Katarína Kolníková: Veselá žena s neľahkým osudom

Keby ju smrť ušetrila, Katarína Kolníková mohla ešte stáť na javisku Radošinského naivného divadla. Aj vo vyššom veku tam stále patrila k najväčším hviezdam.

Zomrela nečakane v rodnej Radošine, tento rok uplynie od tejto udalosti desať rokov. Keby žila, 20. apríla by oslávila deväťdesiate piate narodeniny.

Svet ako škola

Katarína Kolníková pochádzala z veľkej rodiny. Jej rodičia mali deväť detí, no prežila len ona a brat Janko. „Boli sme podvyživení, všetci pomreli na chudokrvnosť. Len pri mne a bratovi sa smrtka nepristavila,“ povedala o svojom ťažkom detstve.

Jej otec bol železničiar, výplaty mával slušné, no deti a manželka z nich často nič nevideli. „Keď bol triezvy, bol dobrý. Po výplate však všetky peniaze prepil a my sme sa museli pred ním schovávať,“ povedala.

Nakoniec otec od rodiny odišiel a deti s mamou zostali samy. Pre nedostatok peňazí nemohla Katarína študovať. Po základnej škole krátko pracovala na majeri v rodnej obci, neskôr slúžila v neďalekých Piešťanoch.

„Mama mi hovorila, že svet je škola, nech idem slúžiť. Boli sme chudobní ako kostolné myši,“ hovorievala bez trpkosti. Zvykla si prijímať život bez výhrad.

V Piešťanoch, kde slúžila v zámožnej rodine ako opatrovateľka, si často pri kočíkovaní detí vložila pod perinku knihy, a kým sa prechádzala po parku, čítala.

Deti a manželstvo

Vykúpením z chudoby mal byť sobáš so solventným Michalom Kolníkom. Katarína však o ňom pochybovala: „Bála som sa. Aj keď som s ním prvý raz na hodoch tancovala a on ma išiel domov odprevadiť. Vedela som, že je Kolník a ja som bola len jednoduché dievča, čo slúži na panskom.“

Nepozdával sa ani mame, ktorá kritickým pohľadom okamžite zhodnotila, že „je čierny jak cigán a širák nosí po čelo“. Napokon medzi nimi predsa len preskočila iskra.

Manželom sa čoskoro narodilo prvé dieťa a krátko po ňom aj druhé. „Najprv bol Ivan, potom hneď Eva a ja som sa čudovala, čo tak rýchlo jeden za druhým. Čo som nejaká nezdravá,“ spomínala na narodenie prvých detí.

Po nich nasledoval Dušan a najmladší Paľko. „Nechcela som ho, bola vojna, ešte som dojčila a už sa hlásilo ďalšie dieťa,“ povedala. Paľko sa narodil do rodiny bez otca.

Michal Kolník odišiel do zámoria. Viac sa nevrátil, rodine písaval len listy z Kanady. „Nevedeli sme, že mamička tieto listy ukrývala. Až deň po pohrebe ich priniesla jej dôverná priateľka. Vraj ju mamička poverila, aby nám ich dala, keď umrie,“ povedala jediná dcéra Kataríny Kolníkovej po jej smrti.

Katarína medzi radošincami (zdroj: TASR)

Vychovávať deti bez manžela nebolo ľahké. Chýbajúcu prísnu ruku musela Katarína často nahradiť, aby bol doma poriadok. „Bola som prísna, deti si predsa nemôžu robiť, čo chcú. Cez prázdniny som ich hnala do roboty a v nedeľu do kostola. Keď niektoré vynechalo omšu, muselo mať vysokú teplotu. Viera je veľmi dôležitá. Len tá mi pomáhala v ťažkých časoch,“ hovorila o tomto období.

Úspech a závisť

Okrem viery jej najviac pomáhalo divadlo. Prvý raz okúsila čaro potlesku ako jedenásťročná, keď si zahrala panenku Máriu v hre Jezuliatko.

Naplno však začala hrávať až po druhej svetovej vojne. „Moja prvá hra boli Statky-zmätky od Tajovského. Hlas sa mi triasol ako na site, ale zvládla som to. Dedine som chcela ukázať, že to viem,“ spomínala na svoje ochotnícke začiatky.

Po úspešnom debute nasledovali ďalšie úlohy, Katarína Kolníková sa stala obsadzovanou herečkou.

Podľa jej dcéry Evy to však nebolo spojené len s príjemnými chvíľami na javisku: „V rodnej Radošine si ju ľudia nevážili, závideli jej a nemali ju radi. Volali ju komediantka a pre mnohých bola tŕňom v oku.“

Pre väčšinu divákov však bola tým najlepším, čo mohli na javisku vidieť. Našťastie, týchto ľudí bolo viac ako závistlivcov. V roku 1971 sa Katarína stala súčasťou Radošinského naivného divadla.

„Keď prišla na konkurz, hneď som ju prijal. Ale nehľadajte v tom protekciu, ona bola fantastická. Hrať s ňou bolo to najlepšie, čo ma mohlo stretnúť,“ povedal Stanislav Štepka, ktorý si na ňu pamätal aj ako na vychovávateľku zo škôlky.

Krátko po prijatí do divadla jej napísal na telo hru Človečina. Nakoniec účinkovala takmer vo všetkých jeho inscenáciách. Zaskvela sa v hrách Jánošííík, Alžbeta Hrozná, zahrala si poštárku v hre Slovenské tango aj kuchárku v Pavilóne B. Hrala aj vo filmovej verzii divadelných hier Konečná stanica a Jánošííík a v televíznom filme Osobná chyba.

V divadelnej hre Ženské oddelenie (zdroj: TASR)

Posledné roky

Kolníkovej zdravie sa výrazne podlomilo, keď ju v roku 1980 zrazilo auto. Vtedy strávila tri mesiace na traumatológii.

Keďže nemohla chodiť, Štepka pre ňu vymyslel postavu pacientky v hre Ženské oddelenie. Verným fanúšikom sa tak prihovárala z postele.

O tejto úlohe sa neskôr vyjadrila, že je po starej mame z Človečiny jej najmilšou. S pribúdajúcim vekom jej sťažovali život aj problémy so srdcom, zvýšená hladina cukru a cholesterolu v krvi.

V Radošinskom naivnom divadle pôsobila napokon tridsať rokov. „Boli to najkrajšie roky v mojom živote. Mnoho som sa naučila, poznala a videla. Najšťastnejšia som sa cítila, keď sme boli všetci spolu, celá divadelná rodina. Divadlo je celý môj život, keď nehrám, som nezdravá,“ vyznala sa, keď ochládzala do hereckého dôchodku.