Práve ste sa vrátili z Nepálu. Ako to tam aktuálne vyzerá?
Situácia je po troch mesiacoch rozhodne lepšia, v hlavnom meste sú následky veľkých zemetrasení už viac-menej odpratané. Do Káthmandú sa vrátil život, opäť to tam pulzuje tak ako predtým, aj keď cítiť, že ľudia sú smutní v porovnaní s tým, akí boli. Od veľkých zemetrasení, aj keď o tom médiá neinformovali, bolo ďalších 220 zemetrasení a všetky nad štyri stupne Richterovej stupnice, čo je dosť. V podstate sa zem trasie každý deň. Nepálčania stále žijú v strese, nevedia ovládnuť strach, majú hysterické reakcie. Mnohí z nich trpeli posttraumatickým syndrómom, nechceli sa pohnúť z miesta, nedokázali ísť do práce či do školy, najesť sa. Dnes už mnohí z nich našli vnútornú silu, skoro ráno idú na pole a na kúsku zeme sa snažia niečo si vypestovať, aby mali zásoby na zimu, keďže zemetrasenie im všetko vzalo.
Čo Nepálčania aktuálne najviac potrebujú?
Prvá pomoc im už bola poskytnutá – základná zdravotná starostlivosť o zranených a prvá psychologická pomoc pre tých, ktorí prežili. Vytvorili sa zdravotné zariadenia, v školách centrá pre deti. Identifikovali sme tých, ktorí potrebovali odbornú pomoc. V Nepále je teraz najväčším problémom psychické zdravie. Následky zemetrasenia sa dajú vyčísliť v počte padnutých domov, mŕtvych a zranených, ale to, že tí, čo prežili, trpia duševne, je nevyčísliteľné. Keď sa nelieči psychická bolesť, ľudia nemajú možnosť povedať, čo ich trápi a dostať na to spätnú väzbu. Aj preto sa snažíme s nimi rozprávať, aby si uvedomili, čo sa stalo, učíme ich prevencii, čo robiť, keby to znovu prišlo. Dostávajú aj informácie o prvej pomoci.
Aké ste mali pocity, keď ste tam prišli tesne po nešťastí?
Ťažko povedať, ale určite nie bezmocnosť, lebo keby som sa cítila bezmocne, tak tam nič neurobím. V prvých momentoch je málo času a veľa práce. Situácia pri katastrofách je vždy rovnaká – veľa ľudí, ktorí potrebujú pomoc, zranení, zničené domy a infraštruktúra. Treba začať rýchlo pracovať, najskôr zistiť, či fungujú postupy, ktoré máme v rámci organizácie zavedené. Každý humanitárny pracovník je vystavený stresu, smrti a ťažkým príbehom, v čase, keď sme v teréne, však nie je priestor zamýšľať sa nad tým a človek to musí rýchlo spracovať. Postihnutí ľudia musia cítiť, že sme im prišli pomôcť, nemôžeme sa tam rozplakať alebo sa z toho zrútiť.
Máte aj konkrétny príklad pomoci v Nepále, ktorý vo vás zarezonoval?
Napríklad žena, ktorú k nám priniesli v stave, že nevedela, aký má problém. Mala obe ruky zakrvavené a zodraté. Zistili sme, že v ruinách jej zomreli štyri deti a ona sa ich snažila rukami vyhrabať, ale sa jej to nepodarilo a dostala sa do štádia, že to vytlačila preč a bola vo veľmi vážnom stave. Ale dostala sa z toho najhoršieho, hľadá teraz svojho manžela, ktorý nebol vtedy v Nepále. Nám sa podarilo nájsť jej ďalšiu rodinu, aby neostala sama. Pozitívne je to, že sme dokázali odrodiť hneď v prvých dňoch deti a ženy nedostali sepsu. Je to také symbolické, že na troskách rozmláteného Nepálu sa rodí nový život. Je pekné vidieť to, ako si ľudia vzájomne pomáhajú, starajú sa jeden o druhého. Ten, čo má viac jedla, sa rozdelí so susedom, ktorý nemá čo jesť.