Eva Čechová: Aj zviera je živá bytosť

Ochrane zvierat a ich právam sa venuje pomaly už dvadsať rokov. Keď však vidí nejaké z nich trpieť, láme jej to srdce rovnako ako prvý deň. Preto aj, hoci pôvodne mala iné životné plány, vie, že im chce zostať verná.

Láska k zvieratám sa v nás zvyčajne formuje už v detstve. Bolo to tak aj u vás?
Určite áno. Rodičia ma v tomto viedli citlivo a zodpovedne. Preto, keď som náhodou našla opustené zvieratko a priniesla ho domov, nikdy nepovedali nie. Prípadne sme mu spolu hľadali náhradný domov. Ale to bolo iba v ,,malom“. Keď som dospievala, naraz som zistila, že spoločnosť, v ktorej žijem, toto ako problém vôbec necíti. Nevidí kvantum utrpenia, ktoré vzniká a jediným riešením sú pre ňu šarhovia. Cítila som to ako veľkú nespravodlivosť.

Takže, keď krátko pred novembrom 1989 vznikol Spolok na ochranu zvierat ako prvá nezisková organizácia zameraná na túto oblasť, boli ste tiež pritom. O aké časy išlo?
O smutno-krásne. Išlo o pochopenie rozsahu problému a zároveň pocit, že je šanca na zmenu. A potom prišli tvrdé zrážky s realitou, keď sme oslovovali už ponovembrový magistrát a zistili, že táto oblasť kompetentných naďalej vôbec nezaujíma. Našťastie, zároveň sa ukázalo, že existuje aj veľká skupina ľudí, ktorej zvieratá nie sú ľahostajné a treba ju iba podchytiť. Napríklad sme vtedy rozbehli televízne adopcie a telefónne linky boli doslova preťažené. Pošta nám chodila vo vreciach a jedna rodina si po ,,obyčajného“ kocúrika prišla až z Karlových Varov. Vtedy sa zároveň začala aj naša snaha založiť útulok ako zariadenie nahradzujúce šarhov, pre ktorých neexistovalo nič iné než usmrcovanie opustených či nájdených zvierat. Dodnes si pamätám, ako hovorili: Keby ste vedeli, koľko sme ich už postrieľali. Položiť ich popri ceste vedľa seba, je to až do Viedne.

Útulok síce vznikol v roku 1995, ale iba ako provizórium. Ten, ktorý už zodpovedá moderným požiadavkám, bude mať svoju premiéru až tento rok. To je veľmi dlhý čas...
Všetko je otázka financií. Výstavba nového útulku je financovaná iba vďaka zbierkam a finančnej podpore obyčajných ľudí. A keďže sa zatiaľ táto téma nestala zaujímavou pre veľkých sponzorov, je to takto.

V roku 1992 ste sa spojili s košickou Slobodou zvierat a vaše pôsobenie sa rozšírilo aj na ochranu a zlepšenie životných podmienok hospodárskych, kožušinových a laboratórnych zvierat. Prečo?
Lebo ju potrebujú rovnako ako domáce zvieratá. A možno ešte viac. Čo sa s nimi totiž deje, väčšina ľudí vôbec nevie, ich utrpenie je skryté za bránami maštalí, chovných staníc a laboratórií. V spolupráci so zahraničím sa orientujeme najmä na legislatívu. Aby sa v nej nezohľadňovali iba ekonomické, chovateľské záujmy podnikateľov, ale i pohoda samotných zvierat. Iste, sú pre mnohých ľudí potravinovým zdrojom, ale to je iba o dôvod viac, prečo rešpektovať ich prirodzené potreby. Zdravé potraviny sú totiž iba zo zdravých zvierat. Nie z týraných či nejako stresovaných.

Dá sa povedať, že slovenská spoločnosť sa pri ochrane zvierat už pohla dopredu, že o vašich snahách vie?
Určite áno. Ide však o beh na dlhú trať a človek nesmie byť netrpezlivý. Máme skúsenosť, že ľuďom určite prestáva byť ľahostajné, keď vidia opustené, týrané zvieratá a pretože o nás vedia, aj nám to hlásia. Pokým zasa v našej organizácii musíme dokázať, že ich dôvera je oprávnená. A že čo ich trápi, možno napraviť. Lebo, keď nie, druhý raz už iba mávnu rukou.

Riešenie však nezávisí iba od vás.
Iste, ale našou úlohou je byť aj prostredníkom medzi verejnosťou a štátnymi orgánmi. Keď treba, podávame trestné oznámenia, posúvame informácie na veterinárne správy, spolupracujeme s políciou.

Je naša legislatíva v tomto smere už v poriadku?
Úplne ideálna iste nie je, ale nemyslím, že ide o hlavný problém, ktorý treba teraz riešiť. Keby sa totiž existujúca legislatíva využívala na sto percent, mohla byť už situácia oveľa lepšia. Nie je predsa mysliteľné, aby keď chce niekto v Nálepkove riešiť problém opusteného zvieraťa, policajt povedal: Veď stačí hodiť do neho skalu. Dokonca dodá, že pozná ľudí, ktorí jedia psov a môže dať na nich kontakt. Alebo môžem uviesť príklad z Bratislavy. Pred domom sa našli vyhodené králiky, z ktorých jeden bol už mŕtvy a druhý zomieral. Evidentne zvieratám ublížili mladí ľudia, ktorí sa na poschodí hlučne zabávali pri otvorenom okne. Privolaný policajt však vyhlásil, že nemôže rušiť nočný pokoj a vôbec, nedá sa nič robiť. Hoci by takto možno získal potrebný dôkazový materiál. Pritom matka s dieťaťom, ktorí nám prípad nahlásili, stáli hodinu pred domom a on sa vôbec o ich svedectvo nezaujímal.

Aký najhorší prípad ste zažili vy sama?
Častá otázka. Nerada však na ňu odpovedám, pretože mám pocit, akoby sa potom zvieracie utrpenie rozmieňalo na drobné. Mne totiž stačí, keď sa prejdem každý deň útulkom a vidím našich zvieracích obyvateľov. S kusom života za sebou, o ktorom nič nevieme. Niektoré ustráchané, iné dôverčivé, prípadne ani netušiace, kam sa dostali. Obvykle prežívajú obrovský stres. Neviem si ani predstaviť, čo by sme robili my na ich mieste.

Dá sa to vôbec emocionálne uniesť?
Chvíľami naozaj ťažko, ale človek si povie, že keby sa nesnažil pomôcť, zviera nemá vôbec nijakú šancu. Preto vždy znovu obdivujem všetkých, ktorí v tejto oblasti pracujú, zháňajú krmivo, lieky, peniaze, v každom čase čistia koterce... a padajú od vyčerpania. Aj napriek tomu, že za riešenie celého problému sú u nás zo zákona zodpovedné samosprávy. Tie však opusteným a strateným zvieratám stále nevenujú potrebnú pozornosť.

Na vašej internetovej stránke sa uvádza, že na Slovensku sa ročne ,,vyhodí“ tak-povediac na ulicu okolo dvadsaťtisíc psov. Obrovské číslo. Nechce sa mi ani veriť, naozaj platí?
Možno je ešte väčšie. A pokým sa ich nezodpovedné rozmnožovanie výraznejšie nepodchytí, situácia sa nezlepší.

Koľko ich máte ročne v bratislavskom útulku?
Okolo dvetisíc. Vysoké číslo, ktoré sa nám stále nedarí znížiť – a rovnaká je aj situácia v iných útulkoch. Myslíme si preto, že je už skutočne načase, aby sa i kompetentní začali v tejto oblasti zaoberať práve prevenciou. Základom je povinné označenie zvieraťa čipom a legislatívne usmernenie, že rozmnožovanie zvierat a ich odchov patria len do rúk odborníkov. Preto si napríklad veľmi cením práve jednu akciu z minulého roka. Rakúska organizácia Vier Photen má špeciálny sterilizačný tím, ktorý zadarmo pôsobí v rozvojových štátoch. Mali sme však šťastie a vďaka časovému ,,okienku“ prišli i k nám na Slovensko, aby sterilizovali zvieratá v našich útulkoch a v troch rómskych osadách. Išlo síce o jednorazovú akciu, ale i tak to bola veľká pomoc. Je naozaj škoda, že naša legislatíva neumožňuje prácu pojazdných ambulancií, ktoré by mohli vyriešiť problém nechcených mláďat v odľahlých lokalitách.

Sú ľudia, ktorí si už zámerne berú opustené zvieratká práve z útulkov. Zvyšuje sa ich počet?
Ľudia prichádzajú, tešíme sa každému záujemcovi, no ich počet je vždy o niečo nižší, než by sme potrebovali. A pritom u nás čaká toľko úžasných zvierat. Rada by som podčiarkla, že si vždy odnesiete zvieratko označené čipom, zavakcinované, odpa-
razitované a keď vek dovolí aj sterilizované. Pochopiteľne, všetkému predchádza úvodný rozhovor, pretože my skutočne chceme, aby si každé so svojím novým majiteľom ,,sadlo“.

Sú zvieratá, na ktorých vám zvlášť záleží?
Poviem inak. Vždy mi býva veľmi ľúto starších zvierat, ktoré pre vek už nikto nechce, a preto u nás žijú dlhodobo. Rovnako i tých, čo k nám prichádzajú z domácností po úmrtí majiteľa. Príbuzní zvyčajne nemajú problém so zdedeným majetkom – ale zviera, ktoré mal rád ich blízky, je už príťaž. Poznala som babičku, ktorá zachránila z kontajnera šteniatko a prežili spolu roky. Keď zomrela, byt zdedil synovec a pre 14-ročnú Čokinku už nebolo miesto. Dostala sa k nám a v cudzom stresujúcom prostredí do troch dní zomrela. Viete, teraz máme asi šesť staručkých vlčiakov. Priznám sa, už som aj uronila slzu, keď som videla, ako veľmi sa mi pri mojom príchode chcú predviesť, ukázať, čo vedia, zaujať moju pozornosť... A ja pritom vždy myslím, že ich to ktosi naučil a ony mu dôverovali a keď sa stali najzraniteľnejšími, on ich opustil. Bohužiaľ, zatiaľ o tieto zvieratá majú záujem skôr ľudia zo zahraničia. Pred polrokom si napríklad takto odviezli do Rakúska Julinku, ktorá sa našla pod Prístavným mostom. Bola celá dolámaná, musela dokonca podstúpiť amputáciu nohy. Teraz dostávame fotografie, na ktorých vidíme, aká je konečne šťastná a spokojná. Alebo až z Luxemburgu si jeden pán prišiel po nášho staručkého vlčiaka. S tým, že má síce dva psy v aktívnom veku, ale ešte chce jednému dopriať pokojný koniec života. Dokonca pre nás ako pomoc zorganizoval medzi svojimi priateľmi malú zbierku.

Keď chce niekto pomôcť vašej organizácii, čo môže urobiť?
Napríklad prísť k nám do útulku a chodiť so psíkmi von. To inak robí aj dosť detí a cez víkend chodia aj celé rodiny. Hľadáme tiež tranzitné domácnosti na dočasnú starostlivosť o mláďatá a našich štvornohých pacientov. Je aj možnosť zapojiť sa do politických akcií, finančne nás podporiť v rámci dvoch percent z daní alebo pravidelne prispievať počas celého roka. Dnes už máme asi 20 000 stálych prispievateľov, ktorým potom aj podávame správy o našej práci. Dajú sa však priniesť i materiálne veci: krmivo, najmä pre mláďatá, deky, vôdzky, misky, prípadne podporovať konkrétne zvieratko alebo jeho liečbu. To je totiž jedna z našich najväčších položiek, lebo k nám často prichádzajú zvieratá poranené po dopravných nehodách či zanedbané bývalými majiteľmi. Skutočne, stačí sa iba ozvať. Každá ruka, hlava je dobrá – a to platí, samozrejme, tiež pre ostatné útulky, ktorých máme na Slovensku zatiaľ deväť.

Objavuje sa však i argument, že ľudia majú dnes dosť vlastných problémov a nemajú čas starať sa ešte o nejaké zvieratá. Ako vtedy odpovedáte?
Že všetko so všetkým súvisí a že keď rodičia neukážu deťom súcit so slabším tvorom, nemajú šancu vyrásť v skutočne súcitných ľudí. Navyše, keď sme si tieto zvieratá raz pripútali, sme predsa za ne zodpovední! Sú to živé bytosti, ktoré majú právo na slušný život a my máme zasa povinnosť slušne sa k nim správať. Veď sme predsa ľudia, či nie?

Hovoríme o zvieratách, ich ochrane, radosti, ktorú nám dokážu dať. Ale čo vy sama? Ako je to u vás doma?
Ešte donedávna bývalo u nás šesť psíkov a jeden kocúr. Všetky k nám pôvodne prišli iba dočasne, ale akosi napokon zostali. Keď zomrel posledný, rodičia si povedali, že predsa len, majú už svoje roky a chcú si trochu oddýchnuť. Lenže otec už o dva týždne prišiel z chalupy so psíkom, ktorého tam našiel, čoskoro k nemu pribudol ďalší a potom ešte tri mačky. Posledný je zatiaľ starý školský zajko Uško, ktorý z dcérinej školy prišiel pôvodne len na krátky pobyt a už je u nás druhý rok - a čo bude ďalej, ktovie.

Eva Čechová (46)
sa narodila v Bratislave. Vyštudovala Farmaceutickú fakultu UK, potom pracovala ako výskumná pracovníčka v SAV a vo farmaceutickej firme. Od roku 1992 je zamestnaná v Slobode zvierat, kde je od roku 2000 predsedníčkou. Má jedenásťročnú dcéru Teréziu.

Autor: smeŽeny 15/2008