Naučte sa chváliť mužov

Tridsaťpäťročná Marcela je na prvý pohľad atraktívna mladá žena, ktorej by mali muži kľačať pri nohách. Skutočnosť je však úplne iná.

Mala už niekoľko vážnych známostí, ale žiadny vzťah jej nevydržal dlhšie než rok. „Zakaždým je to veľmi podobné,“ sťažuje sa.

„Najprv sa nekriticky nadchnem, no zakrátko zistím, že muž, ktorého som si vybrala, má nejakú neprekonateľnú chybu. Buď je príliš zahľadený do seba a správa sa ľahostajne, alebo na mne príliš visí. Jedno ani druhé mi nevyhovuje.“

Jej partnermi boli muži rôzneho veku a postavenia. Ani pri jednom však nemala pocit, že by bol ten pravý.

Väčšinu vzťahov ukončila sama z vlastnej vôle. „Keď vidím, že to nemá pre mňa význam, tak z toho radšej vycúvam,“ konštatuje.

Zvláštne je, že ideálne vzťahy s mužmi nemá ani v práci. „Podľa mňa je to tým, že ich málo chválim,“ tvrdí.

„Iné kolegyne mužom pochlebujú, a tak si ich ľahšie omotajú okolo prsta. Ja to nedokážem. Mám predsa svoju hrdosť.“

Keď sa hlbšie zamyslí nad priebehom svojich ľúbostných vzťahov, priznáva, že to je aj v tejto oblasti podobné.

Na pozitívne vlastnosti bývalých partnerov si spomína len veľmi nejasne, keď sa však rozhovorí o ich negatívach, nevie skončiť.

Mužov, s ktorými žila, dokázala oceniť len vo výnimočných situáciách, väčšinou len vo fáze „prvotného nadšenia“, ako to sama nazýva.

Tí, s ktorými pracuje, sa od nej pochvaly ešte nedočkali. Za to, pokiaľ ide o kritiku, tej si od nej užili viac než dosť.

Boj s opačným pohlavím

Prečo sa niektoré ženy správajú k mužom ako k nepriateľom? Všímajú si na nich viac zlé ako dobré stránky, ťažko sa v ich spoločnosti dokážu uvoľniť a nevedia im povedať nič lichotivé.

„Mám pocit, že by ma to ponížilo,“ vraví Marcela. „Viem, že muži si potrpia na lichôtky, ale je pod moju úroveň takto s nimi manipulovať.“

Názor odborníčky:

K téme sa vyjadruje Elena Tomková, psychologicka, Poradnapsychologicka.sk

Podľa psychologičky Eleny Tomkovej je však za jej neprístupnosťou pravdepodobne niečo iné. Príčiny môžu byť vo veľmi dávnej minulosti.

„Do veku približne troch rokov sa v nás utvára základný pocit zo života,“ vysvetľuje psychologička.

„Vtedy si uvedomíme, či je pre nás svet bezpečným miestom, kde sa dá tešiť a plniť si svoje sny, alebo nebezpečným miestom, kde sa treba takmer všetkého a všetkých báť. S tým sa spája pocit, či a nakoľko sa dajú veci, ktoré sa nám dejú, ovplyvňovať.“

Ak sa z nejakého dôvodu ocitneme v ranom veku v situácii, že sa dostaneme do pozície obete a okúsime na vlastnej koži pocit bezmocnosti, neskôr sa môže stať, že tento pocit prenesieme do nejakej dôležitej oblasti nášho života, napríklad do vzťahov s mužmi.

Podľa Eleny Tomkovej to má istú logiku. Muži sú fyzicky silnejší, agresívnejší. Žena, ktorá uviazla v pozícii obete, môže sa pri nich cítiť zraniteľná a nadobudnúť pocit, že sa potrebuje pred nimi brániť.

Takto nejako vzniká boj s opačným pohlavím. Niekedy aj na celý život.

Druhou možnosťou je, že sme síce v ranom detstve obeťou neboli, ale že mala taký pocit zo života naša matka a nechtiac ho na nás preniesla.

Žena, ktorá uviazla v negatívnom postoji k mužom, by sa mala podľa Eleny Tomkovej zamyslieť nad tým, aké boli vzťahy v jej pôvodnej rodine.

Ako sa správal otec a ako na to reagovala matka. „Dieťa prirodzene súcití s rodičmi, chcelo by ich zbaviť bolesti, preberá na seba za nich zodpovednosť,“ vysvetľuje psychologička.

„Ochraňuje slabšieho rodiča a veľmi pravdepodobne preberá na seba vzorce správania od dospelých.“

Cesta k sebe

Problém je, že na udalosti do tretieho roku života sa väčšina ľudí nepamätá. Spracovať zážitky z raného detstva je bez odbornej pomoci nemožné.

Existujú však rôzne formy terapií, ktoré nám tento zázrak umožňujú. Niektorí psychológovia dokážu dokonca oživiť spomienky z prenatálneho štádia, napríklad pomocou hypnózy.

Keď si žena uvedomí, čo bolo prvotnou príčinou jej nepriateľského postoja k mužom, má väčšiu šancu uchopiť tento proces do svojich rúk a niečo so sebou urobiť.

Ak jej problém zatiaľ nedorástol do patologických rozmerov, môže sa najprv pokúsiť vyriešiť ho aj sama, bez toho, aby musela oživovať staré traumy z minulosti.

Na začiatku je dôležité uvedomiť si, že ak sa nám všetci muži zdajú neprístupní, nespoľahliví alebo nejako inak negatívne naladení, je jasné, že chyba nemôže byť v nich, ale že ju treba hľadať v sebe.

Ľudia sú rôzni a ak ich selektujeme len na základe pohlavia, niečo v našom pohľade nie je v poriadku.

Problémy v komunikácii s mužmi sa môžu stať pre ženu dôležitým prostriedkom k sebapoznaniu. Ak sa na ne dokáže pozrieť s nadhľadom, môže ich využiť na osobný rast.

Pre Marcelu to bude dlhá cesta s neistým výsledkom, dôležité však je, že sa na ňu odhodlala vykročiť.

Impulzom bolo povýšenie jej kolegyne, ktorá nie je o nič kompetentnejšia, kvalifikovanejšia ani šikovnejšia než ona, má však niečo podstatné, čo Marcele chýba – schopnosť chváliť ľudí bez ohľadu na to, či sú to muži, alebo ženy.

Keď sa to stalo, cítila sa veľmi ukrivdená. Napokon však pripustila možnosť, že na celej situácii môže mať svoj podiel.

Ak ľudia nie sú z našej strany oceňovaní, nemôžeme čakať, že sa budú v našej prítomnosti cítiť dobre a že nás budú podporovať. Vo vzťahoch s opačným pohlavím platí táto zásada možno aj dvojnásobne.