Štefánka nesie meno po princeznej Štefánii

Málokto vie, že známa bratislavská kaviareň Štefánka na dnešnom Hodžovom námestí, postavená v roku 1897, nesie meno belgickej princeznej Štefánie, ktorá žila v Rusovskom kaštieli. Jozef Mallinerits, ktorý sa zaoberá históriou rodnej obce, spomína:

„Mama slúžila u princeznej až do roku 1944 ako Zimmermädchen, teda ako chyžná. Každé ráno jej nosila raňajky a upratovala salónik.“ Viacerí ľudia z obce mali kontakt aj s najvyššou šľachtou. Starý otec Jozefa Mallineritsa bol záhradníkom v záhradníctve Stephaneum. Išlo o slávne zásielkové záhradníctvo, z ktorého zasielali kvety do celej Európy. „Mnohí sa v Rusovciach vyučili za záhradníkov,“ vraví Mallinerits.

Princezná Štefánia (zdroj: Vikipédia)

Dcéra belgického kráľa

Princezná Štefánia Belgická sa narodila na zámku Belvedere v belgickom Laekene neďaleko Bruselu. Bola to druhá dcéra belgického kráľa Leopolda II. a Márie Henrietty Habsbursko-Lotrinskej.

Spolu so staršou sestrou Louisou prežila šťastné detstvo, no to sa skončilo v jej pätnástich rokoch. Vtedy si ju, po viacerých neúspešných pokusoch oženiť sa, vybral za nevestu následník rakúskeho cisárskeho trónu, korunný princ Rudolf. Vydala sa zaňho ako sedemnásťročná, v augustiánskom kostole vo Viedni, v máji 1881.

Štefánia a Rudolf. (zdroj: Vikipédia)

Od tohto manželstva si Habsburgovci veľa sľubovali. Viedenčania prijali Štefániu s nadšením. Očakávalo sa, že z manželstva vzíde pokračovateľ rodu a Rudolfov následník trónu. No postavenie mladučkej princeznej v cisárskej rodine bolo od začiatku zložité. Svokra, teda cisárovná Alžbeta, ňou pohŕdala a svokor, cisár František Jozef I., sa k nej tiež nesprával dvakrát prívetivo.

Manželstvo hneď od začiatku sprevádzali komplikácie, keďže Rudolf viedol veľmi neviazaný život, hoci - najprv sa aspoň navonok usiloval zachovať dekórum. Štefánia verila, že ich vzťah sa napraví, keď sa im narodí dieťa. Po mnohých falošných správach o tehotenstve v roku 1883 napokon otehotnela a porodila dlho očakávaného potomka, ich manželstvo to však nezlepšilo.

Rudolf sa Štefánii stále viac vzďaľoval, až sa napokon jeden druhému celkom odcudzili. K manželke sa správal cynicky a nijako neskrýval ani svoje nevery. Jeho škandalózny milostný život mu privodil venerickú chorobu a nakazil ňou aj Štefániu, ktorá sa preto stala neplodnou. Keďže manžel ju zanedbával, aj ona mala napokon tajného ctiteľa, poľské knieža Artua Potockeho – zoznámili sa v roku 1887.

Mladá vdova

Porodila iba jedinú dcéru, Alžbetu Máriu, ktorá zomrela v roku 1963, čiže nie tak dávno.

Keď nádej na to, že porodí mužského potomka, navždy pominula, stala sa aktuálnou otázka rozvodu. Hovorilo sa o ňom veľa, no napokon sa veci vyvinuli inak – Rudolf svoj život sám predčasne ukončil 30. januára 1889. Na zámku Mayerling zavraždil svoju milenku Mary, barónku Vetserovú, a potom spáchal samovraždu. Budúcnosť manželky panovníka habsburskej monarchie Štefánii nevyšla, rovnako ako ani druhý pokus - jej svokor cisár František Jozef I. chcel, aby sa vydala za Františka Ferdinanda d´Este, teda za druhého následníka trónu.

Štefánia pri kaštieli. (zdroj: Archív Jozefa Mallineritsa.)

Štefánia a Elemér. (zdroj: Archív J.M.)

Aj po smrti manžela mala Štefánia na viedenskom cisárskom dvore ťažký život. Etiketa jej nedovoľovala zastupovať neprítomnú cisárovnú pri dvorských ceremóniách a cisár sa k nej správal rezervovane. Všetci na dvore sa jej vyhýbali, habsburský dvor jej dával najavo, že už nie je žiaduca. Začala teda vo veľkom cestovať po Európe.

Erzsi. Arcivojvodkyňa Alžbeta Mária Rakúska, Habsbursko-Lotrinská, dcéra Štefánie a Rudolfa. (zdroj: Vikipédia)

Po jedenástich rokoch vdovského života sa Štefánia opäť vydala, a to za obyčajného uhorského grófa Eleméra Lónyaya. Jej nový manžel nepochádzal z panovníckeho rodu, mohol sa pochváliť iba grófskym titulom, ktorý získal len štyri roky pred sobášom. Cisár však napokon s týmto nerovným sobášom súhlasil.

Harmonické manželstvo

Svadba sa konala 22. marca 1900 na zámku Miramare v talianskom Terste a manželia sa ňou odsúdili k životu na okraji spoločnosti. Princeznú Štefániu navždy vylúčili z habsburského domu a musela sa vzdať všetkých titulov. Cisár ju však odškodnil ročnou apanážou 100 000 zlatých doživotnej renty. No otec, teda belgický kráľ, sa s dcériným sobášom nikdy nezmieril. Na naliehanie cisára jej ponechal titul belgickej princeznej a apanáž vo výške 50 000 frankov ročne, na ktorú mala nárok podľa svadobnej zmluvy s korunným princom Rudolfom.

Elemér Lónyay sa zase musel vzdať diplomatickej kariéry – predtým totiž zastupoval habsburskú ríšu na viacerých zastupiteľských úradoch. Na sobáši svojej mamy s grófom sa nemohla zúčastniť ani sedemnásťročná dcéra z prvého manželstva Alžbeta Mária. Keďže mala titul prvej arcikňažnej, dvorná etiketa jej prítomnosť na sobáši nepripúšťala.

Manželia sa po svadbe stiahli zo spoločenského života a utiahli sa  do ústrania. Kúpili si kaštieľ v Oroszvári, teda v dnešných Rusovciach, a v roku 1906 sa doň nasťahovali. Tak sa v Rusovskom kaštieli ocitla ozajstná belgická princezná.

Napriek odmietaniu viedenského dvora a príbuzných prežili Štefánia a Lonay pekné, harmonické manželstvo a aj po rokoch si mnohí obyvatelia Rusoviec s láskou spomínali na sympatický grófsky pár.

Gróf Elemér Lónay. (zdroj: Archív J.M.)

Štefánia a Elemér Lónay. Park pri kaštieli poskytoval miesto na relax. (zdroj: Archív Jozefa Mallineritsa)

Asi rok 1909. Dcéra Erzsi Windischgrätz na návšteve s manželom. (zdroj: Archív Jozefa Mallineritsa.)

Kaštieľ rozkvital

Elemér a Štefánia prestavali kaštieľ v Rusovciach v duchu svojej doby. Zmeny sa týkali hlavne vnútorného vybavenia – dali urobiť ústredné kúrenie a vybudovať moderné kúpeľne. V parku nechali postaviť vodárenskú vežu – nazývanú minaret. Mala tvar orientálnej vežičky a stavebne nadväzovala na vzhľad kaštieľa. Veža mala zabezpečiť dostatok vody a využívali ju až do druhej polovice 20. storočia.

Štefánia založila tiež záhradníctvo Stephaneum, známe po celej Európe. Park za kaštieľom sa zásluhou svetoznámych záhradníkov zmenil na rozsiahly anglický park, prechádzajúci voľne do okolitej krajiny. Interiér kaštieľa sa zapĺňal hodnotnými umeleckými dielami a nábytkom. Za Lónyayovcov dosiahol rozmach rusovského panstva svoj vrchol.

Každodenný výjazd do parku. (zdroj: Archív Jozefa Mallineritsa)

Štefánia v pokročilejšom veku pri kaštieli. (zdroj: Archív J.M.)

Do jeho rozvoja však negatívne zasiahli obe svetové vojny. Počas prvej bol pri kaštieli zriadený lazaret, v ktorom ako ošetrovateľka pracovala aj Štefánia. Druhá svetová vojna priniesla úplný zánik prosperujúceho panstva. V roku 1944 väčšiu časť kaštieľa obsadilo nemecké komando a o rok na to sovietske vojská, ktoré ho v priebehu jedného týždňa vydrancovali.

Po skončení druhej svetovej vojny v dôsledku pokročilého veku, choroby a spoločenských udalostí Lónayovci odkázali svoj majetok benediktínskemu kláštoru v maďarskej Pannohalme, kde sa princezná na sklonku života uchýlila a napokon tam i zomrela. Kláštor dodnes spravuje jej pozostalosť.

Štefánia zomrela v auguste 1945, manžel ju prežil o jeden rok. Zomrel v Budapešti.

O vojakov sa starala aj Štefánia. (zdroj: Archív J.M.)

Nadácia Stephanie na pomoc vojenským obetiam. (zdroj: Archív J.M.)