Letícia Tandlmajerová: Staroba pre mňa neexistuje

Na svoj vek ste v neuveriteľne dobrej kondícii. Kedy ste začali športovať?

Odmalička som sa veľa hýbala. V lete som ako dieťa pobehovala po záhrade. S otcom sme chodievali na prechádzky k Váhu, kde som sa naučila aj plávať. Práve tam som objavila šport, ktorý som si zamilovala ako prvý – korčuľovanie. Umelé klzisko vtedy v Hlohovci, kde som vyrastala, nebolo, ale zimy boli tuhé, takže sme chodili so súrodencami na prírodný ľad. Otec vždy najprv po ňom poskákal, aby zistil, či je bezpečný, postavil nás do stredu ľadovej plochy – a bolo. Išli sme tak, ako sme vedeli, po zadku, štvornožky... Tak som sa naučila korčuľovať.

Ako dlho vás to bavilo?

Korčuľovanie ma držalo aj v dospelom veku. Keď boli moje dcéry malé, chodila som s nimi na zimný štadión Ondreja Nepelu do Bratislavy.Mojím veľkým vzorom bola nórska krasokorčuliarka Sonja Henie. Sledovala som jej úspechy v novinách, časopisoch a veľmi som sa chcela na ňu podobať. Napokon som sa sama od seba naučila rôzne krasokorčuliarske kúsky, ktoré som predvádzala ľuďom v Hlohovci. Medzi miestnymi som bola najlepšia korčuliarka.

Momentálne pravidelne behávate a posilňujete. S týmito športmi ste začali až v seniorskom veku. Prečo nie skôr?

Keď som prišla prvýkrát do fitnescentra Štefana Halása, mala som sedemdesiat. Z jednoduchého dôvodu. Predtým u nás v meste žiadne fitnesko nebolo. Halás bol niekoľkonásobný majster Slovenska v kulturistike, má dlhoročné skúsenosti s posilňovaním. Je o niečo mladší odo mňa, ale výborne sme si sadli. Povedala som mu, že by som si chcela udržať postavu a on na to, že dobre, ak budem dodržiavať jeho pokyny, tak nie je dôvod, aby sme sa nedopracovali k dobrým výsledkom. A tak aj bolo. Počúvla som ho na slovo, robila som všetko, tak ako mi poradil a postava sa mi krásne vyformovala. V sedemdesiatke som bežne zdvíhala aj sto kilogramov. Dnes posilňujem radšej s ľahkými činkami, ale stále ma to baví.

Takže začať s fitnesom v sedemdesiatke nie je podľa vás neskoro?

Prosím vás, čo je to sedemdesiatka? Veď to nič nie je.

A aké boli vaše bežecké začiatky?

Bola som už v dôchodku, keď som si začala všímať správy o seniorských bežeckých pretekoch. Povedala som si, že by bolo pre mňa zaujímavé zúčastniť sa na nich a predstavte si, hneď som začala vyhrávať. To ma povzbudilo k ďalšiemu behu. Vyhrávam dodnes, hoci som vždy vo svojej kategórii najstaršia. Možno je to aj tým, že my seniori máme pred mladšími bežcami jednu výhodu. Môžeme štartovať postojačky, nemusíme sa odrážať z kľaku, na čo som vždy bola úplný antitalent. Keď môžem len tak vybehnúť, je to pre mňa lepšie, bežím ako raketa.

Ako často behávate?

Štyrikrát do týždňa a trikrát do týždňa posilňujem. Do osemdesiatpäťky som denne behala aj posilňovala, ale to už je na mňa priveľa.

Stále máte neuveriteľne veľa energie. Vždy ste boli taká temperamentná?

Odjakživa, ale v mladosti som sa nemohla tak prirodzene prejavovať ako teraz. Bola úplne iná doba, ako mladé dievča som stále počúvala, čo sa smie a čo nesmie. Vtedy sa nepatrilo ani nahlas zasmiať. Keď som si zapískala, tak mi mama vravela, že panenka Mária plače. Z dievčat sa vtedy bežne vychovávali otrokyne pre mužov. Musela som ovládať všetky ručné práce – varenie, pletenie, háčkovanie. Len čo som niečo dokončila, už mi mama dala ďalšiu prácu. Takže som vôbec nemala voľný čas. Kontakt s chlapcami, to by bolo niečo neslýchané! Keby som neskôr nezískala prácu vo fotografickom ateliéri, tak by som sa možno ani nevydala. Bola by zo mňa zatrpknutá stará dievka.

Fotografovanie a maľovanie sú okrem športu vaše najväčšie záľuby. Ako ste sa k nim dostali?

Mám veľmi bujnú fantáziu a vždy som potrebovala možnosť, ako ju tvorivo prejaviť. A tak som začala maľovať. V škole som kreslila najlepšie z triedy, ale aj tak sa mi občas ušla z výtvarnej päťka. Nikdy sa mi totiž nechcelo kresliť to, čo mi iní nakázali. S učiteľmi som sa vždy nezhodla, ale nezazlievali mi to. Priali môjmu talentu. Vraveli, že by som mala ísť študovať na umeleckú školu do Drážďan. Otec mi na to vybavil potrebné formality, ale napokon z toho nič nebolo. Blížil sa koniec druhej svetovej vojny a Drážďany ostali kompletne zbombardované. Z mojich maliarskych plánov zišlo, tak som sa vyučila za fotografku. Ale aj toto umenie na chytilo. Bavilo ma robiť živé neštylizované portréty. V Hlohovci vtedy pracovalo v miestnej fabrike veľa mladých dievčat. Keď som objavila nejakú, ktorá bola fotogenická, tak som ju doslova prenasledovala.

Zdá sa, že vždy ste si vedeli nájsť niečo, čo vás v živote bavilo.

Podľa mňa je to veľmi dôležité. Každý človek je iný, má iný potenciál a ten potrebuje rozvíjať. Keď to nedokáže, nikdy nebude mať úspech a nebude šťastný. Človek by mal ísť za šťastím.

Mali ste šťastie aj vo vzťahoch s mužmi?

To sa nedá povedať. Som dvakrát rozvedená. Možno práve preto, že som vždy považovala za potrebné žiť podľa seba. Pritom partnerstvo s mužom bolo pre mňa dôležité. Už len preto, že som veľmi sexuálne založená. Samotná biologická stránka sexu však pre mňa nie je najpodstatnejšia. Dôležitá je erotika a láska, bez nej vzťahy s mužmi nemajú hodnotu.

Sú muži pre vás motiváciou, napríklad v tom, ako príkladne sa o seba staráte?

Kdeže, to si vyhoďte z hlavy! Robím to len pre seba.

Máte pre nás nejaké zaručené skrášľovacie tipy?

Dôležité je spať pre polnocou, vtedy má spánok najväčšiu kvalitu. Ja chodím do postele okolo deviatej a vstávam o štvrtej. Každé ráno sa v kúpeľni celá vymasírujem. Najprv mydlom v sprche, potom krémom. Tridsaťkrát si masírujem brucho, aby som predišla problémom s hrubým črevom, potom si vymasírujem prsia, aby mi neovisli a tricepsy, aby som na nich nemala pelikány (smiech). Rovnako dôležité je masírovať všetky miesta na tele, ktoré majú tendenciu vekom ochabovať. A cvičiť strečing, aby ste s pribúdajúcim vekom nerástli do zeme. Na povzbudenie krvného obehu v nohách si dávam do vane lavór so studenou vodou. Postavím sa doň, nohy opláchnem, a potom dvíham kolená k hrudi, aby sa dobre prekrvili. Okrem toho hľadám rôzne dobré tipy v ženských časopisoch. Rada sa nechám inšpirovať. Dôležité je starať sa o seba pravidelne. Keď niekto vyskúša nejakú skrášľovaciu procedúru len raz, a potom sa znovu zanedbá, nemôže sa čudovať, že nemá výsledky. Niektoré zlepšenia si vyžadujú roky. Ale keď vytrváte, zaručene jedného dňa prídu.

Dávate si pozor na stravu? Čo rada jete?

Najdôležitejšie sú pre mňa cesnak a cibuľa. Jem ich denne. Potom surová zelenina a ovsené vločky, aby som mala dostatok vlákniny. Je to tá najlepšia prevencia proti zápche a rakovine hrubého čreva. Na chleba so syrom si zvyknem sypať pomleté ľanové semienka, ktoré obsahujú dôležité omega 3 mastné kyseliny.

Ako vnímate proces starnutia?

Staroba pre mňa neexistuje. Toto slovo som si vyškrtla zo slovníka. Podľa mňa je starnutie výbornou príležitosťou na udržiavanie mladosti. Raz sa ma v jednej talk show opýtal nejaký pán, na čo je dobré dožiť sa vysokého veku. Neviem, čo to bolo za človeka, ale jedno viem iste – určite si neváži život. Pritom žiť je také úžasné! Stále mám túžby, snívam ako dvadsaťročná. Prečo by som tak nemohla aj žiť? Lákajú ma nové veci. Nedávno som chodila na angličtinu. Mala som výborného učiteľa. Keďže vedel, že nemám vysoký dôchodok, učil ma zadarmo. Neplatím ani za fitnescentrum. Tam ma totiž považujú za maskota. Aspoň mi ostanú peniaze na nákup farieb.

Stále maľujete?

Maľujem šatky, dáždniky. Dokonca som mala v Hlohovci výstavu. Niečo zo svojich výtvorov aj predám, ale tie najobľúbenejšie nie sú na predaj. Majú pre mňa hodnotu, ktorá sa nedá vyčísliť peniazmi.

Bojíte sa smrti?

Viem, že raz príde koniec. Všetko sa musí niekedy skončiť. Nie je však jedno, akým spôsobom.

Letícia Tandlmajerová (93) je niekoľkonásobnou víťazkou rôznych seniorských atletických súťaží. V roku 1997 na Majstrovstvách Slovenska zabehla sto metrov za 23,9 sekundy, s týmto výkonom sa dostala na zoznam slovenských rekordov veteránov. Od detstva rekreačne športovala. Korčuľovala, hrala tenis, plávala, člnkovala sa. Pravidelne behávať začala v dôchodku, posilňovaniu sa venuje od sedemdesiatky. Počas života vystriedala viac zamestnaní. Pracovala ako fotografka, filmová laborantka aj robotníčka v továrni na výrobu nábytku. Jej koníčkom je maľovanie. Je dvakrát rozvedená, má tri dcéry.