Duatlonistka Petra Fašungová: Šport robí človeka silnejším

Aká bola vaša cesta ku športu, bolo vám jasné odmalička, čo chcete robiť?

Športu sa venujem odmalička. V ôsmich rokoch som začala s tenisom a trénovala som ho asi do dvanástich. Potom som prešla na náročnú jazykovú školu a na tréningy mi nezostával čas, ale po troch rokoch som prestúpila na športovú školu, lebo ma to stále lákalo. Venovala som sa ženskému futbalu, ale prišlo zranenie a operácia kolena. Musela som skončiť. Neskôr som v rámci prípravy na FTVŠ začala behať. V tom čase sa vrátil asi po dvadsaťročnej pauze k behu aj môj otec, tak sme trénovali spolu.

Rodičia vás k športu viedli či nútili?

Myslím, že v určitom veku treba dieťa pritlačiť, lebo si nevie uvedomiť, čo je preň dobré. Mňa však rodičia skôr viedli, ako nútili.

Ale určite prišli aj krízy, keď sa vám nechcelo...

Samozrejme, prišli. Vtedy som sa na všetko vykašľala, ale potom som sa zase k športu vrátila. Keď som bola staršia, už to bolo o mne, ja som to chcela.

Koľko času vám teraz zaberá šport?

Momentálne som v období, keď trénujem minimálne dvakrát denne s tým, že raz do týždňa mám voľno. Vtedy si idem zaplávať alebo sa prejsť. Je to asi dvadsať hodín týždenne. Závisí od sezóny, či je prechodné, prípravné alebo hlavné obdobie. Tento rok som mala vrchol sezóny na jar, oddychom som sa odmenila až po majstrovstvách sveta. Bol to týždeň bez plánu, ale chodila som konečne športovať s priateľmi, na ktorých som dlho nemala čas. Boli sme behať, liezť. Bez pohybu jednoducho neviem vydržať.

Chýba vám?

Veľmi. Neviem si predstaviť, že by som nič nerobila.

Niektoré športovkyne sa po úspechu odmeňujú kabelkami, čo robíte vy?

Ja idem na dobré pivo alebo víno s priateľom. Nie som veľmi na materiálne veci. Skôr hľadám pohodu. A keď sa niečo podarí, vychutnám si, keď mi ľudia gratulujú.

Kedy príde ten úžasný pocit úspechu, hneď po pretekoch či neskôr?

Keď dobehnem, príde prvá fáza. Poviem si - wau, super! Druhá fáza prichádza, keď sa ľudia dozvedia o mojom úspechu, gratulujú mi. Vtedy si ho uvedomujem ešte viac.

Čo vám beží hlavou na dráhe, na čo myslíte?

Snažím sa najmä sústrediť na výkon, na svoje telo. Robím fyzicky náročný šport, takže sa snažím počúvať, čo mi telo hovorí. Ak ma začne pichať v boku alebo sa mi ťažšie dýcha, musím to prekonať a nepripustiť si to. Prichádzajú aj negatívne stavy, veľká únava, a to treba kontrolovať, aby človek nepodľahol panike. Keď som začínala, stalo sa mi, že som sa zľakla a telo sa stiahlo. To nie je dobré. Treba tiež sledovať súperky a čo sa deje okolo vás.

Určite ste sa stretli aj s neúspechom a sklamaním, ako sa dajú takéto situácie spracovať?

Samozrejme, že sa mi to stalo už veľakrát. Pred prvými reprezentačnými pretekmi som ochorela a zažila veľké sklamanie. Bol to strašný pocit, veľmi mi to bolo ľúto. S odstupom času to však beriem ako skúsenosť. V každej skúsenosti sa vždy snažím nájsť niečo pozitívne, aj keď je to ťažké. V konečnom dôsledku je to dobrá motivácia.

Čomu vďačíte za svoje najlepšie výkony?

Veľmi ma motivuje môj tréner. Spolupracujem so super človekom, ktorý mi poradí nielen v športe, ale môžem sa s ním rozprávať o všetkom. Môj výkon je aj odrazom jeho práce. Okrem toho ma motivuje, prirodzene, pocit víťazstva, úspechu. Výsledok je tá najväčšia motivácia.

Aké sú vaše najsilnejšie stránky, ktoré vás odlišujú od súperiek?

Som tvrdohlavá a to v pozitívnom aj v negatívnom zmysle slova. So športom určite súvisí vytrvalosť, húževnatosť, schopnosť prekonávať negatívne pocity a akási vnútorná sila. Keď človek dlho robí niečo vo vysokej intenzite, čo je pre vytrvalostné športy príznačné, tak to musí mať aj v sebe, v hlave, vedieť to vstrebať.

Osobnosť určite pomáha v športe, ale pomáha šport aj osobnosti človeka?

Určite áno. Trénovala som jedného muža a mala som možnosť sledovať, ako sa menil pred mojimi očami. Bol oveľa bezprostrednejší, prirodzenejší, zbavil sa manierov. Osobnosť ovplyvňuje výkon športovca, ale aj šport človeka mení v pozitívnom zmysle slova, robí ho silnejším.

Máte na Slovensku podmienky na trénovanie porovnateľné so športovcami z iných krajín?

Momentálne pôsobím v Dukle Banská Bystrica a mám veľmi dobré podmienky. Je tam aj taká novinka – hypoxická komora, ktorá simuluje pobyt v určitej nadmorskej výške. Využívam štadión, priestor na regeneráciu, posilňovňu, mám všetko, čo potrebujem. Horšie je to s riešením reprezentačných výjazdov a štartov. U nás je to v duatlone veľmi slabé, nemáme žiadnu reprezentáciu, sústredenia, nič. Všetko si musí športovec riešiť sám. To je asi jediné negatívum.

Každý športovec má nejaké méty, ktoré chce dosiahnuť, sny, ktoré si chce splniť. Aké sú tie vaše?

Tento rok mám už hlavný vrchol sezóny za sebou a som s ním veľmi spokojná. Rozhodla som sa však, že končím s duatlonom a budem sa venovať už len behu. Je to olympijský šport a mojím cieľom je kvalifikovať sa na olympiádu. Jedinú možnosť, ktorú reálne mám, je v maratóne. Otázne zostáva, či sa mi to podarí na olympiádu v roku 2016 alebo 2020. Závisí to od podmienok aj od môjho zdravotného stavu. Bola by som radšej, keby to bolo už o dva roky.

Vytrvalostný šport je pre ľudský organizmus veľmi náročný, máte nejakú špeciálnu stravu?

Nejem nič špeciálne. Myslím, že mám vzhľadom aj na školu, ktorú som študovala, dostatočné poznatky o výžive a nepotrebujem výživového poradcu. Nemám ani nadváhu, ani podváhu a cítim sa dobre. Mám problémy so železom ako väčšina vytrvalostných športovkýň, ale to sa snažíme monitorovať a dopĺňať. Čo sa týka môjho jedálneho lístka, milujem krémové polievky, napríklad tekvicovú a hráškový krém. Mám rada cícer a taliansku kuchyňu, nemyslím tým pizzu, ale rôzne cestoviny. Raňajky mám dosť stereotypné, každý deň ovsené vločky so sušeným ovocím. Ešte ma to neomrzelo.

Šport má momentálne vo vašom živote dôležité miesto, ale navždy to tak asi nebude. Ako vyzerajú vaše plány do budúcnosti?

Určite plánujem rodinu a dieťa. Mám priateľa, ktorý ma podporuje a stojí pri mne. Veľmi si to vážim, lebo je to dôležité. Žiaľ, veľa športovkýň práve vo vytrvalostných disciplínach sa tak upne na výkon, že zabúdajú na reálny život. Potom sa zobudia v štyridsiatke a už je neskoro, majú rozvrátený organizmus športom a sú samy. Toto určite nie je moja cesta. Športu sa chcem venovať celý život, ale v inej forme. Chcela by som trénovať rekreačných športovcov, nie vrcholových. Mám rada prácu s ľuďmi, ktorí sa chcú športom odreagovať, zrelaxovať, oddýchnuť si a robia to s radosťou.

Ste krásna žena, aký máte štýl, v čom sa dobre cítite? Potrpíte si na to, čo máte na sebe?

Preferujem skôr športovú eleganciu. Mám rada džínsy, k tomu košeľu, sako. Denne však nosím tepláky, tých máme veľmi veľa, a tenisky. Páči sa mi jednoduchosť, žiadne prečačkané veci. Mejkap nosím výnimočne, možno párkrát za rok, keď sú nejaké spoločenské akcie, ako Športovec roka či ples. Keď dvojfázovo trénujete, ani sa nedá byť stále nalíčená. Nemám úplne bezproblémovú pleť, takže je pre mňa hlavne dôležité, aby bola čistá.

S pretekmi je určite spojené aj cestovanie, Stihnete si občas aj pozrieť krajinu, kde štartujete?

No, pri pretekoch sa toho nedá veľa postíhať. Priletím, idem na brífing, na druhý deň štartujem a potom letím domov. Málokedy sa mi podarí niečo aj vidieť. Ale cestujem veľmi rada. Mojím snom je východ, krajiny ako Nepál, India a hory v Kanade. Nedávno som si splnila sen, keď sa mi podarilo vyjsť na Mont Blanc. Bol to zážitok na celý život. Išli sme hore 22 hodín bez spánku, 18 hodín sme šliapali a asi štyri hodiny sme mali prestávky, ale zvládli sme to naraz, čo je neuveriteľné. Neviem, či sa to predtým už nejakej žene podarilo. Išli sme v noci, chceli sme byť na vrchole pri východe slnka, čo sa nám aj podarilo. Hore sme však prišli takí vyčerpaní, že sme mali problém vytiahnuť fotoaparát. Ale bolo to nezabudnuteľné.

Foto: A. Lodes