Profesorka Katarína Horáková vie, kde hľadať šťastie

Mnohí ľudia sa začnú zaujímať o správne stravovanie až vtedy, keď príde nejaký zdravotný problém. Ako to bolo u vás?

Tiež som bola v takejto etape života. Vrhla som sa na štúdium, neskôr prišla rodina, potom ma zaujímala kariéra. Tým, že som sa celým svojím telom a dušou venovala zamestnaniu, vyčerpávala som sa, mala som málo energie. Ťažkosti s trávením som mala už počas školy, ale zlom u mňa nastal až oveľa neskôr – s prejavmi dny. Mala som šťastie, že som stretla istého pána, ktorý mi odporučil radikálne zmeniť stravu. Vyradila som určité potraviny ako mlieko a maslo, hoci som ich mala rada. Poradil mi jesť ryby a veľa zeleniny, aby som získala dôležité chýbajúce živiny. Začala som dodržiavať pitný režim, vtedy sa to ešte nezdôrazňovalo ako dnes. Ráno som začala s pohárom vody, bylinkovým čajom s celým citrónom a raňajkovala som len ovocie. Po desiatich dňoch som úplne ožila a po celkovej úprave stravy som sa zrazu, vtedy päťdesiatnička, cítila ako tridsaťročná. Aj všetky prejavy ochorenia postupne prešli.

Vás by zrejme už nikto nezlákal na vyprážaný rezeň s hranolčekmi, pravda?

Na rezeň sem-tam áno, na hranolčeky určite nie. Neznamená to, že si nemôžeme dovoliť jesť aj takéto veci, ale nie každý deň. Keď vidím, ako si niekto pochutnáva na vyprážanom syre s ťažkou majonézou, bez zeleniny, je mi z toho smutno. A navyše ešte jedlo poriadne neprežuje, mysliac si, veď žalúdok pracuj! Títo maškrtníci musia vynaložiť veľmi veľa energie na trávenie. Telo tým vyčerpávajú, cítia sa unavení. Občasné prehrešky sú však odpustiteľné, dôležitý je celkový spôsob života. Pretože keď človek po niečom veľmi túži a nezrealizuje to, stáva sa úplne posadnutým. V jeho podvedomí to pretrváva, a potom sa ho zmocňuje nespokojnosť. Takže občas si treba dopriať, napríklad keď cítim, že si moje telo pýta čokoládu, tak si ju dám. Samozrejme, len dva-tri kúsky, nie celú a nie často.

Téme mozgu sa venujete aj vo svojej poslednej knihe. Zaujal ma v nej výrok, že máme dva mozgy – ten druhý je vraj v čreve, ktorý vyrába ešte viac hormónu šťastia ako mozog. Znamená to, že sa ku šťastiu môžeme „prejesť“ správnou stravou?

Áno, jedny z najnovších poznatkov hovoria, že v čreve sú určité baktérie, ktoré vysielajú signály do mozgu. Doteraz sme si mysleli, že všetko riadi mozog, a odtiaľ idú príkazy do celého tela, ale ten ovplyvňujú tiež signály z čreva. S jedným laktobacilom sa robili pokusy a dokonca sa už aj vie, kadiaľ prechádzajú signály do mozgu. Touto cestou prechádzajú aj hormóny šťastia. Ľudia, ktorí majú črevo zanesené, sú väčšinou depresívnejší. Poznám prípady, keď nepomohli ani antidepresíva. Vtedy treba vyčistiť organizmus a udržiavať ho potom správnou výživou.

Jeseň je obdobím, keď nás pomerne často sužujú prechladnutia či chrípka. Prezradíte svoj recept, čo robíte, keď cítite, že na vás niečo „lezie“?

Keď som chodila ešte do práce, minimálne dvakrát do roka som dostala chrípku. Bežne som išla na prednášku chorá, lebo som si myslela, že som nenahraditeľná. Síce som naozaj nemala nikoho, kto by ma zastúpil, ale nebolo to správne. Teraz ma už chrípka netrápi. A ak náhodou cítim, že predsa len na mňa niečo ide, mám svoje prostriedky, ktoré zabránia tomu, aby choroba prepukla alebo aspoň zmiernim jej priebeh. Na sebe mám odskúšané vysoké dávky vitamínu C a rakytníkový olej, ktorý si pri nádche dávam vo forme kvapiek priamo do nosa. Ak sa napriek tomu nádcha objaví, väčšinou je za dva dni preč. Treba ju však zachytiť v úplnom začiatku. Okrem toho užívam chlorellu, to je sladkovodná jednobunková riasa, ktorá obsahuje plno živín, antioxidantov i prírodné antibiotikum, rovnako ako rakytníkový olej.

Veľmi dôležitý je aj pohyb. Ako sa udržujete v kondícii?

Raz týždenne chodím predcvičovať pilates. V práci som veľa času presedela nad mikroskopom a mala som dosť veľké problémy s chrbticou. V tom čase sa u nás o tomto cvičení ani nechyrovalo. Dozvedela som sa o ňom z jedného nemeckého časopisu. Dnes chodia so mnou cvičiť ženy rôzneho veku, mladé aj staršie, ale všetky majú výbornú kondíciu. A ja musím mať navrch. Musím cvičiť zároveň s nimi, inak sa už obzerajú, prečo som prestala. Okrem toho si doprajem každý deň intenzívnu chôdzu a chodím plávať. Kedysi som sa venovala turistike, teraz som ju vymenila za záhradu. Máme ju v prudkom svahu, takže musím prejsť niekoľkokrát hore-dole, aby som v nej niečo porobila. Po zime vždy cítim, ako mi tento pohyb veľmi chýbal, kopec je vtedy veľmi vysoký (smiech).

Okrem pohybu a správneho stravovania radíte tiež počúvanie hudby. Práve hudbe ste sa venovali predtým, ako ste sa vydali na vedeckú dráhu. Nikdy ste neoľutovali svoje rozhodnutie vymeniť umenie za laboratóriá a prednáškové sály?

Nie, nikdy som to neoľutovala. Hudbe som venovala svoje tínedžerské obdobie. Hrala som aj s bratom na klavíri a na husliach. Brat bol veľmi talentovaný. Pretekali sme sa, kto je lepší. Naša mama bola nešťastná z toho, že obidvaja sa chceme venovať hudbe. Stále mi hovorila, že by som mohla skúsiť aj niečo iné. Tak som jej povedala, aby išla za mojou profesorkou, ktorú som obdivovala. Učila fyziku, matematiku, a pritom nádherne hrala na husliach a krásne maľovala, preto som ju považovala za kompetentnú osobu, aby rozhodla. Poradila mi, aby som robila hudbu ako hobby a odporúčala ma na medicínu. Nikdy som nebola zaťatá, tvrdohlavá, nemala som takú povahu, takže som jej návrh prijala a išla na gymnázium. Najťažšie však bolo povedať pani profesorke Vilimovej, ktorá ma pripravovala na konzervatórium, že tam nepôjdem. Bolo to tesne pred skúškami z klavíru. Na ten moment nezabudnem, aká bola nešťastná a ako ma vyhrešila, že zahadzujem talent, ale prežila som to. Aj teraz mi ešte idú slzy do očú.

Napokon ste išli študovať biológiu a rozhodli ste sa nepochybne dobre...

Viete, nedávno som nad tým uvažovala. Bola som vyslovene mestské dieťa, Bratislavčanka s trojjazyčným pozadím, vyrastala som na Jakubovom námestí. Bola vojna a vláda nariadila, že rodiny s deťmi sa musia z tejto lokality vysťahovať. Dokonca sa nám vtedy skončil školský rok o mesiac skôr. Evakuovali nás do Podunajských Biskupíc, vtedy to bola dedina, pripadalo nám to ďaleko od Bratislavy. Tam som zrazu objavovala nový svet – zvieratká, rastliny... Úžasne to na mňa zapôsobilo, práve tam som zistila, aký mám hlboký vzťah k prírode.

Študovali ste na Prírodovedeckej fakulte UK, ako ste sa napokon prepracovali na Chemickú fakultu STU?

Na škole nám prednášal mikrobiológiu profesor Nemec z Chemickej fakulty, kde som sa s ním zoznámila. „Otravovala“ som ho, lebo mi učarovali mikroorganizmy a túžila som robiť pokusy. Presedela som pred jeho pracovňou celé hodiny... Konečne mi zadal úlohu a možnosť robiť pokusy u jeho asistenta. Mnohí na mňa zazerali, pretože som bola z inej školy. Môj pokus vyšiel dobre, mala som šťastie. Odvtedy sa mi otvorila cesta na túto fakultu. Po úspešnej obhajobe diplomovej práce u profesora som sa stala na jeho katedre asistentkou, a tak sa začala moja kariéra.

Na ktorý svoj úspech ste najviac pyšná?

Na túto otázku neviem jednoznačne odpovedať. Som hrdá na to, že mi publikovali vedecké články v rôznych zahraničných špičkových časopisoch, najmä v období pred revolúciou. Nebolo to ľahké, pretože vtedy bolo potrebné aj politické schválenie, kým sa článok vôbec mohol poslať na uverejnenie. Potom to, že som mala a aj mám úspešných absolventov, študentov, ktorí sa uplatnili u nás i v zahraničí. Sem-tam sa dokonca s niektorými stretávam a mám z nich radosť. Okrem toho ma milo prekvapili ocenenia z Literárneho fondu, z Farmaceutickej fakulty a najnovšie z STU, ktoré ohodnotili moje celoživotné dielo. Čo ma nesmierne šokovalo a potešilo, bola nedávna ponuka od mojej kolegynky docentky Jantovej, ktorá ma poprosila, či by som bola ochotná prispieť určitými kapitolami do novej učebnice. Takže, predstavte si, nakoniec sa vrátim ešte aj k písaniu odbornej literatúry. Okrem toho ma veľmi motivuje a dodáva mi energiu spätná väzba od čitateľov a poslucháčov, ktorým prednášam na Univerzite tretieho veku.

Foto: A. Lodes

Styling: Jana Milatová

Vizáž: Hany Lednárová