Herečka Eva Rysová: Ja nie som z tých, čo sa opustia

Tento rok ste oslávili osemdesiate druhé narodeniny. Pamätáte si svoju prvú hereckú postavu?

Samozrejme, bolo to na gymnáziu v Lučenci, myslím, že som chodila do septimy, keď sa naša škola mala pomenovať podľa Boženy Slančíkovej-Timravy, ktorá bola, mimochodom, tetou mojej najlepšej kamarátky. Naša triedna učiteľka dostala za úlohu pripraviť pri tejto príležitosti kultúrny program. Naštudovali sme Timravinu hru, ktorú mala doma v šuplíku. Nikdy sa nehrala celá, lebo keď sme si jeden po druhom opisovali text, podarilo sa nám stratiť jedno celé dejstvo. Teta Timrava bola veľmi zlatá, keď na to prišla, povedala nám – nič to, toto by aj tak nikto nehral. V každom prípade mne priniesla táto hra vstup do ochotníckeho súboru, ktorý sa tiež volal Timrava a žal úspechy na rôznych celoštátnych súťažiach.

Takže takto ste sa stali herečkou?

Dalo by sa povedať, že som sa nakazila herectvom, a to až tak, že to vo mne prebilo ďalšiu veľkú vášeň k architektúre a výtvarnému umeniu. Aj keď úplne z môjho života nevymizli. Prestala som s kreslením, no stále ma to ťahalo na výstavy a medzi výtvarných umelcov. Keď som študovala na VŠMU, zoznámila som sa so študentmi maliarstva Laluhom a Paštékom, naše školy mali vtedy spoločné plesy a dokonca aj spoločné prednášky z marxizmu. Priateľstvo nám vydržalo veľmi dlho. Počas môjho účinkovania v trnavskom divadle som im pomáhala usporiadať výstavy a podarilo sa mi dohodiť im aj zopár kupcov pre ich obrazy.

Študovali ste v päťdesiatych rokoch. Aká bola vtedy atmosféra na herectve?

Pamätám sa, ako som prišla na prijímačky v lodičkách s vysokými opätkami a Andrej Bagar mi povedal, aby som si ich vyzula. „Prejdite sa po miestnosti, akoby ste šli po strnisku,“ povedal mi. Tak som sa prešla, akoby ma pod nohami niečo pichalo. „A teraz prebehnite po žeravých uhlíkoch,“ nakázal. Tak som sa prebehla a on na to: „No tak, horúce to bolo, ale nie žeravé.“ A ja na to: „Na žeravé by som sa pri prvom kroku pripiekla.“ Zasmial sa a o pár hodín som zistila, že som medzi prijatými. Moja mamička mi vtedy povedala: „Evička, keby si sa v budúcnosti rozhodla aj pre nejakú normálnu školu, môžeš rátať s mojou podporou, budem ťa živiť.“ Tým ma vytočila. Akoby vari herectvo nebolo normálne.

Po škole ste zakotvili v martinskom divadle. Prečo práve tam?

Viete, v tom čase nás ako študentov prideľovali do jednotlivých divadiel. Mňa si vyhliadli martinskí režiséri a dramaturgia a dali vedieť na školu, že by ma angažovali. Začínala som s Karvašovou hrou Pacient 113 spolu s takými hercami, ako boli Kroner, Kronerová, Romančík. Martin bol pre mňa výbornou školou. Nikto ma tam ako začínajúcu herečku nepodceňoval, hrala som veľa krásnych postáv. S Pacientom 113 sme sa dokonca dostali do pražskej televízie, bolo to moje prvé televízne vystúpenie. Bratislava ešte nevysielala.

Televízia bola vtedy u nás v úplných začiatkoch. Ako ste sa tam cítili?

Boli to úžasné časy plné nadšenia. Ľudia z pražskej televízie nám hovorili, aké majú ohlasy. Napríklad im napísala nejaká babička, že odkedy má doma televízor, už nechce umrieť. Predtým strávila celý život v zabudnutej horskej dedinke a zrazu začal chodiť celý svet k nej domov cez obrazovku. Vrátila sa jej vďaka tomu chuť do života.

V Martine ste sa zoznámili s manželom Alojzom Suchánkom. Okolo vás bolo plno šarmantných umelcov, prečo ste sa rozhodli pre lekára?

Ani neviem. Keď som svojho muža prvýkrát videla, tak ma vôbec nezaujal. Bol modrooký blondiak a vyzeral ako maturant, hoci už bol doštudovaný doktor. A ja som nikdy nebola na mladších. Všimol si ma na javisku, hrali sme vtedy pre vojakov v amfiteátri jednu veľmi vydarenú ruskú komédiu. Moja postava bolo divoké dievča, ktoré sa na maškarnom večierku oblieklo do vojenskej uniformy a potom sa pred svojím vyvoleným tvárilo, že je chlapec. Bolo veľmi teplo a ja som mala na sebe plstený kabát, cez ktorý som mala ešte prehodený ďalší plášť, na hlave parochňu a obrovskú vojenskú čapicu. Vtedy som prvýkrát ochutnala, čo je to úspech. Vojaci mi nosili po predstavení kvety, boli mojou postavou doslova očarení. A môj budúci muž tiež. Po čase sa mu podarilo dostať ma na jedno posedenie, kde priniesol alkohol a chalvu z Bulharska. Stále sa mi venoval. A tak som jedla, popíjala... Keď ma odprevádzal domov, prišlo mi zle. Ale to ho neodradilo (smiech).

A vydržalo vám to veľmi dlho.

Päťdesiatdva rokov. To nie je veľmi časté u hercov. Možno patrím ešte k starej škole. Dnes si ľudia povedia, keď idú do manželstva, že ak im to nevyjde, tak sa rozvedú a nerobia z toho vedu. Pre mňa to bol veľký záväzok, najmä keď sa nám narodil syn. Nedá sa povedať, že naše manželstvo bolo vždy ideálne, mali sme aj rozpory, ale vždy sme ich dokázali prekonať aj preto, že sme mali veľa spoločného – lásku k cestovaniu, výtvarnému umeniu a, samozrejme, k nášmu dieťaťu. Asi nám manželstvo vydržalo preto, lebo sme mali viac spoločného ako rozdielneho.

Počas vašej hereckej kariéry ste sa viackrát sťahovali. Z Martina do Trnavy, z Trnavy do Bratislavy. Váš muž pôsobil tri roky ako lekár v Tunise. Ako ste všetky tieto zmeny znášali?

Prijímali sme ich tak, ako ich život prinášal. Najprv sme sa s mužom stretávali v mojej maličkej martinskej garsónke. Bolo tam tak tesno, že keď som chcela otvoriť vonkajšie dvere, musela som zatvoriť tie, ktoré viedli do izby a naopak. Inak by sa tam nedalo prejsť. V Trnave sme potom dostali celkom pekný dvojizbový byt, to bol jeden z hlavných dôvodov, prečo sme sa tam presťahovali. A v Bratislave sme bývali na Pošni, čo bolo fajn, lebo som videla z okna, ako môj syn ide do školy a nemusela som ho vyprevádzať. Môj muž bol vtedy v Tunise a ja som bola na všetko doma sama. Viete, tri roky možno nie sú veľa, ale trikrát tristošesťdesiatpäť dní je dosť. Najmä, ak hráte v divadle a staráte sa pritom o malé dieťa.

Na bratislavskej Novej scéne bola pre vás zlomová hra Kaviár alebo šošovica. Po nej ste sa stali hviezdou. Ako ste prišli k tejto úlohe?

Nechcem ohovárať kolegyne, ktoré boli vtedy v mojom veku, ale fakt je, že žiadna z nich nechcela hrať matku sedemnásťročnej dcéry. Cítili sa na to primladé. A tak táto úžasná rola temperamentnej Talianky, ktorá má za muža podvodníka, prischla mne.

Máte medzi hercami veľa priateľov?

Ale áno, pri našej práci sa priateľstvá nadväzujú ľahko. Kým sa nalíčite v šatni, tak sa vyrozprávate druhým, zdôveríte sa. Potom, keď sa vaše cesty rozídu, lebo každý z vás hrá v inom divadle s inými kolegami, tak si od seba odvyknete, ale len do chvíle, kým sa znovu nezídete pri nejakej práci. Vtedy máte pocit, akoby sa niť medzi vami nikdy nepretrhla a rozprávate sa ako starí priatelia.

Je to tak aj medzi vami a Ivanom Letkom, vaším partnerom z Búrlivého vína?

Presne tak. S Ivanom sme spolu hrávali už v Martine. Keď žil so svojou prvou manželkou Sylviou, tak sme sa stretávali ako rodinní známi. Po ich rozchode sa to však skončilo. Viete, ak máte radi dvoch ľudí, ktorí spolu žijú a oni sa potom rozídu, neviete na čiu stranu sa máte pridať. Teraz sme znovu dobrí priatelia.

Ako ste sa zžili s televíznou postavou Anny Roznerovej? Bola vám od začiatku sympatická?
Podľa mňa je to vydarená postava, vtipná a životne kladná, čo sa mi veľmi páči. Aj keď jej nevyšiel vzťah s jej veľkou láskou, nezatrpkla. Práve naopak, o to viac sa snaží zblížiť ľudí, na ktorých vidí, že sa k sebe hodia. A oddeliť tých, ktorí sa k sebe nehodia. Musím povedať, že toto by som nikdy nerobila. Nemiešam sa druhým do života, ale u Aničky Roznerovej to dokážem akceptovať.

Nekážete ani svojmu synovi, čo má robiť?

Načo, veď aj tak má svoju hlavu. Keď sa rozhodol odsťahovať s rodinou do Kanady, museli sme to s manželom prijať. Vo Vancouvri mám teraz aj svoje dve vnúčence a nedávno mi k nim pribudla pravnučka. Je taká zlatá, keď mi cez skype posiela pusinky.

Veľa skypujete?
Každý deň, zvyčajne keď je u syna ráno a u mňa podvečer, lebo je medzi nami deväťhodinový časový posun. Možno mu aj občas leziem na nervy, napríklad, keď mu pripomínam, že by si mal dávať pozor pri potápaní. Viem, že je to jeho veľká radosť, ale aj tak sa oňho bojím. Musí mi potom dať vedieť, že je v poriadku, aby som bola pokojná.

Váš manžel už nežije. Niektorých ľudí to položí, keď prídu o dlhoročného partnera. Ako ste sa dokázali vyrovnať s takou veľkou stratou?

Ja nie som z tých, čo sa opustia. Drží ma práca a dobrí ľudia, ktorých mám okolo seba. Moja sestra, švagri, rodina v Kanade, kamarátka, ktorá mi pomáha učiť sa texty, priatelia, s ktorými som kedysi pracovala a dnes nás drží pokope vzájomná náklonnosť aj napriek tomu, že už spolu nerobíme. Lekári mi hovoria, že by som mala spomaliť, ale ja im na to vravím, že z rozbehnutého kolotoča sa nedá vystúpiť za jazdy. A ak vystúpite, tak sa vám už nepodarí naskočiť.

Foto: Petra Bošanská

Vizáž: Jana Milatová

Styling: Barbora Herczeg Sládkovičová