo jej predchádzajúci manželia zomreli.“

Kultúra versus biológia

„Biológovia tvrdia, že človek nie je od prírody monogamný,“ vraví Sylvia Porubänová.

„Ale človek je aj tvor spoločenský. Celá hustá sieť kultúry a spoločenských rolí, do ktorých sme od malička vťahovaní, je často silnejšia, ako biologické pudenie, ako naše biologické založenie. Sú ľudia, pre ktorých je práve to sociálne a kultúrne okolo veľmi silné a nevera je pre nich neprijateľná. Domnievajú sa, že sú individuálne tak založení. Ale opäť ide len o dôsledok toho, že majú veľmi zvnútornené zaužívané spoločenské modely, konštrukty – či už spoločenské, ideologické alebo náboženské očakávania.“

Boli sme teda stvorení tak, že vernosť nie je úplnou samozrejmosťou, preto je taká vzácna. V človeku, aj u iných živočíchov, sú prítomné obe tendencie - byť si verní, aj striedať partnerov. Neexistuje predpis na to, ktorej tendencii by sme mali dať navždy prednosť, je to vec nášho slobodného rozhodnutia.

Existuje však dosť veľa dobrých dôvodov, nielen náboženských, prečo dodržať sľub manželskej vernosti, aj dosť dôvodov, prečo neveru odpustiť. Každý pár si môže určiť vlastné pravidlá hry. No na to, aby vzťah prekonal jednorazovú či opakovanú neveru, ktorá vyšla najavo a zranila partnera či partnerku, je potrebné jedno: Obaja musia chcieť vzťah udržať. Hlavnou podmienkou je nedopúšťať sa viac správania, ktoré druhého zraňuje a ukončiť paralelný vzťah. Nie každý pár to dokáže, preto býva nevera častou príčinou rozvodov. Dobrým dôvodom, prečo chcieť vzťah zachrániť, sú deti.