Päť tipov, ako prežiť odchod detí z domu

Pani Lívia má 53 rokov. Obidve jej deti už končia vysokú školu. Keď syn odišiel za štúdiom do Česka a dcéra do Bratislavy, nebolo jej veru všetko jedno. „Doma ostalo prázdno, ticho a smutno. Zrazu som nemala pre koho variť, o koho sa starať, s kým riešiť problémy a deliť sa o zážitky,“ začína svoje rozprávanie Lívia.

Deti chodili domov každé dva, tri týždne, niekedy raz za mesiac a smútok Lívie sa prehlboval, často okrem osamelosti pociťovala priam úzkosť. Napriek tomu, že doma ostala s manželom, nedokázala túto krízu ľahko prekonať. „Po tridsaťročnom manželstve už vzťah s mužom nie je taký živý, každý sa venuje svojim záujmom.“

A to je kameň úrazu. Podobne ako pani Lívia sú na tom aj iné ženy. Podľa psychiatričky Denisy Mészárosovej je to spôsobené tým, že si v priebehu manželstva prestali uvedomovať, že sú nielen matkami, ale aj partnerkami. „Do rodinného vzťahu najskôr vstupujeme dvaja, príde tretí, štvrtý, a zase končíme dvaja,“ pripomína.

„Ak zabudnú ženy budovať a utužovať partnerský vzťah, partnera prehliadajú a uprednostňujú deti v celej etape rodičovstva, tak je viac ako isté, že keď deti odídu z domu, ostanú osamelé.“

Muži sú bez ujmy

Naopak, muži odchod detí vnímajú rozdielne, dokonca by sme mohli povedať, že triezvejšie. Uvedomujú si, že ich rodičovská rola je dočasná a že ich ratolesti sa jednoducho od istého veku dokážu o seba postarať samy. „Nemajú ambície dokazovať si rodičovskú dôležitosť na tom, že vychovávajú závislých a nesamostatných ľudí, ktorí sa v prípade aj najmenších problémov obracajú na rodiča,“ hovorí Mészárosová.

Lívia takisto pripúšťa, že odchod detí u manžela vyvolal maximálnu pohodu a spokojnosť. „Trávil voľný čas na gauči pri televízore, nik ho neotravoval s domácimi úlohami a inými povinnosťami, a to mu veľmi vyhovovalo.“ Lívia naopak na deti často myslela, denne s nimi komunikovala cez internet, zaujímala sa, čo robia, ale zároveň sa o ne aj bála, lebo žili vo veľkých mestách.

„Uvedomovala som si, že môj strach a obavy sú spôsobené tým, že som sa v ich detstve na ne veľmi upla,“ vysvetľuje. „Ale na druhej strane som sa neobávala, že by na vysokej škole zabudli na dobrú výchovu, tým, ako som ich vychovala, som si bola istá.“

Dôvera, že dieťa robí správne rozhodnutia, je podľa psychiatričky veľmi dôležitá. „Je to najväčšia odmena a prejav lásky. Každý potrebuje voľnosť a zasahovať do života dospelého človeka je istým spôsobom manipulácia,“ upozorňuje Mészárosová. „Matka môže vyjadriť svoj názor, hovoriť o tom, čo si myslí, ale nie, ako to má byť a ako to je správne.“

Nepripravené matky

Keď matka až príliš rieši svoje dospelé dieťa, ktoré odišlo z domu, môže to mať naň negatívny vplyv. Buď dieťa z takéhoto vzťahu uteká a začne sa matke vyhýbať – ozýva sa čo najmenej, rieši svoje problémy samostatne a matku nepúšťa do svojho súkromia.

V opačnom prípade dieťa ešte viac priľne k matke. „Pozornosť a prehnanú starostlivosť si užíva a matku tým utvrdzuje v jej prepotrebnosti. A potom sú aj prípady, keď dieťa starostlivosť matky dusí, obťažuje, ale nedokáže sa z jej vplyvu vymaniť, lebo má strach, že jej ublíži,“ dodáva psychiatrička.

Mnohé matky svoje správanie ospravedlňujú tým, že ich dieťa ešte nie je pripravené na samostatný život. No skutočnosť je taká, že matka si často neverí, že svojho potomka na samostatný život správne pripravila. „Ak dieťa nenecháme ísť, tak pripravené nebude nikdy,“ pripomína Mészárosová.

„To je akoby sme chceli, aby naše dieťa vedelo samo jesť, ale stále by sme ho kŕmili a nikdy mu do ruky nedali lyžicu.“ Zdravý vzťah dieťaťa a matky sa v takýchto prípadoch výrazne narúša. U Lívie sa to našťastie nestalo. „Nemám pocit, že by sa mi vzťah s deťmi zmenil. Už som sa zmierila s pocitom, že po skončení školy sa domov nevrátia. Beriem ich ako dospelých ľudí, ktorí si riadia svoj život sami.“

Matka, žena a partnerka

Zmierenie s novou situáciou, akým už prešla aj pani Lívia, je pre matku veľmi dôležité. Určite nie je dobré nahovárať si, že žena odchodom dieťaťa ako matka skončila, že už nie je potrebná. „Mala by si uvedomiť dočasnosť svojej materskej roly a pochopiť, že dieťa sa musí osamostatniť, aby bol z neho silný a samostatný jedinec,“ radí Mészárosová.

„Žena aj napriek tomu, že je matkou, by mala byť v prvom rade partnerkou, mať záujmy a ambície, ciele a potreby. Matka by ich mala pestovať aj v čase, keď je dieťa ešte v „hniezde“, aby v jej živote po odchode dieťaťa z domu nevzniklo citové, priestorové a mentálne vákuum.“

Podobne sa s problémom odchodu detí vyrovnala aj Lívia. Začala sa venovať svojim záľubám – čítala knihy, fotografovala, trávila čas pri ručných prácach. Pre matku dospelých detí však môže byť aj partnerstvo vhodnou oporou v prekonaní smútku a opustenosti. „Pre zdravé partnerstvo by odchod detí z domu mal byť vítaným impulzom s možnosťou ďalšieho rozvíjania vzťahu v novej partnerskej etape,“ uzatvára psychiatrička.

Lívia u partnera pochopenie nenašla, no napriek tomu sa jej podarilo krízu prekonať. Aj keď si ešte úplne nezvykla, že jej deti sú väčšinu roka mimo domu, zvláda to už výrazne lepšie ako predtým a viac sa teší na chvíle, keď prídu. „A, samozrejme, už sa neviem dočkať, keď budem starou mamou,“ dodáva s úsmevom.

5 tipov, ako sa vyrovnať s odchodom dieťaťa

Kanaďanka Kelly Rossiter má dve dospelé deti a sama si prešla tým, čo trápi väčšinu matiek v jej veku. Na stránke parentables.howstuffworks.com ponúka päť tipov, ako prežiť odchod dieťaťa na univerzitu.

1. Dajte im priestor. Volať dospelému dieťaťu trikrát za deň skutočne nie je zdravé. Dospelí študenti potrebujú súkromie a nechcú mať rodiča na telefóne, ktorý bude kontrolovať každý ich krok. Pokiaľ sa nevyskytla mimoriadna situácia, ktorú treba riešiť, zavolať dieťaťu raz za týždeň úplne stačí.

2. Nestrachujte sa. Je viac než pravdepodobné, že vaše dieťa na vysokej škole vymetá večierky, trávi pomerne veľa času s kamarátmi v krčme, na diskotékach a pred polnocou zaspáva len výnimočne. To je jednoducho študentský život. Čím skôr sa s tým zmierite, tým lepšie. Musíte veriť, že na vašu slušnú výchovu nezabudne. A ruku na srdce, neprešli ste si tým istým na vysokej aj vy?

3. Nestresujte sa, ak sa dieťaťu cnie po domove. U nováčikov na vysokej škole je to v prvých týždňoch bežné. Ako stredoškoláci boli zvyknutí, že keď sa vyskytol problém, prišli domov a rodičia pomohli. Nechajte vaše dieťa, nech si so starosťami poradí samo. Verte, že neskôr vám bude za to vďačné.

4. Zamestnajte sa. Konečne prišiel čas na vaše koníčky. Zrealizujte plány, ktoré ste pre povinnosti okolo domácnosti odkladali. Vyrazte si von s dávnymi priateľmi, alebo si urobte romantický večer s manželom. Alebo čo takto začať športovať? Sedenie doma a umáranie sa strachom o vášho potomka z vás urobí blázna.

5. Zvyknite si. Váš najbližší život bude skôr bez detí ako s nimi. Nečakajte, že po vysokej škole sa vrátia späť. A zrejme by ste ich do staroby na krku ani nechceli mať. To, že vaše dieťa opustilo domov, je prirodzený jav, čoskoro to nebudete považovať za problém.