Scenáristka Michaela Materáková: Písanie občas bolí

V tíme Andyho Krausa pracujete piati. Ako vzniká Panelák, podieľate sa na jednej časti viacerí?

Väčšinou ešte pred začiatkom sezóny nahodí Andy spolu s dvoma kolegyňami dlhodobé linky, teda odkiaľ kam sa postavy posunú. Na základe nich sa rozpisujú takzvané storyliny, čo sú príbehy v konkrétnych častiach. Je to vlastne bodový scenár, v ktorom je napísané, kto sa s kým stretne a o čom sa rozpráva. Takýto storyline príde ku mne, aby som k nemu napísala dialógy. Keďže je nás päť, väčšinou každý pripravíme jeden dialógový scenár do týždňa.

Môžete aj vy ovplyvňovať a určovať, ako sa bude ďalej vyvíjať dej?
Ja píšem iba dialógy, netvorím príbehy. Ale, samozrejme, ak mám nejaký nápad, môžem napísať Andymu. Hlavné linky určuje viac-menej on, keby som však mala nejaký drobný nápad, môžem ho ponúknuť. Mojou úlohou je napísať dialógy zaujímavo, vymýšľam drobné motívy alebo pointy. Ale manévrovací priestor tam nie je až taký veľký. Na tvorbu nemáme veľa času, keďže ide o denný seriál, často sa to na nás valí, písanie scenára je hektické, je to vlastne remeselná práca.

Keď píšete dialógy viacerí, ako sa vám darí udržať rovnaký štýl vyjadrovania jednotlivých postáv?

Pracujeme na tom pomerne dlho stále tí istí, takže sme už zladení. Ja s Radkou a Broňou spolupracujeme na Paneláku takmer od začiatku, úplne prvé diely písal Andy sám, ale to sa nedá dlho zvládať bez pomoci, a neskôr sa k nám do tímu pridala Karolína. Okrem toho scenár ešte edituje po nás vždy Andy, aby zjednotil niektoré veci. Ale myslím si, že to už ani nie je potrebné. Keď si čítam scenáre, neviem rozoznať, kto čo písal. Takže zjavne sa nám darí držať si rovnaký štýl.

Menia vám herci často repliky?

Teraz sa mi zdá, že ani veľmi nie. Zrejme to závisí aj od režiséra, ako to ustráži. Samozrejme, že sú niektorí herci, ktorí si radi menia repliky, svoj text väčšinou nejako upgradujú alebo si vymyslia ďalšiu pointu. Napríklad Roman Luknár si zvykne svoje obrazy ešte vyšperkovať, v tomto sú výborní tiež René Štúr so Sväťom Malachovským, ktorí hrajú Gejzu a Imreho.

Zvyknete chodiť niekedy aj na natáčanie?

Nie, akurát úplne na začiatku som si bola pozrieť štúdiá, to ešte keď som začínala, ale tie sa odvtedy asi trikrát prerábali. Ani do produkcie nechodím, lebo zmluvy mi posielajú.

Takže vaša práca funguje hlavne cez počítač, to sa ani s hercami osobne nepoznáte?

Vôbec sa s nimi nepoznám. S produkciou komunikujem hlavne e-­mailmi, robím si doma svoju prácu pri počítači a som tak trochu od televízie odrezaná. Porady s naším tímom mávame v súčasnosti raz, dvakrát do roka.

Panelák sledujete zrejme povinne...

Áno, zvyknem pozerať na počítači naraz viac dielov z archívu. Je to dobré najmä preto, keď príde nová postava, aby som videla, ako ju herec hrá, potom ho viem lepšie vystihnúť. Niekedy však strácam prehľad, čo sa aktuálne vysiela, pretože my sme v písaní už veľmi ďaleko, momentálne pracujeme na častiach, ktoré sa budú robiť v decembri. To je však dobre, lebo keby sme nemali náskok, mohla by sa „vloudiť“ nejaká chybička. Na to sa snažím vždy dávať pozor, aby sa nevyskytla v deji nejaká nelogickosť, posuny v konaní postáv, napríklad, že niekto odišiel a zrazu je na scéne. Na to dohliadajú potom aj pri editovaní scenára Andy a kolegyňa Broňa. Ona vedie aj záznamy o všetkých postavách, ktoré sa kedy v Paneláku vyskytli, aby sme mohli prípadne dohľadať, čo sa kedy s ktorou stalo. To je pri seriáli, ktorý sa prehupol už cez tisícu časť, viac ako potrebné.

Keď pracujete len z domu, nechýba vám kontakt s okolím?

Chýba, niekedy mám pocit, že som úplný odľud (smiech). Myslím si, že možno by som nebola taká introvertka, keby som nemala túto prácu, zrejme by bol zo mňa iný človek. Niekedy sa cítim trochu zvláštne, idem do potravín a mám pocit, že sa neviem ani poriadne porozprávať s predavačkou. Okrem toho teraz bývame dosť od ruky, presťahovali sme sa z centra na perifériu, takže keď si predstavím, že musím cestovať pol hodiny, aby som sa s niekým mohla stretnúť v centre, veľmi sa mi nechce, je mi dobre doma. Na tejto práci sa mi však páči, že si viem zadeliť čas a môžem byť viac s rodinou. A nemusím riešiť žiadnych nepríjemných kolegov.

Ako sa vám darí pracovať doma popri malej dcérke?

Práve ona ma naučila väčšej disciplíne – keď je v škôlke, musím rýchlo pracovať. Fungujem teda ako bežne pracujúci človek, akurát nechodím do kancelárie, ale keď odvediem dieťa do škôlky, sadnem si k počítaču doma a píšem. Ale predtým, keď som ešte nebola mamou, bežne sa mi stávalo, že som spala do desiatej a postupne sa to tak posúvalo, že som sa posadila k počítaču o štvrtej a pracovala som do tretej v noci. Okrem toho, aj keď som mala menej práce, sadla som si k nej každý deň, hoci by bolo oveľa efektívnejšie, keby som písala naplno napríklad tri dni. Čím viac práce som mala, tým efektívnejšie som pracovala. Pre mňa sú jednoznačne najinšpirujúcejšie termíny (smiech). Písanie scenárov je veľmi príjemná práca, aj keď občas bolí. Dcérku mám teraz už tri týždne doma, lebo je chorá. Musím preto momentálne pracovať najmä po večeroch a cez víkendy. Partner má osemhodinový pracovný čas a voľné soboty a nedele, takže sa nevieme stretnúť, z čoho je nervózny. Prácu si jednoducho treba vedieť dobre zadeliť, ale s tým má problém asi každý, kto robí z domu.

Ako ste sa vlastne dostali k písaniu Paneláka?

Ešte predtým som sa venovala Ordinácii v ružovej záhrade. A tej predchádzalo to, že som napísala dve hry pre rozhlas. Jedna z nich získala cenu v Autorskej anonymnej súťaži. Niekto z ordinácie tú hru počul, a tak som napísala jeden scenár skúšobne, a potom som pokračovala. Neskôr som dostala ponuku písať do Paneláka. Chvíľu som robila dve veci naraz, no potom som otehotnela a už sa to nedalo stíhať, tak som si musela vybrať len jeden projekt.

Kedy vás chytilo písanie?

Pamätám si, že už keď som bola malá, tak som vymýšľala bratancom a sesterniciam rozprávky. Dokonca boli na pokračovanie, išlo vlastne o moje prvé seriály. Neskôr ma bavilo písať v škole slohové práce. Keď som sa rozhodovala na strednej škole, čo zo mňa bude, chcela som robiť niečo praktické. Nechcelo sa mi pripravovať – na medicínu sa bolo treba veľa učiť, a tak som išla na scenáristiku (smiech).

Dá sa tým bez problémov uživiť alebo človek potrebuje ešte ďalšie aktivity?

Keď niekto píše seriály, tak sa tým dá uživiť. Skôr je podľa mňa problém v tom, že keď človek pracuje naozaj naplno na nejakom televíznom projekte, väčšinou už nemá čas a zrejme ani energiu písať vlastné veci, aj keby mal chuť. Takže talentovaní dramatickí autori nepíšu scenáre k filmom a divadelným hrám, lebo by sa tým neuživili. Píšu radšej televízne seriály. Ale toto nie je môj problém, lebo ja takéto ambície nemám. Mne moja práca úplne vyhovuje.

Čomu sa venujete okrem Paneláka?

Teraz so sestrou pracujeme na knižkách pre deti. Mali by to byť leporelá pre predškolákov – Povesť o hrade Devín a druhá bude o Bratislave.

Ste pisateľská rodina?

Nie, sestra je výtvarníčka, čiže ona bude knižky ilustrovať. Môj ocko robil v rozhlase ako dramaturg a písal rozhlasové hry. Sestra je po mame – ona je architektka, takže sme si to tak v rodine podelili. Okrem toho moje pisateľské vlohy možno pochádzajú aj od starkej. Písala si denníky od trinástich rokov prakticky až do svojej smrti. Dostala som od nej veľký kufor plný zápisníkov. Starká veľmi pekne písala a mala pocit, že by som raz z nich mohla niečo vytvoriť. Ešte som sa všetkými neprelúskala. Pochádzala z Banskej Štiavnice, vydala sa za farára, ktorého v päťdesiatych rokoch zavreli komunisti, mali spolu päť detí, takže nemala ľahký život. Ešte síce neviem, ako jej príbeh spracujem, ale je to taký môj záväzok, že niečo musím vytvoriť. Minimálne knihu pre našu rodinu.