Silvia Petrjanošová: Pri ultrabehu je najdôležitejšia myseľ

Niekde som čítala, že potešenie z ultrabehu pochopí len ten, kto ho zažil. Predsa len, neskúsite to vysvetliť?

Nevysvetľuje sa to ľahko, ale... pre mňa nie je dôležitý samotný beh ako skôr to, že som dlhé hodiny v prírode len ja so svojimi myšlienkami. Je to komplexný zážitok, úplne iný než ten, ktorý máte z desaťkilometrového behu.

Aha, takže pre desať kilometrov sa vám ani neoplatí obuť si tenisky?

Ale veď ja predsa nie som veľký ultramaratónec, odbehla som jedinú stovku, vo svete existujú aj oveľa dlhšie trate!

Od akej vzdialenosti hovoríme o ultramaratóne?

Za minimum sa väčšinou považuje päťdesiat kilometrov. Takýchto behov som už zopár zvládla.

Aká vlastnosť je dôležitá pre niekoho, kto chce behať na dlhé vzdialenosti?

Pri ultrabehu nie sú rozhodujúce ani tak nohy ako hlava. Aj začiatočník má v sebe prekvapivo silnú kondíciu a zvládne oveľa viac, než o sebe tuší. Stačí, aby ste chvíľu trénovali, napríklad začali od desaťkilometrových behov, postupne zvýšili vzdialenosť na tridsať, štyridsať kilometrov, až zrazu zistíte, že nemáte problém ani so stovkou. Pokým vás nezradí myseľ, dobehnete takmer hocikam.

A keď začne myseľ protestovať?

Medzi bežcami sa zvykne hovoriť, že kríza prichádza v tridsiatom piatom kilometri, vtedy sa stáva, že človeku oťažejú nohy. Lenže táto fáza prejde a potom sa rozbehnete. Vlastne ani neviem, či som mala veľkú krízu, ale keď ma začína zrádzať hlava, pomôže mi, ak si trasu rozdelím na menšie úseky. Poviem si, že skúsim ešte tento kopec, dobehnem po ďalšiu stanicu a uvidím. Takto prejde hodina, dve, päť hodín, ja stále bežím, až sa dostanem do stavu, keď sa mi ani nezdá, že bežím ultramaratón, v podstate si len si tak cupkám.

Až zrazu docupkáte do cieľa a zistíte, že ste prvá. Ktorý výkon na pretekoch si ceníte najviac?

Asi minuloročnú Nízkotatranskú stíhačku, čo sú vlastne preteky na sto kilometrov, to bol naozaj zážitok. Mesiac predtým sme bola na päťdesiatkilometrovom Nonstop behu hrebeňom Nízkych Tatier, tam som skončila nečakane prvá a bola som z toho veľmi prekvapená. Myslela som si, že to bude môj vrchol sezóny, no to som ešte netušila, čo príde neskôr!

To znie, akoby ste vyhrávali iba náhodou.

Niekedy to tak naozaj vyzerá. Vtipné to bolo na kremnických pretekoch Skalka, kde som v maratónskej kategórii nestihla štart.

To sa dá?

Prezliekala som sa v telocvični a nevšimla som si, že preteky sa už začali. Keď mi to došlo, vyštartovala som ako blesk, lenže ani za svet som nikoho nevedela dobehnúť. Stále som si myslela, že som medzi poslednými, rozmýšľala som, že to skončím, že nemám svoj deň, že to nemá zmysel. Nakoniec som sa rozhodla pokračovať a až v cieli som sa dozvedela, že som ženy obehla hneď na začiatku a že som prvý okruh, teda vzdialenosť polmaratónu, dobehla ako prvá.

V istých momentoch vraj ultramaratónci zažívajú zvláštne psychické stavy na pokraji halucinácie. Máte takú skúsenosť?

Ani nie, ale už sa mi stalo, že som počula hlasy, ktoré neexistovali. Napríklad sa mi zdalo, že niekto beží za mnou, no ďalší bežci prišli s hodinovým odstupom. A občas mám pocit, že vidím medvede alebo postavy, ale to bude skôr rozostreným videním, keď vznikajú rôzne optické klamy.

Skutočné medvede ste ešte nestretli?

Jelene a muflóny áno, medvede zatiaľ nie. Ale tento týždeň som mala tú česť stretnúť tri diviaky, ktoré mi križovali cestu. Našťastie, zaobišlo sa to bez kolízie.

Beháte aj úplne sólo?

Mám zopár obľúbených trás, ktoré obmieňam, ale na dlhšie behy väčšinou sama nechodím, radšej sa pridám k nejakej bežeckej skupine. Fungujeme na sociálnych sieťach, vyhľadám si kto, kedy a kam ide a ja sa jednoducho pridám. Tí, čo behávajú častejšie, sa už navzájom poznajú. Stretávame sa v lesoch aj na pretekoch, väčšinou sú tie tváre rovnaké.

Predpokladám, že sa do skupín združujete aj pre bezpečnosť.

Áno, aj. V mojom prípade je to navyše preto, že sama by som sa stratila. Mám príšerný zmysel pre orientáciu, aj preto som začala s pretekmi, pretože vtedy aspoň behám po označenej trase a mám istotu, že sa vrátim (smiech).

Nepoužívate bežecké navigačné prístroje?

Nepotrebujem si merať rýchlosť ani vzdialenosti, pre mňa je to čisto len beh na trase, na ktorú nabudúce už zrejme netrafím (smiech).

A čo jedlo a pitie, nosíte si so sebou?

Na organizovaných pretekoch sú občerstvovacie stanice. Ja si nosím so sebou aj malú fľašku s vodou, pretože keď na mňa príde smäd, zatmie sa mi pred očami a nie som schopná pokračovať ďalej. Na kratších behoch to nie je to bežné, aj si zo mňa občas ostatní uťahujú – aha, ide tá s vodou. Okrem toho musím mať so sebou sójovú tyčinku, pri dlhších pretekoch energetický gél. Na občerstvovacích staniciach bývajú často aj banány, tie si bežci namočia do soli a dodajú tak telu nejaké tie minerály.

Pri ultrabehoch sa často skloňuje slovo bolesť.

Minulú sezónu ma potrápila zapálená okostica na ľavej nohe. Bolesť sa stupňovala do konca sezóny, potom som si dala s behaním pauzu. Bolo to nepríjemné, nedá sa s tým až tak utekať, aj na Nízkotatranskej stíhačke som si musela dať lieky proti bolesti. Tento rok som sa tešila na parádnu sezónu, no od januára sa objavil ten istý problém, ale na druhej nohe.

Platí ešte pri dlhých vzdialenostiach príslovie - športom ku zdraviu?

Myslím si, že do päťdesiat kilometrov prospievate fyzickému zdraviu, nad päťdesiat zasa psychike. Ale ani ultrabehy nemusia byť sebadeštrukčné. Môj bežecký partner Ľubomír Okruhlica sa venuje takýmto pretekom už veľmi dlho, stále je zdravý a fit, pritom má šesťdesiat rokov.

Počkajte, to je ten odborník na liečbu drogových závislostí?

Áno, je to on.

Tak mi napadá, nie je ultrabeh istým spôsobom droga?

Asi áno. A prejavuje sa to aj teraz, keď nemôžem behať, pretože pociťujem tak trochu ‚absťák‘ (úsmev).

Trénujete aj v zime?

Dokonca radšej než v lete. Človek sa toľko nezapotí, nemusím brať so sebou veľa vody, je to celkovo príjemnejšie. Nič to, keď trochu zasneží, zamrholí. A najradšej mám, keď prší - len sa treba správne obliecť.

Už sa vám niekedy stalo, že ste nedobehli do cieľa?

Pred pár rokmi som nedokončila horské preteky Krasňanská kúria, ale to som bola v šiestom mesiaci tehotenstva. A ešte som raz pre zranenie nedokončila štafetový beh Tatry – Dunaj, čo ma veľmi mrzelo, pretože som sklamala ostatných z tímu. Ale boli zlatí, brali to športovo a dokonca sa ponúkali, že odbehnú posledný úsek namiesto mňa.

Prezraďte mi, prosím, kam odkladáte deti, keď trénujete?

Cez víkend mi dcérky postráži manžel a počas pracovných dní behám väčšinou ráno, keď ešte všetci spia. Vstávam zhruba o pol piatej až piatej, dám si beh a doma som o pol siedmej. Buď chodím na hrádzu, alebo sa odveziem autom na Kamzík a tam behám po lese. V zime je ešte tma, takže si svietim čelovkou.

Nebojíte sa?

Doteraz som sa nebála, ale po skončení zimy sa mi na hrádzi stala nepríjemná vec, odvtedy si dávam väčší pozor. Pred jedným bufetom na hrádzi našli telo zaškrtenej ženy, stalo sa to nadránom, zhruba v rovnakom čase, keď som bežala okolo. Odvtedy na hrádzu za tmy nechodím. V lese sa cítim bezpečnejšie, tam mám strach len z poľovníkov (smiech).

Silvia Petrjanošová: ultrabežkyňa (7 fotografií)

Máte svoj bežecký vzor?

Je to drobný španielsky bežec a lezec Kilian Jornet, trasu z dedinky Chamonix na vrchol Mont Blancu a späť zvládol ako prvý na svete za menej ako päť hodín. Počas behu takmer nič neje a nepije, len uháňa vpred ako na kľúčik. Ženskou ultrabežeckou špičkou je zasa Švédka Emelie Forsbergová, ktorá má len 27 rokov a už získava medaily v najťažších svetových horských pretekoch. Beží naozaj krásne ako taký kamzík.

Ovplyvňuje beh aj váš obyčajný nešportový život?

Najviac asi v tom, že si pri ňom oddýchnem. Možno to znie ako klišé, ale je to pre mňa chvíľa, pri ktorej môžem naozaj vypnúť a vnímať len listy a zem pod nohami. Pomenovala by som to asi tak, že vtedy len SOM. Po dobrom behu prídem domov plná energie, dokážem sa oveľa viac tešiť z rodiny a aj rodina sa teší zo mňa.