Renáta Ormandíková: Mám k svojim gýčom pozitívny vzťah

Ešte pred dvadsiatimi-tridsiatimi rokmi bolo bežné, že takmer každá žena vedela štrikovať. Štrikovali sa šály, čiapky, svetre aj rukavice a táto ručná práca nahrádzala nedostatkový sortiment v obchodoch. Masová produkcia a lacný dovoz však štrikovanie vytlačili kamsi na okraj, keď nie do zabudnutia, tak do sféry umenia. Keď navštívite galériu a ateliér Krása Vesmírna, na vlastné oči v ňom môžete vidieť živú raritu - štrikujúcu ženu obklopenú jej „uštrikovanou" tvorbou. Dýchne na vás svet plný pokoja, nehy a fantázie, ktorý vlastnoručne stvoril jeden jediný človek. Kostýmová a textilná výtvarníčka RENÁTA ORMANDÍKOVÁ.

Nie je bežné, že umelec sedí v ateliéri, ktorý je zároveň galériou aj obchodom a osobne predáva svoju vlastnú tvorbu. Aké to je?

Nenapadlo mi, že niekedy budem sama predávať. Zo začiatku som sa aj dosť hanbila, keď niekto prišiel do obchodu, schovávala som sa za pultom, akože niečo hľadám. Mala som trému. Svoje veci predávam aj po rôznych obchodoch vo svete, lenže tam nevidím, ako sa zákazníci tvária, správajú, čo si vyberú a prečo.

Teraz ledva niečo urobím, vzápätí niekto príde a kúpi si to, ešte si tie náušnice ani neodfotím, aby som ich mala aspoň zdokumentované. Ľudia sem chodia aj len tak, posedieť si na kávu, lebo im je smutno a tvrdia, že sa tu nabijú energiou. Ale svoje veci im nevnucujem, nehovorím im, čo si majú vybrať. Som málo asertívny predávajúci.

Čo vás motivovalo k vlastnému obchodu?

Mať vlastný butik, bol môj sen už po revolúcii v roku 1989. Samozrejme, že vtedy som na to nemala peniaze a možno ani odvahu. Vždy som našla nejakú zámienku, prečo na to nie je vhodný čas, potom prišlo jedno dieťa, po ňom druhé.

Ale minulý rok sa vo dvore reštaurácie Prašná bašta uvoľnila predajňa s cédečkami. Vždy som si hovorila, že by to bol priestor presne pre mňa. Majiteľ sa ma spýtal, či ešte stále túžim po vlastnom ateliéri. Je to síce malý priestor, ale stále je to lepšie, ako keď som robila doma a každý večer som musela svoju pracovňu zlikvidovať.

Prečo Krása Vesmírna?

Vymyslieť názov bolo peklo, dala som túto úlohu všetkým v rodine, aj kamarátom. Každý mi ponúkal svoje duchaplné nápady, napríklad: Klbko, Štrikula, Shoping centrum, a ja som ich pekne všetky zamietala. Nakoniec sa nám spoločnými silami podaril tento skvost. Prvé, čo ľudia povedia, keď vidia moje veci - jéj, to je krása. No a ja som dodala, že vesmírna a bolo to.

Všetko si to štrikujete a robíte sama?

Úplne sama. Keďže neviem nakresliť návrh na odev, neviem tú predstavu z hlavy dostať na papier, aby to krajčírky vedeli ušiť, všetko si musím vyrábať sama. Inak ma to už ani nebaví. Výsledkom je však len jeden originál.

Podľa čoho oceňujete svoje diela? Dá sa štrikovaním uživiť?

Keď som sa do tohto biznisu púšťala, bola som presvedčená, že nezarobím ani na nájomné a budem každý mesiac v strate. Zatiaľ som však dokázala pokryť všetky výdavky. Takže by som mohla kandidovať na podnikateľku roka.

Cenu stanovujem skôr podľa nápadu, neodráža sa v nej použitý materiál. Občas sem príde skupinka mládeže a poskladá sa kamarátovi na darček. Naposledy bol Marek v Paríži v galerijnom dizajnovom obchode Palace Tokyo, kde mali vystavenú štrikovanú tortu. Poslal mi jej fotku a na rozdiel od mojej štrikovanej torty, táto bola úplne obyčajná, dvojfarebná a stála neuveriteľných tisíc eur.

Musíte sa sústrediť na prácu alebo sa dokážete popri štrikovaní aj zhovárať so zákazníkom?

Nemusím sa sústrediť a ani nepotrebujem k práci ticho. Môžem sa rozprávať a ani sa nepozerám na ruky, čo robím. Kúzelnícky háčkujem. Minule som testovala, či by som vedela háčkovať, keby som oslepla. A išlo mi to.

A štrikovať?

No len háčkovať, bohužiaľ. Pri štrikovaní je to komplikovanejšie.

Kto vás naučil štrikovať?

Mama. Ona tiež štrikovala a háčkovala. Vyrastala som za socializmu, keď sa nedalo veľa vecí kúpiť, tak nás so sestrou celé obháčkovala. Síce sme to neznášali, ale obliekali sme si to. Teraz zase ja mám potrebu obštrikovať svojho syna. Od mala som mu robila všetky hračky, a keď bol bábo, nosil štrikované dupačky. Teraz sa už bráni a aj štrikované hračky sa miešajú s robotmi.

Pletené postavičky sú nielen milé, ale dávate im množstvo drobných, až „dospeláckych" detailov. Každá figúrka je jedinečná, nie je vám smutno, keď sa nakoniec predajú?

Zo začiatku som mala k svojim veciam silný vzťah a bolo mi za nimi hrozne smutno. Teraz si k nim už zámerne nevytváram citový vzťah. Podobné je to aj so šperkami - ak si ich kúpi niekto, koho poznám, niekedy si na ne spomeniem a predstavujem si, či si ich dnes zoberie, akú má ten človek náladu, keď sa rozhodol dať si práve môj šperk na seba.

Pre divadlo GUnaGU navrhujete kostýmy. Aký je rozdiel medzi „ručnou" prácou a navrhovaním kostýmov?

Divadlo GUnaGU je špecifické v tom, že mám úplne voľnú ruku. Herci sa tešia z každého kostýmu, ktorý donesiem na skúšku, bez frfľania si oblečú všetko bláznivé, čo vymyslím. Začala som s nimi spolupracovať už pri predstavení English is easy, Csaba is dead. Téma slovenských mafiánov bola vtedy úplne nová, nielen pre mňa, ale aj pre divákov. Snažila som sa kostýmy štylizovať tak, aby to bolo zábavné, vtipné až gýčové. Prosto, extrém.

Čo to znamená?

Postavy sú tam veľmi jasne charakterovo dané - kto je šéf, kto debil, takže ja som ich len umocnila kostýmom. Je to tak aj v realite, ak má niekto peniaze z mafiánskej činnosti, je zväčša bez vkusu. A to som sa snažila kostýmami vyjadriť. Teraz nahováram režiséra Vila Klimáčka, aby mi napísal hru, akoby „ušitú" pre mňa. Chcem, aby štrikovanie v nej bolo veľmi aktívnym momentom a k nemu halucinogénna scéna a kostýmy. Dúfam, že za túto hru budem nominovaná na divadelnú cenu štrikovaná doska.

Venujete sa aj šperkom. Prečo robíte šperky len pre ženy?

Ja mám rada všetkého veľa, a také sú aj moje šperky. Mužské šperky či doplnky sa vyznačujú značnou jednoduchosťou, a preto ma nelákajú. Šperky, ktoré robím ja, by normálny chlap asi nemal odvahu nosiť. Občas donútim manžela Mareka dať si nejaký z mojich kúskov. Pri jednej významnej príležitosti som ho prinútila pripnúť si na oblek brošňu - vážku. Už cestou v taxíku si ju odopol, lebo ju vraj nedokázal mať na sebe. Ale potom, keď zbadal tú oblekovú nudu, si to rozmyslel a vďaka tomu sa zoznámil s mnohými peknými ženami, ktoré jeho brošňa veľmi zaujala.

Medzi vašou a manželovou prácou je rozdiel nielen vo farebnosti, ale aj v motívoch. Zatiaľ čo vaše práce hrajú farbami a zväčša ide o „bezbolestné" námety, Marek maľuje skoro na hranici bezfarebnosti a jeho postavy trpia, modlia sa, prípadne zobrazujú krajné emocionálne stavy. Ako sa navzájom ovplyvňujete pri tvorbe?

Marek má veľký zmyslel pre humor, ale vtipy maľuje zriedka. Vždy mal témy silné, zachraňujúce svet. Aj teraz - jeho najnovšie obrazy sú modliaci sa muži. Ale niekedy ho poprosím, či by nemohol vytvoriť niečo veselé, čo by sme si mohli dať do bytu. Vtedy sa uvoľní a robí psov, snehuliakov a opice... Takže asi mám na jeho tvorbu vplyv. Ale on ma v mojej tvorbe neovplyvňuje, pretože sa v mojom svete nevyzná. On sa užitému umeniu vôbec nevenuje, tak mi neradí, nehodnotí.

Motívy, ktoré zobrazujete v šperku alebo aj na oblečení, často znázorňujú domáce aj lesné zvieratá, či už prasiatka, veverice, jelene, srny. Prečo?

Raz tu bola staršia pani, ktorá sa úplne zrútila, že ona je kunsthistorička, a že by jej nikdy nenapadlo, že takéto gýče, ktoré ona videla v šesťdesiatych rokoch v Paríži, bude ešte niekto vyrábať.

Ale v podstate, až na túto kunsthysteričku, to funguje na ľudí pozitívne. Ja mám pozitívny vzťah k svojmu gýču. V našich zemepisných šírkach je za gýč označený aj trpaslík, jeleň, muchotrávka, a práve to všetko ja milujem.

Prečo sú vaše výtvarné objekty plné lesku, pozlátky a farieb?

V detstve som obdivovala jednu pani, ktorá predávala na Šafárikovom námestí zmrzlinu. Mala vo vlasoch krásny trblietavý diadém a ja som jej ho každý deň chodila hypnotizovať. Jedného dňa pani nevydržala môj obdivný pohľad a darovala mi ho. Potom som ho hrdo nosila do škôlky. Odjakživa sa mi páčilo všetko jagavé, a preto mám aj zo sviatkov najradšej Vianoce, vtedy si môžem dovoliť robiť najbohatšiu výzdobu nášho bytu.

Úžitkovým predmetom, ako napríklad kávová lyžička, dávate novú podobu vo forme náhrdelníka. Kde beriete inšpiráciu na toto znovuzrodenie vecí do nových významov?

Inšpiráciou sú cesty do cudzích miest, blšie trhy plné retro vecí, secondhandy, galérie, filmy, časopisy... Je to akýsi zhluk farieb, materiálov a detailov, ktoré ma nabijú obrovskou energiou a ja musím hneď začať chrliť nové veci. Určite ma výrazne ovplyvňuje aj môj mladší syn Max.

Keď sa zaujíma o robotov, tak štrikujem robotov. Alebo mal obdobie Williho Wonka z Charlieho továrne na čokoládu, tak som všade robila cylindre. Teraz ho baví Frankenstein...

Kedy vás zaujala recyklácia predmetov pre umenie?

Detstvo som prežila v Starom Meste a potom sme sa presťahovali do Petržalky, ktorá sa stala mojím ostrovom pokladov. Búrali starú Petržalku a ako deti sme chodili medzi ruinami na dobrodružné výpravy, kde som našla svoje prvé úlovky. Boli to nepotrebné veci, ktoré ľudia vyhodili, ale mne sa zdalo, že ich nutne potrebujem.

Aj teraz, keď navštívim mestá, ako sú Paríž či Londýn, nechodím po nákupoch do obchodných centier, ale rútim sa priamo na blší trh. Tam sa premením na straku a všetko, čo sa blyští, zhŕňam do tašky.

Vždy ste chceli byť umelkyňou?

V našej rodine nik nebol profesionálnym umelcom. Otec je však veľmi zručný a tvorivý, vyrábal drevené šperky a misy pre ÚĽUV. Navštevovala som rôzne výtvarné krúžky a pôvodne som sa hlásila na grafiku. Lenže po prijatí na ŠUP-ku ma automaticky pridelili na textil. Neviem, podľa čoho usúdili, že toto bude moja cesta.

Chvíľku som z toho mala traumu, pretože som chcela byť „ozajstnou" umelkyňou, ale potom som si textil obľúbila. Aj pod vplyvom pedagóga Karola Pichlera, ktorý prišiel na ŠUP-ku po absolvovaní vojenčiny a v tých socialistických časoch to bol naozaj zjav. Nosil napríklad kravatu, v ktorej mu plávali živé rybičky.

Aký vplyv má na výtvarníka škola? Je napríklad potrebné študovať vysokú školu?

Myslím, že to nie je nevyhnutné. Ja som sa vtedy zaujímala o módnu tvorbu, aj keď taký odbor ešte oficiálne na katedre textilu neexistoval. Moja diplomová práca mala tému „pánsky pletený odev", pretože sa tomu prakticky nikto nevenoval.

Po skončení vysokej školy som sa naďalej venovala móde a s Leou Fekete, Danielom Brunovským, Barbarou a Barborou Králikovými sme pod hlavičkou Móda Bratislava organizovali zaujímavé prehliadky. Moje pánske kolekcie mi vtedy predvádzali kamaráti herci, režiséri, kameramani, výtvarníci.

Napríklad si spomínam na takúto zostavu manekýnov: Ady Hajdu, Roman Luknár, Maťo Landl, Peter Šimun, Martin Štrba, Richard Stanke, Aleš Votava, Danglár, Laco Teren, Martin Knut, Ormandík a syn... To bol dream team!

Ako vnímali muži, že sú oblečení do pletených nohavíc, tričiek či čiapok, teda materiálu dovtedy viac noseného ženami? Je to moderné aj v súčasnej móde?

Nie je typické, aby muži nosili štrikované nohavice, ale radi nosia svetre a čapice. Skôr to brali ako divadelný kostým, normálny chlap by si však pletené nohavice neobliekol. Pletený odev je vo svete stále v móde. Sú to predovšetkým doplnky, ale sú určené hlavne ženám.

Prečo ste to teda vyrábali pre mužov?

Hrala som sa, možno som len chcela šokovať, a tak to bola pre mňa absurdná predstava - muži v štrikovaných nohaviciach.

Kupoval to niekto?

Svetre áno, ale nohavice nie. Potom som to prestala robiť. Bolo to skôr výtvarné dielo ako nohavice na nosenie do práce.

Prečo ste sa nestali módnou návrhárkou ako vaši spolužiaci?

Módny návrhár by mal mať módny salón, v ktorom by prezentoval svoje kolekcie. To však nie je jednoduché a mne sa to podarilo iba na chvíľu. Spolu s Hanou Převrátilovou sme si otvorili malý obchod, ktorý sa volal Salón Mária Lopez. Bol pomenovaný po hrdinke prvej telenovely vysielanej u nás, ktorá bola krajčírka. Lenže náš obchod existoval len tri mesiace, a potom som stratila chuť vytvárať odevy len tak, do „šuplíka".

Ako sa predáva originálny odev alebo priamo dizajnérske kusy na Slovensku?

Napríklad v Nórsku vnímajú ručnú prácu inak ako na Slovensku. Majú vzťah k ručnej práci a vážia si úsilie, že človek to vyrobí sám a hlavne je to originál.

Pre Slováka je zatiaľ vzácnejšie drahé značkové tričko s vytlačeným nápisom, vyrobené v obrovskom množstve napríklad v Číne. Výsledkom je, že všetci sú oblečení rovnako, akoby v uniforme.

V Bratislave nie sú predajné miesta, galérie, obchodíky s „iným", alebo dá sa povedať s mladým užitým umením. Okrem VŠVU a jej Galérie Medium už nikto iný nepodporuje predaj vecí od mladých výtvarníkov. V našich galérijných obchodoch si môžete kúpiť nanajvýš pohľadnicu.

Prezradili by ste, ako tvoríte?

Často sa mi stane, že začnem od ňufáka a vôbec neviem, čo to bude. Rozhodnem sa až počas háčkovacej jazdy, akú figúrku urobím. Ale háčkujem aj torty, hríby alebo kaktusy. Lepím náušnice a brošne, navliekam náhrdelníky, maľujem obrázky, štrikujem lampy, zaváram mačky...

Mám akýsi syndróm kmitajúcich rúk. Nedokážem len tak nečinne sedieť ani večer pri televízore, háčkujem aj tam.

Nebolia vás ruky?

Bolia. Ale neprekáža mi to. Priznám sa, že často rozmýšľam nad tým, čo budem robiť, keď ma v starobe postihne reuma. Asi budem strážiť v galérii výstavu Marekových obrazov.

Každý umelec sa snaží svojím dielom odovzdávať nejaké posolstvo ľudstvu. Čo hovoríte vašimi umeleckými počinmi ľudstvu vy?

Nemám potrebu robiť umenie s veľkým posolstvom. Prežívam šťastné životné obdobie a chcem, aby aj ostatní ľudia boli šťastní.

Mám rada, keď príde do ateliéru človek a postupne sa rozžiari, až sa začne smiať. Je príjemné vidieť ľudí, ako ich niečo poteší a tie vecičky im urobia na chvíľu radosť.

Čo by ste urobili, ak by sa vám darilo tak, že by ste nestíhali vytvárať nové a nové dielka?

Nechcem, aby moja práca skončila v manufaktúre, že by robil za mňa niekto druhý. Možno by bolo pre mňa zaujímavé, keby si niekto vybral môj návrh a začal ho vyrábať vo veľkom. Možno. Za milión. Mňa totiž vôbec nebaví vyrobiť štyri rovnaké veci.

Nielen, že ma to nebaví, ale ani to neviem zopakovať. Keď mi niekto povie, že chce taký istý sveter, ako som urobila do reklamy, kde ho videli, hovorím, že ja nemôžem urobiť to isté, lebo si nepamätám, ako to vyzeralo. Pre mňa je zábavné práve to, že každá vec je iná.

Renáta Ormandíková (1968) Narodila sa v Šali. V rokoch 1983 - 1987 vyštudovala SŠUP v Bratislave, na oddelení textilnej tvorby. Po skončení VŠVU v roku 1994 sa venuje tvorbe odevov, šperkov, pleteným hračkám a odevným doplnkom. Spolupracuje ako kostýmová výtvarníčka s divadlom GUnaGU, vytvorila filmové kostýmy pre filmy O dve slabiky pozadu a Jazzus a pre desiatky reklamných šotov. Má dvoch synov vo veku 18 a päť rokov. S manželom Marekom Ormandíkom, tiež výtvarníkom, žije a tvorí v Bratislave.

Autor: Miriam Petráňová / TV OKO