Etnologička Tatiana Podolinská žila medzi Indiánmi aj v rómskej osade

Prečo ste sa rozhodli pre religionistiku a skúmanie náboženstiev či náročnú tematiku rómskej kultúry? Čím vás fascinuje?

Keď sa ma v siedmej triede na základnej škole opýtali, čím chceš byť, odpovedala som bez váhania, vedkyňa! Páčili sa mi prírodovedné odbory, tušila som v nich nejaké tajomstvo, ale niečo mi tam chýbalo. Príbehy. Odkedy som sa naučila čítať, čítala som všade a všetko. Nakoniec som sa rozhodla študovať históriu a filozofiu. Keď som sa dozvedela, že sa otvoril odbor religionistika, veda o náboženstvách, zrazu som vedela, že to je presne to, čo chcem študovať a neskôr aj skúmať. Náboženstvo je niečo, čo tento svet presahuje, každý sa ho snaží nejakým spôsobom dotknúť, alebo sa s ním nejako vyrovnať. Mojou úlohou je pozorovať, akými rôznymi spôsobmi to ľudia robia. Z pozície vedy pre mňa nie je dôležité dokazovať, čo je a čo nie je ´pravda´, pre mňa je kľúčové, že tomu ľudia veria. To je hranica, na ktorej sa ja dotýkam tajomstva, ´ich slovami´.

Na svete je veľa náboženstiev, laikovi sa natíska otázka, ktoré je to pravé?

Väčšina náboženstiev hlása, že pozná konečnú a pravú pravdu o tajomstve. Náboženstvo je zložitý, zvykovo udržiavaný a kultúrne konštruovaný komplex okolo ´tejto Pravdy´. Od rituálov a sviatkov cez etický kódex, stravovací kódex, systémy viery, participácie. Máme toľko výpovedí o tajomstve, koľko je kultúr, alebo presnejšie povedané, toľko, koľko je ľudí.

Výskum etnológa, antropológa si vyžaduje aj prácu v teréne a obrovský kus odvahy, s čím všetkým ste sa osobne stretli?

Zažila som na vlastnej koži akoby „obrátený rasizmus“. Rok sme žili medzi Indiánmi Lacandóncami v chiapaskom pralese v Mexiku. V prostredí týchto pomenších ľudí čokoládových tvárí pôsobí biela tvár a iná výška vyslovene rušivo. Cítite sa zrazu nepríjemne, môžete zažívať aj pocity ohrozenia. Oni sú ´hač vinik´ teda „praví ľudia“. My sme pre nich podradné bytosti. Ja som bola v Mexiku ´šuna´, čo v preklade znamená cudzinka, v Guatemale som „gringa“ a v rómskej osade „gadžovka“. Z ľudí sa nestanú priatelia za deň. Po deviatich mesiacoch strávených s Lacandóncami však už novonarodené dievčatko dostalo meno Čan Nuk Tatiana.

Zažili ste v teréne kuriózne a nebezpečné situácie?

V Chiapase sme boli v čase občianskej vojny, vojenské hliadky nás vyťahovali z autobusu a fotili nás ako doklad toho, že sme prešli živí cez ich kontrolný bod. Ja som to najskôr rázne odmietala, lebo som od žien vedela o živom obchode s fotografiami za účelom čiernej mágie. Alebo som privoňala k jednej neškodne vyzerajúcej rastline s názvom „tu šikin“, čo v preklade znamená „zhnité ucho“. Na moje nemilé prekvapenie skutočne je hodná svojho mena, keďže už privoňanie spôsobuje ušnú infekciu. Podobne sme z neznalosti kúrili jedovatým drevom. Výskumy robím aj v Guatemale, čo je druhá najnebezpečnejšia krajina na svete. Aj pouličné obchody so žuvačkami a drobnými sladkosťami sú zamrežované a vodiči autobusu sa strieľajú pre pár drobných mincí v autobusovej pokladničke. Na Slovensku som zase napríklad robila výskum v Plaveckom Štvrtku v čase, keď tam práve prebiehal otvorený konflikt medzi viacerými znepriatelenými rómskymi rodinami.

Aké úspechy považujete vo svojej doterajšej práci za najdôležitejšie?

Zo svojich projektov som hrdá na celoslovenský výskum mapujúci všetky cirkvi a náboženské hnutia medzi Rómami. Skúmali sme, čo všetko sa mení v živote Rómov pod vplyvom práce rôznych misií. Výsledkom výskumu bolo, že keď sa s Rómami intenzívne a dlhodobo pracuje, ich život sa mení k lepšiemu. Momentálne sme pripravili veľkú publikáciu z pera 17 slovenských i zahraničných autorov o Rómoch a ich živote v majoritnej spoločnosti na Slovensku. Ide o komplexné dielo, ktoré nevynecháva ani ´horúce´ a málo známe témy.

Má rodina a synovia pochopenie pre vašu prácu?

V detstve som dosť trpela, keď sme sa často sťahovali. Doteraz je pre mňa mimoriadne dôležitá stabilita a pokoj. Niekedy vravím, že by som ´zabila´ svojich rodičov, keby boli takí, ako sme teraz my, ale naše deti sú rady v pohybe. Od začiatku ich všade berieme so sebou. Starší bol prvýkrát v pralese ako 2,5-ročný, ten mladší mal 4,5 mesiaca.

Darí sa vám skĺbiť prácu a rodinu?

Nechcela by som tu sypať recepty z rukáva, ani sa tváriť, že je to jednoduché. Je to do veľkej miery každodenná improvizácia a vec kompromisov. Niekedy uprednostním prácu, vtedy ide všetko bokom, nežehlím, neupratujem, domácnosť ide na minimálny chod. Inokedy sa venujem rodine a vtedy neotváram laptop ani nedvíham mobil. Chce to zo strany rodiny aj partnera veľkú mieru tolerancie a podpory. Možno by som bez rodiny napísala o pár kníh v živote viac. Na druhej strane viem, že bez funkčnej rodiny by som to nedokázala, nie som ten typ. S manželom sme obaja vo vedúcich funkciách a projektovo vyťažení. V istej chvíli sme si museli povedať, že treba ubrať z položky práca, nie z času tráveného spolu a s rodinou.

Máte čas aj na koníčky? Čo vás nabíja energiou?

Som typ človeka, ktorý sa potrebuje hýbať. Takže som mala fázu, keď som chodila do fitnes a plávať. Najnovšie tancujem mexické folklórne tance. Ešte veľa a dobre spím. Milujem tiež amatérsku fotografiu. Fotím detaily vecí, až na poslednú okom viditeľnú úroveň, napríklad pri varení, rozkrojenú hlávku červenej kapusty alebo cibule či ušľahaný sneh. Pre mňa sú to celé ´svety´. Tiež rada píšem. Sú to také osobné zápisky, niekedy mikropríbehy do desať riadkov. Ešte zbieram vejáre z rôznych období a kútov sveta. Všetko, čo sa na tento účel používalo a používa. Neverili by ste, aká je rozmanitá táto kategória, opäť v závislosti od kultúry. To všetko ma učí, že nejestvuje jeden privilegovaný prístup k svetu.

Na cestách ste určite ochutnali rôzne kuchyne, inšpirovalo vás to?

Varím výhradne v hlinených mexických riadoch. Viem uvariť dobré jedlo za 10 – 15 minút. Myslím, že varenie má niekoľko základných princípov. Ak napríklad na polievku začnete nazerať ako na vývar, dokážete chutne vyvariť čokoľvek. Ak sa pýtate na líniu, po pravde odpoviem, že si ju strážim celý život. Som labužníčka, milujem dobré a s láskou uvarené jedlo. Radšej zjem málo, ale veľmi dobrého. Nedokázala by som zjesť fastfood v pokluse na ulici. Alebo jesť v prostredí, kde sa ľudia hádajú či je neporiadok na stole. To radšej nejem.

Čo je vo vašej práci pre vás najťažšie?

Trápi ma, že v súčasnosti sa na Slovensku na spoločenské a humanitné vedy pozerá, akoby boli neužitočný luxus, ale nemôžeme všetko merať len mierou priameho ekonomického zisku. Spoločnosť je ako veľká rodina, financie sú dôležité, ale pohromade ju držia spoločné hodnoty a pravidlá, zvyky. História, jazyk, národné povedomie, náboženstvo, umenie, morálka, zdravá rodina, zdraví, slobodní a tvoriví jednotlivci. Spoločenské a humanitné vedy strážia a skúmajú tieto hodnoty a písané (aj nepísané) pravidlá našej spoločnosti. Ako riaditeľka ÚEt SAV najčastejšie zápasím s nedostatkom financií na vedu. Ľudsky je pre mňa najťažšie prepúšťanie pracovníkov. Iste, chápem, že treba šetriť štátny rozpočet, ale príde mi ekonomicky neefektívne prepustiť jediného odborníka na Slovensku, povedzme, na slovenskú čipku a výšivku. Investícia do jeho vzdelania a niekoľko desiatok rokov v teréne a v archívoch niekoľkonásobne prevyšuje úsporu jeho platu po prepustení. Podobne je pomerne ťažké motivovať ľudí, aby dosahovali špičkové európske výkony za slovenské platy.

Aké máte najbližšie plány?

Okrem niektorých striktne vedeckých projektov mám aj jeden „poloprofesionálny“ cieľ. Počas niekoľkomesačných pobytov v Guatemale sa mi podarilo nazbierať množstvo cenného materiálu.

Zbierala som tu ´strašidelné historky´. Ide o príhody, ktoré väčšina ľudí zažila na vlastnej koži, alebo ich počuli z rozprávania v rodine. Tu na Slovensku keď zbierame príbehy o nadprirodzených bytostiach, musíme ísť za najstaršou generáciou, a aj tá ich pozná len z rozprávania. Tam vám povie deväťročný chlapec, že včera videl ´vládcu lesa´, pre nás nadprirodzenú bytosť, ale pre nich je to úplne prirodzené. Mojim plánom je preto napísať knižku pre ´normálnych ľudí´, kde budú jednotlivé strašidelné historky zasadené do situácií, v ktorých mi boli vyrozprávané.

Čo vás vaša práca naučila?

Naučila som sa pracovať s časom a s hodnotami. Vždy, keď sa vrátim z výskumu, tak si ´debordelizujem´ hlavu, to znamená, že si poupratujem hodnoty a uvedomím si, že čas máme všetci rovnaký. Hoci aj ja súperím denne s časom, snažím sa odstraňovať naháňanie za vecami, lebo to len vyčerpáva. Pomáha, keď konfrontujete svoj život so životom veľmi chudobných ľudí. Mnohí sú možno šťastnejší ako my. Umenie života je byť šťastný s tým, čo máme. Nepotrebujeme veľa, v skutočnosti máme priveľa. Keď si to uvedomíme, môžeme namiesto hromadenia vecí, zážitkov a vedomostí len pre seba začať dávať iným.

VIZITKA:

Tatiana Podolinská (42)

Riaditeľka Ústavu Etnológie SAV v Bratislave sa zúčastnila na niekoľkých medzinárodných projektoch zameraných na výskum religiozity Rómov a domorodých náboženstiev v Strednej Amerike. Je držiteľkou viacerých ocenení, v roku 2012 a 2014 získala Cenu Slovenskej spoločnosti na štúdium náboženstiev za najlepšiu vedeckú publikáciu v oblasti štúdia náboženstiev. Je členkou viacerých medzinárodných spoločností na výskum náboženstiev (ISSR, ESA) a medzinárodnej spoločnosti pre rómske štúdiá (GLS). S manželom Milanom Kováčom má dvoch synov, Sebastiána a Damiána.

Foto: A. Lodes

Vizáž: Hany Lednar

Styling: Jana Milatová

Ďakujeme za poskytnutie priestoru exkluzívnej predajni nábytku Elmina.