Mariana Čengel-Solčanská: Hlavne, aby dobro zvíťazilo nad zlom

Stretávame sa v strižni, kde práve dokončujete filmovú rozprávku. Nové animáky sa sem-tam objavia, ale hraný príbeh som nevidela dlho. Prečo sa vlastne netočia?

Naša rozprávka je prvá, ktorá sa v kinách objaví po šestnástich rokoch. Netočia sa, pretože je to najťažší a najdrahší žáner. Každá rozprávka je svojím spôsobom veľkofilm, každá rekvizita musí byť najskôr vymyslená a vyrobená. Problematický je už len obyčajný príbor, pretože v rozprávke by bolo fajn, keby bola každá vidlička iná, keby bola dobová, a keďže ide o kráľovský dvor, mala by byť zlatá. V IKEA také dačo nezoženiete.

Ste relatívne čerstvou mamičkou. Napadlo by vám natočiť rozprávku, keby ste nemali Ester?

Asi áno, ale možno by som viac myslela na dospelých divákov, než na deti. Ale je pravda, že Ester ovplyvnila celý môj život, teda aj prácu. Napríklad teraz píšem podľa scenára k rozprávke román a prestavujem si, čo by naň hovorila moja dcéra vo veku zhruba desať rokov. A je to úplne iné písanie.

Aký je vlastne príbeh?

Zápletka spočíva v tom, že princ a kováč si vymenia svoje roly. Kováč je nespokojný so svojím životom, musí pracovať od svitu do súmraku a chcel by si vyskúšať nerobiť vôbec nič, odísť z domu, spoznať svet. Princ by zasa chcel byť chvíľu slobodný, nebyť stále zošnurovaný dvorskou etiketou, spoznať aj obyčajných ľudí, manuálne pracovať. Náhodou sa stretnú a keďže sa podobajú ako vajce vajcu, vymenia si roly. Návrat nie je jednoduchý, pretože princovi nechcú uveriť, že je v skutočnosti kováčom, ani kováčovi, že je princom. V nových životoch musia preto zostať trochu dlhšie, ale obom sa to páči, navyše nájdu pravú lásku.

Rozprávka je adaptáciou príbehu Marka Twaina. Prečo práve tento autor?

Poviem vám pravdu, neverím veľmi na vymýšľanie úplne nových rozprávok. Ak ste geniálna ako Joanne Rowlingová alebo Astrid Lindgrenová, tak je možné, že vymyslíte naozaj skvelý príbeh. Lenže ja nie som spisovateľka, navyše si myslím, že klasické rozprávkové archetypy už boli vymyslené a bolo by zbytočné špekulovať nad niečím novým. A prečo práve Mark Twain? Mohla som sa pustiť do slovenskej ľudovej rozprávky, lenže tam je malý zádrh – nadprirodzené javy a bytosti. A tie by náš rozpočet nepokryl. Teda možno aj áno, ale dnešným detským divákom, odchovaným na Harrym Potterovi, by boli iba smiešne. Takže sme vylúčili všetky draky, medovníkové chalúpky, vodníkov, víly.

Vodník je drahý?

Aby vyzeral tak, aby mu dnešné dieťa uverilo, musí byť drahý. Na druhej strane, vylúčenie nadprirodzených bytostí nebolo ťažkým kompromisom, poznám kopu rozprávok, kde nie sú žiadne a pritom sú skvelé. Inšpirovali sme sa napríklad Lutherovou rozprávkou Kráľ drozdia brada, ani tam nenájdete čary, pritom je to príbeh, ktorý funguje dodnes.

Slovenské rozprávky sa mi kedysi páčili, ale dnes ma občas zarazia svojou temnotou. Napríklad Soľ nad zlato Martina Hollého, tie scény z podzemia sú až hororové.

Strach patrí k životu, veď aj strach zo smrti je v nás neustále prítomný. Dráma je človeku najprirodzenejší žáner, lebo každý ľudský život sa končí drámou - smrťou. Aj v našej rozprávke je prítomná a spočiatku sme diskutovali o tom, či tam patrí. Nakoniec sme si povedali, že ju ponecháme. Na druhej strane to nebude nič ponuré, rozprávka je krásna, veselá a zasmejú sa na nej aj dospelí. A hlavné v nej zvíťazí dobro nad zlom.

Všimla som si, že deti sa boja úplne iných vecí ako dospeláci. Moja štvorročná dcéra miluje Pána prsteňov, pritom niektoré postavy vyzerajú naozaj desivo. Ale išla sa pokakať od strachu pri jednom dieli Bambuľky, kde sa dedo Jozef prezliekol za strašidlo.

Mne sa zasa zdá, že deti sa ani tak neboja strašidiel, ale skôr pocitov, ktoré v nich tá rozprávka vyvoláva, napríklad samoty alebo ohrozenia. Ale viete čo? Ja som púšťala Bambuľku synovcovi a neteri, a synovec sa strašne bál straky. Bolo to o tom, že Bambuľka si nesmie vziať nič bez dovolenia, pretože kradnú iba straky. A Samko sa veľmi bál, že keď niečo nechá na dvore, príde straka a zoberie mu to.

Vraj ste do natáčania zapriahli aj vašu jednoročnú dcéru Ester.

Bolo to pohodlné a príjemné. Nemala nároky na honorár a ja budem mať pamiatku. Lebo aj keď som filmárka, nemám doma kameru a nenakrúcam si ju. V jednej scéne sa rozplakala, keď ju vzal Milan Bahúl do náručia. Ale to by ste sa rozplakali aj vy, vyzeral naozaj strašne. Ja som za monitorom trpela a jazyk ma svrbel, najradšej by som skríkla: „Stop!“, schmatla dieťa a utekala preč.

Aké bolo natáčanie?

Perfektné. A únavné. Točili sme 29 dní, denne 13 až 18 hodín, takže sme boli všetci vyčerpaní na smrť. Napriek tomu všetci kmitali, boli presní ako hodinky, sústredení, mala som fantastický štáb.

A čo herci, majú maniere?

Ako ktorí, mám ich rada. Ale viete, čo ma vždy rozčuľuje? Keď je premiéra, všetci novinári sa nahrnú s mikrofónmi za hercami, pritom práve oni strávia na pľaci najmenej času. Taká stredne veľká postava, ktorá sa v príbehu vyskytuje pomerne často, nemala viac ako päť-šesť natáčacích dní. Z toho strávia herci veľa času v maskérni, navyše bývajú náruživí fajčiari, takže postávajú pri kávičkách v kateringu a čakajú na svoj záber. Drvivá väčšina nečíta scenáre. Len si ich zoberú, zelenou fixkou si zvýraznia svoje repliky a naučia sa ich. O celkovom príbehu často nemajú ani šajnu. Roman Luknár je vraj dokonca hrdý, že nečíta scenáre! (smiech). Naozaj, v mojom filme ho možno čítali traja-štyria herci, ostatní netušia, čo sme natáčali. V kine zažijú prekvapenie.

Toto mi pri autorizácii škrtnete, inak si nabudúce nezoženiete hercov.

Pokojne to tam dajte. Ale myslím si, že sú takí preto, že ich prevalcovala mašinéria slovenských telenoviel. Aby mali taký životný štandard, aký by si priali, musia si zobrať na plecia divadelné predstavenia, muzikály, niektorí z nich učia na školách, účinkujú v denných seriáloch. Potom keď im príde ponuka na film, prijmú ju s nadšením, berú to ako niečo nečakané, milé a úžasné, akurát že nemajú čas a energiu. Ale česť výnimkám, máme aj takých, ktorí sa programovo vyhýbajú seriálom.

Mariana Čengel-Solčanská: Hlavne, aby dobro zvíťazilo nad zlom (7 fotografií)

Aký ste vlastne typ režisérky? Doprajete štábu slobodu alebo chcete mať všetko pod kontrolou?

Myslím si, že som veľmi rýchla a efektívna. Nemám také tie záchvaty „tvorivosti“, aké majú iní režiséri, ktorí sa na pol dňa vytratia do pšeničného poľa a nechajú štáb čakať na svoje geniálne nápady. Vždy som absolútne pripravená, každý musí vedieť presne, čo má robiť. A som svedomitá voči producentovi, pretože jediný natáčací deň ho stojí nesmierne veľa peňazí.

Bývate pod veľkým tlakom producenta?

Vždy. Jeden film stojí toľko, že by sa za to dal postaviť azylový dom pre matky s deťmi, a ja tie peniaze miniem na produkt, ktorý je vo svojej podstate nehmotný. Takže keď už to stojí toľko peňazí, nech je to aspoň dobré, pekné a čisté. A nech to niekomu spraví radosť.

Ktorá fáza prípravy filmu vás najviac baví?

Najkrajšie je to vtedy, keď som ešte sama, keď píšem. Potom je veľmi príjemná príprava filmu, keď robíme obhliadky, keď sa stretávame, rozmýšľame, kreslíme si skice, vyberáme látky, ohmatávame kostýmy. Nasleduje nakrúcanie, to je ťažké a vtedy sa modlím, aby bolo rýchlo za nami. Strihanie má rada, po ňom ide ďalšia náročná fáza, keď sa to celé začne zliepať dohromady a robia sa prvé kontrolné projekcie. Po prvom pozretí máme všetci depresie, na druhýkrát sa nám film už nezdá taký zlý, pretože si už naň zvykáme. Začneme skracovať, prehadzovať, nasadzovať hudbu a nakoniec to ukážeme niekomu nezainteresovanému. A keď povie: „Jéj, pekné je to,“ tak si všetci vydýchneme.

Ako sa líši výsledný film od vašej pôvodnej predstavy?

Viete čo, hanbím sa za každý môj film, dokonca aj za jednozáberovky, ktoré som točila ešte v prvom ročníku. A hanbím sa preto, že ten stav, ktorý mám vo svojej hlave, nikdy, nikdy, ale naozaj nikdy nie je identický s výslednou podobou. Vždy máte pocit, že sa to nepodarilo. Ale podobne to prežíva asi každý normálny režisér alebo tvorca. Na druhej strane, som veľmi šťastná, že na moje filmy chodia ľudia do kina. A cítim sa za to veľmi zaviazaná, predsa len, sú financované z daní Slovákov, ceny lístkov tiež nie sú najnižšie. A práve preto je pre mňa najdôležitejší divák, nie filmové festivaly.

Režírujete aj doma?

Vôbec, u nás režíruje môj muž, ja som doma ticho ako myška.

Foto: Petra Bošanská