V oblasti sexuológie ste jednou z najuznávanejších odborníčok na Slovensku, ako ste sa vlastne k tejto profesii dostali?
Toto sú najťažšie otázky, pretože povedať, ako to bolo, sa zdá jednoduché. Ku mne psychiatria prišla nejako sama a zlákal ma aj skvelý kolektív ľudí, pri ktorých som mala možnosť vyrásť. K sexuológii som sa potom dostala postupne, zdalo sa mi prirodzené uberať sa týmto smerom. Začala som sa tomuto odboru venovať, naberať skúsenosti a vidieť doň. Nie je totiž len o tom, že niektorým ľuďom niet pomoci, ale veľa ľuďom možno pomôcť. Nikdy som neoľutovala svoj výber.
Sexuológia nebola predtým taká prístupná a otvorená téma ako dnes, zlákala vás z medicínskeho hľadiska alebo v tom bola aj zvedavosť?
Určite aj zo zvedavosti. Nezdá sa mi však, že dnes je sexualita otvorenejšia, ako bola kedysi. Sexualita človeka je základ, akási červená niť, ktorá nás spája s dávnymi časmi, s pračlovekom, inštinkt, ktorý nás smeruje k tomu, aby sme si hľadali niekoho, kto sa k nám najviac hodí. Tento inštinkt je silnejší než vôľa a rozum. Prečo o sexualite nerozprávať prirodzene, otvorene, kultúrne, bez dvojzmyslov a tak, aby tomu ľudia rozumeli? Aby sme ich oslobodili práve od tých dvojzmyslov, neistoty, strachu, či budú všetko vedieť? Tam som videla svoju cestu a celý život sa o to snažím.