Žiarlivosť je emócia charakterizovaná nadmerným lipnutím na určitej osobe a zvýšenou obavou o jej stratu. Ide o komplex negatívnych emócií, hnevu, pocitu menejcennosti či depresií. Zjednodušene povedané - ide o pocit vlastnej nedostatočnosti. Toľko teória. Jedným slovom však možno žiarlivosť nazvať celkom jednoducho: peklo. S najväčšou pravdepodobnosťou ho zažil už každý z nás. Podľa psychológa Dušana Fabiána sa dvojice často so žiarlivosťou zahrávajú, aby získali dôkaz lásky, no upozorňuje, že je to hra s ohňom.
Tri stupne žiarlivosti
Synonymom žiarlivca sa stal Othello, postava z tragédie anglického dramatika Williama Shakespeara. Othella dovedú intrigánske plány jeho blízkeho priateľa Jaga na pokraj zúrivosti a v hneve zabije milovanú ženu Desdemonu.
Zo žiarlivosti sa však vraždí dodnes a často, dokonca aj vo vyššom veku. „Je to komplex videnia, myslenia, správania a činností, ktorých podstatou je podozrievavosť vo vzťahu k partnerovi. Hovorím o párovej žiarlivosti, pretože existuje aj súrodenecká či iná žiarlivosť. Spravidla starší súrodenec žiarli na mladšieho,“ vraví Dušan Fabián. Existuje aj žiarlivosť medzi kolegami, keď kolega žiarli na úspechy druhého alebo na priazeň šéfa. Žiarlivosť existuje aj v ríši zvierat . „Čím žiarlivejší samec, tým má väčšiu pravdepodobnosť ochrániť svoj genetický potenciál - aby mu samice nepooplodňovali iní samci. Tí najžiarlivejší sa najčastejšie reprodukujú, lebo si ustrážia svoje samice a gén, ktorý súvisí so žiarlivosťou, sa tak ďalej posilňuje,“ dodáva Fabián.
Najčastejším typom párovej žiarlivosti je situačná žiarlivosť. Psychológ uvádza príklad: „Dvojica je na zábave a muž príliš často chodí pýtať do tanca partnerku niekoho iného, venuje jej priveľa záujmu a pozornosti. Jeho partnerka začne žiarliť a rýpať doňho.“
Rozoznávame tri stupne žiarlivosti. Prvý je žiarlivecký afekt, ktorý môže byť navonok zamaskovaný a prejavuje sa nepriamo - partnerovi vyčítame niečo, čo zdanlivo so žiarlením nesúvisí. Človek buď veľmi afektívne reaguje alebo sám v duchu rozmýšľa nad správaním partnera a vyčíta mu jeho správanie - v akomsi vnútornom monológu. „Ale stále je to vo vnútri v človeku," vraví psychológ.
Druhé štádium je kontrolovanie, sliedenie a hrabanie sa vo veciach partnera. To už je aktivita, ktorou chce žiarlivec dokázať neveru partnera, stáva sa akýmsi žiarlivým detektívom. Posledné, tretie štádium, je agresivita. Žiarlivec môže druhým triasť, lietajú facky alebo dôjde k zabitiu, ako v prípade Ohella. Žiarlivec si povie: Radšej nech ten druhý nie je, ako by mal prejavovať väčšiu priazeň niekomu inému. Často ide len o slovnú agresivitu slovnú, ktorá však môže prerásť do fyzickej. Dopúšťajú sa jej aj ženy.
Žiarlivosť si niekedy so sebou nesieme od detstva. Človek prijme schému žiarlivosti a nesie si ju celý život. Takíto ľudia žiarlia v situáciách, ktoré zodpovedajú niečomu, čo zažili v detstve. Žiarlivosť môže byť aj súčasťou patologického vývinu osobnosti - napríklad u alkoholikov alebo paranoikov. Existuje druh paranoje – chorobná vzťahovačnosť či podozrievavosť. Človek sa dostáva do takzvaného paranoidného žiarliveckého bludu a každé správanie partnera si interpretuje v tomto zmysle. „Ide o chorobnú žiarlivosť. Niekedy sa vyskytuje ako súčasť iných psychóz a ťažkých psychických porúch,“ vraví Fabián.
Ako s tým bojovať?
Vyliečenie žiarlivca nie je úplne beznádejné. Záleží na tom, či ide o žiarlivosť reflektovanú alebo nereflektovanú. S reflektovanou sa dá psychoterapeuticky pracovať, človek si však musí v prvom rade priznať, že je žiarlivý. „Vie, že týra toho druhého, a chce s tým niečo robiť. V druhom prípade si človek žiarlivosť nepripúšťa, iba neustále obviňuje partnera, a s tým sa nedá robiť naozaj nič. Vôbec nič. Nepomôžu ani lieky či psychoterapia. Tento typ žiarlenia je z hľadiska vyliečenia beznádejný,“ vraví Dušan Fabián.
Niektorí ľudia vravia, že nikdy nežiarlili. „O tom pochybujem. Zrejme vytesňujú svoje drobné afekty, pocity a poryvy. Nie je to dôveryhodné, že nikdy, za žiadnych okolností nežiarlili,“ myslí si Fabián. Niekto môže byť aj sklamaný, ak jeho partner vôbec nežiarli, myslí si, že ho nemá dostatočne rád. „Páry mávajú také hry. Jeden potrebuje miernu žiarlivosť toho druhého, akoby pre nasýtenie svojich potrieb. Skrátka k tomu, aby som mal pocit, že som milovaný, potrebujem isté prejavy záujmu o svoju osobu a žiarlivosť sa považuje za intenzívnejší záujem.
Môžem skrátka túto hru hrať, pretože mám potrebu tohto záujmu. Vyskytuje sa to v zhubnej forme, častejšie u mužov ako u žien. Ženy mávajú jemnejšie formy žiarlivosti. Keď takýto človek zbadá, že ten druhý nežiarli, citovo stráda a snaží sa žiarlivosť vyvolať. Správa sa tak, aby ten druhý žiarlil, a to mu prináša hlboké uspokojenie. Táto hra môže byť veľmi nebezpečná, pretože je to hra s ohňom. Kto to robí systematicky, môže vyprovokovať takú lavínu žiarlivosti, s ktorou si napokon nebude vedieť poradiť,“ varuje psychológ.
Nemôžeme nikoho vlastniť
Žiarlivosť súvisí aj s nedôverou v seba samého. Príčinou môže byť aj potreba, aby nám ten druhý úplne patril. V istom zmysle je žiarlivosť prejavom závislosti. „Existuje takzvaná separačná úzkosť. Vzniká obyčajne u ľudí, ktorí v detstve zažili traumu - napríklad z toho, že mama na dlhší čas odcestovala alebo boli ako deti dlhšie hospitalizovaní. Je to veľký strach z toho, že stratia milovaného blízkeho človeka. A z toho strachu potom človek vyvádza,“ vysvetľuje psychológ.
Ťažko povedať, čo už má a čo ešte nemá byť dôvodom k žiarlivosti. Je to vec párovej filozofie - záleží na tom, ako sa pár dohodne. Niekto považuje za neveru a teda stimul k žiarlivosti aj to, keď sa jeho partner stretáva s niekým po kaviarňach. To sú takzvané komunikačné flirty. Pre iného ani telesný styk s iným človekom nie je jednoznačnou neverou, pokiaľ sa doňho partner nezaľúbi. Podľa psychológa neexistuje jasná definícia vernosti či nevery, každý túto tému vníma inak.
„Zažil som právny spor, keď sa učení právnici škriepili, koľko centimetrov penisu v pošve je už neverou. Čo je fyzická nevera? To nemusí byť ani koitus. Ak muž tancuje s atraktívnou ženou a prežije pri tanci predčasnú ejakuláciu, je to nevera alebo nie je? On tvrdí, že za to nemôže, že je v tom nevinne. Čiže ani prežitie orgazmu nie je spoľahlivé kritérium,“ tvrdí Dušan Fabián.
No čo ak vás partner či partnerka priamo nachytá pri niečom, čo považuje za dôvod k žiarlivosti? „Funguje to tak, že keď sa jeden začne ospravedlňovať a robiť výklady, ten druhý šliape ešte silnejšie na plyn a stále intenzívnejšie sa správa ako detektív. A keď si zvyknú na takýto mechanizmus - že jeden stále sleduje, podozrieva, vyšetruje a druhý robí sa snaží sa očistiť- to je tiež veľmi narušený vzťah. Takéto správanie treba odmietnuť hneď od začiatku, je to cesta zarúbaná. Nepomôže, keď sa takáto sekírujúca žiarlivosť rozvíja.“
Žiarlivec prežíva bolesť
Aj keď žiarlivcov mnohí odsudzujú, treba povedať, že ten, kto žiarli, prežíva veľkú bolesť. „Môže to byť bolesť z menej vhodného párového správania. Zranenie z toho, že partner uprednostňuje niekoho iného predo mnou,“ vraví Fabián. Teda nielen ten, kto žiarli, musí bojovať so svojou žiarlivosťou, ale aj ten, kto je príčinou žiarlivosti, môže jej symptómy zredukovať tým, že nebude dávať impulzy na žiarlenie. Mal by si uvedomiť, či jeho správanie zraňuje partnera a korigovať ho,“ dodáva psychológ.
V niektorých prípadoch treba podľa Fabiána vzťah so žiarlivcom opustiť: „Najrizikovejší partneri sú závisláci ako gembleri a narkomani, ale hneď za nimi by som zaradil žiarlivcov a alkoholikov.“ Žiarlivosť nie je dobré podceňovať. Nikdy totiž nevieme, aké môže mať následky.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
