Prečo ste sa rozhodli spojiť naoko nespojiteľné odbory a študovať IT aj kultúru zároveň?
Vždy som mala blízko ku kultúre, k divadlu a umeniu. No zároveň som si vždy uvedomovala, že mi na čisto vizuálnom umení či na umení, na ktoré sa „len pozeráme“, niečo chýba. Do informatiky som sa pustila, pretože ma to ťahalo k technológiám, manažmentu a pochopeniu toho, ako veci fungujú, ako sa dajú rozložiť a zlepšiť. V IT aj v kultúrnom odbore som študovala manažment, a tak som začala sledovať paralely v riadení v dvoch odlišných doménach a mohla som si vyskladať práve to najlepšie pre seba.
Ako ste sa dostali k myšlienke cirkusu?
Začalo sa to tak, že som oslovila svoju kamarátku z detstva, vyštudovanú herečku VŠMU, ktorá si v Karlovej Vsi založila občianske združenie, divadelný súbor. Keďže som študovala práve riadenie občianskych združení v oblasti kultúry, navrhla som jej, že jej pomôžem s marketingom a komunikáciou, plánovaním akcií, projektovým riadením, fundraisingom či grantmi. Bola tým nadšená a súhlasila. Začala som jej teda pomáhať v divadle a tam vznikol aj náš spoločný projekt cirkusovej školy. Ja som vtedy o krúžkoch, kde sa môžu ľudia učiť žonglovať, robiť akrobaciu či klauniádu a všetko to pospájať s divadlom, absolútne nič netušila. Aj keď som študovala v Čechách, kde bol nový cirkus historicky silným prúdom, v škole ho nik nespomenul. Túto myšlienku mi vnukla až moja súčasná kolegyňa, bábkoherečka Helena Škovierová, s ktorou sme projekt spolu dali dokopy. Ona je prapôvodcom myšlienky, ja som dala projektu reálne kontúry. S projektom „Youth Circus school“ sme uspeli v jednom grantovom programe v roku 2013, dostali sme finančnú podporu, a to bol pre nás záväzok skutočne začať.
Prečo vás zo všetkých možných dramatických umení zaujal práve cirkus?
Zlomový bod prišiel, keď sme zrealizovali náš prvý denný tábor pre deti v júli 2013. Mali sme tam asi pätnásť detí, ktoré s nami denne tri hodiny trénovali cirkusové umenie. To, čo ma presvedčilo, bola ich záverečná šou. Za 15 hodín tréningu sa deti dokázali naučiť žonglovať, predvádzali vzdušnú akrobaciu, stavali pyramídy a ja som neverila, že to nerobili už niekedy predtým. Na záver mali dvadsaťminútové vystúpenie a sami rodičia svoje deti nespoznávali. Vtedy som si povedala, že robiť práve toto pre deti má zmysel. Bolo úžasné vidieť, čo všetko sa deti dokážu naučiť. Navyše mali aj zdravý pohyb, ktorý ich veľmi bavil. Druhým dôvodom boli rodičia – dospeláci. Jeden otecko vošiel do našej sály a uvidel tam zavesenú trapézu. To je taká cirkusová hojdačka na dvoch lanách. Oči mu zažiarili a chcel si to hneď vyskúšať. Vyliezol na ňu a spustil sa dole. Vtedy mu z vreciek vypadli dva telefóny, bol však zo svojho triku taký nadšený, že mu to bolo úplne ukradnuté. Tu som si uvedomila, že aj dospelý človek pracujúci ako manažér sa dokáže z cirkusu tešiť. Dospeláci sa vďaka cirkusu môžu znova vrátiť do svojho detstva a radovať sa z vecí, ktoré si vždy chceli vyskúšať, a prekonávať tak svoje možnosti. Takže prečo nie cirkus aj pre dospelých?