Slovenskú huslistku Luciu Filipovú prirovnávajú k Vanesse Mae

Ako ste sa dopracovali k spojeniu huslí a popovej hudby?

Husle máme v rodine, už môj prastarý otec ich vyrábal a reštauroval. Okrem toho mal kapelu na Orave, s ktorou hrával ľudovky. Huslista bol aj starý otec, hrá na nich aj moja mama, ocino kedysi bubnoval. Keď nás zapísali so sestrou do ľudovej školy umenia, bolo to pre nás prirodzené, lebo odmalička sme boli stále obklopené hudbou. Začínala som ako šesťročná s klasikou, potom som prešla k folklóru a ako osemnásťročná som si založila vlastnú kapelu, ktorá experimentovala s rôznymi žánrami. Vtedy som veľmi obdivovala Vanessu Mae. Ona ako prvá posunula hru na husliach celkom novým smerom, pôsobila na mňa ako silná žena.

Viete, že ju mnohým pripomínate? Ako dlho vám trvalo, kým ste začali hrať s takou ľahkosťou, s akou hráte dnes?

Kým boli moje výkony ako-tak počúvateľné, prešlo asi päť rokov. Až potom som si začala hru na husliach užívať. Mala som za sebou stovky odohraných hodín, kým sa mi hudba dostala prirodzene do ucha aj do prstov.

Bola to pre vás veľká drina?

Nepoznám dieťa, ktorému by sa chcelo cvičiť na hudobnom nástroji, ale keď som sa dostala na základnú školu s rozšíreným vyučovaním hudobnej výchovy, mala som tam šťastie na výborný kolektív, ktorý ma motivoval. Chodili sme na rôzne súťaže, festivaly, a to ma nesmierne bavilo, najmä keď sme vyhrávali (smiech). Úspech a pocit súdržnosti ma posúvali ďalej. Neskôr, keď sme začali cestovať po svete, objavila som svoj ďalší talent. Zistila som, že sa ľahko učím cudzie jazyky.

A to je na vás zvláštne. Okrem toho, že hráte na husliach, vediete aj jazykovú školu. Ako idú dve také odlišné profesie dokopy?

Neviem sa vzdať ani jednej z nich, lebo obidve ma napĺňajú, každá iným spôsobom. Umenie je pre mňa únikom z reality. Keď stojíte na javisku, ste akoby v inej dimenzii, nevnímate časopriestor, v ktorom sa nachádzate. Aby som úplne neuletela, potrebujem sa uzemniť bežným povolaním, pri ktorom treba stáť nohami na zemi. A tým je pre mňa jazyková škola.

Koho najradšej učíte?

Dnes už viac manažujem, ako učím, ale pár hodín vyučovania si nechávam, aby som nevyšla z cviku. Najradšej pracujem s deťmi. Spočiatku sa mi to zdalo ťažké. Predsa len, udržať pozornosť malých žiakov je náročné. Keď som však prišla na to, ako ich zaujať, veľmi som si ich obľúbila. Je to také milé, keď môžete deti formovať novými vedomosťami. Okrem toho veľa spolu cestujeme na jazykové pobyty do zahraničia, naposledy sme boli v Londýne. Vždy si z týchto ciest donesiem množstvo krásnych zážitkov.

Čo na vašich malých žiakov najviac platí?

Humor. Keď ich rozosmejete, máte vyhrané. Autoritou a nátlakom veľa nedocielite. Na to sú dnešné deti príliš svojské.

Na vlastné deti zatiaľ nepomýšľate?

Ešte mám pred sebou veľa cieľov, ktoré by som chcela pred materstvom stihnúť. Zatiaľ si neviem predstaviť, ako by som do svojho nabitého programu včlenila rodinu. Momentálne si práve zariaďujem byt. Celkom som sa v tom našla, páči sa mi venovať sa bytovému dizajnu.

Bývate v Banskej Bystrici. Nikdy ste sa odtiaľ nechceli presťahovať?

Nie, lebo v tomto meste žijem celý život, mám tu rodinu, priateľov, zázemie, ktoré ma drží nad vodou. Rada cestujem, ale sem sa vždy potrebujem vracať.

Veľa času vám zaberá koncertovanie so známymi hudobníkmi. Na ktoré vystúpenia najradšej spomínate?

Zaujímavá bola spolupráca s Riškom Rikonom, Felixom Slováčkom, aj so zosnulou Ivetkou Bartošovou. Mali sme spolu nacvičené Tri oriešky pre Popolušku, bolo to jedno z jej posledných vystúpení.

Ako na vás zapôsobila?

Ako milá usmievavá žena, aj keď z nej išla únava a akýsi zvláštny smútok. Ale nikdy by mi nenapadlo, že jej život sa skončí tak tragicky.

Najnovšie koncertujte s kapelou Desmod. Cítite sa dobre v spoločnosti rockerov?

Mne sa s chlapcami robí perfektne. Sú to veľkí profesionáli a okrem toho je s nimi zábava. Som za akúkoľvek zábavu, aj keď treba povedať, že na veľké hýrenie nám nezostáva čas. Koncerty bývajú do noci a potom sa väčšinou hneď ráno presúvame do iného mesta. Aby sme stíhali také rýchle tempo, musíme byť vyspatí. Na poslednej šnúre sme sa presúvali od Prahy až po východné Slovensko.

Takže žiadna rockerská divočina?

Tej som si možno užila viac ako tínedžerka s folkloristami. Vtedy sme cestovali po svete a všade sme vymetali diskotéky (smiech).

Aké je to hrať na rockovom koncerte pred veľkým davom?

Je v tom kus mágie, množstvo energie. Celkom vás to pohltí, keď stojíte na veľkom pódiu. Ale mám rada aj komornejšie vystúpenia. Také mávam so svojím inštrumentálnym triom v zložení husle, klavír a kontrabas alebo husle, kontrabas a cimbal.

Kto vám vybavuje honoráre? Máte svojho manažéra?

S Desmodom nás dal dokopy umelecký manažér Janko Kubiš, ktorý má agentúru v Brusne. Okrem toho sa o chalanov manažérsky stará Miško Kožuch. Ale mnohé vystúpenia si dohadujem aj priamo. Som na to zvyknutá, odkedy som si založila kapelu. Ako primáška som musela viackrát dohadovať podmienky a musím povedať, že mi to celkom dobre ide. Najmä keď komunikujem s mužmi (smiech).

To sa nečudujem...

Je to tak, že keď si stanovíte určité podmienky, muži vám neradi odporujú. Možno majú pocit, že by tým klesli vo vašich očiach.

Umelkyne bývajú náladové. Ste taká aj vy?

Považujem sa za pohodového človeka, aj keď u nás v rodine vravia, že som extrémistka. Možno preto, že potrebujem naplno prežívať emócie. Nemám rada, ak má niekto zaradený neutrál a nie je pre mňa čitateľný. Ak sa radujem, tak naplno, a rovnako naplno aj smútim. Prípadne si smútok ešte okorením smutnou hudbou, aby som si ho vychutnala na sto percent. A viem sa aj nahnevať a zvýšiť hlas. Keď sa mi to stane v jazykovej škole, tak si deti zapchávajú uši.

Lucia Filipová (7 fotografií)

Čo vás najviac poteší a čo rozosmúti?

Poteší ma dobrá partia kamarátov, dobrá muzika, úspech u detí – a z čoho som smutná? Zvláštne, v tejto chvíli mi nič nenapadá...

Ani sklamania v láske?

Tie som sa už naučila spracovať. Podľa mňa je dôležité, aby si žena udržala istú nezávislosť vo vzťahu k mužovi. Nie je dobré, ak je naňho príliš upnutá, to môže obojstranne príliš zväzovať. Ak dokáže ostať sama sebou, potom si môže kedykoľvek povedať, čo si myslí, čo je podľa mňa veľmi dôležité. A môže žiť tak, ako to cíti. Nikdy netrpím vzťah, ktorý mi nesedí. Možno to vyznieva tvrdohlavo, ale som už raz taká.

Keď rozmýšľate o budúcnosti, čo si predstavujete?

Asi by som si rada udržala kombináciu hudby a jazykov. Keď sa mi to darí, mám pocit, že môj život je vyvážený. Rada by som ďalej koncertovala, skúšala spoluprácu s rôznymi interpretmi a hudobnými formáciami. Potrebujem cestovať a stále objavovať niečo nové. Teraz sa teším na októbrové turné s Desmodom a na nový desmoďácky Javorový album 2, v rámci ktorého budem mať priložené cédečko s dvanástimi inštrumentálnymi skladbami. Upravil ich pre mňa Tomáš Redej, hudobník, s ktorým sa kedysi poznal už môj starý otec. Stretli sme sa za zvláštnych okolností, na Krištáľovom krídle, kde sme zhodou okolností obaja vystupovali. Ja som ho predtým nikdy naživo nestretla, poznala som ho len z rozprávania starého otca, ktorý však už bol vtedy pätnásť rokov mŕtvy. Tak som k nemu len tak prišla a povedala mu, kto vlastne som. Pustili sme sa do reči a zrazu z toho vznikla krásna spolupráca. Človek nikdy nevie, ako a čím mu osud skríži cestu.

Foto: Petra Bošanská