Simona Martausová: Spievam o veciach, ktoré žijem

V rádiách hrajú váš singel Normálny život. Ako by ste charakterizovali seba a svoju hudbu?

Som normálna baba, niekedy možno viac uletená, ktorá má rada hudbu, kávu a egreše. Moja tvorba je to, čo cítim, a väčšina mojich pesničiek, ak nie všetky, sú výpovede toho, čo nedokážem povedať slovami. Po hudobnej stránke je tam niečo z folku, blues. S chalanmi z kapely sme to nazvali hudbou, ktorá sa nám páči.

Odkedy spievate?

Skladať si pesničky a serióznejšie sa venovať spevu som začala až na vysokej škole. Ale spievam odmalička.

Talent ste zdedili po rodičoch?

Ja to tak vždy hovorím, že talent mám od Pána Boha, lebo v našej rodine nepoznám nikoho, kto by sa venoval hudbe, akurát pradedko hral na base. To som počula a videla na fotkách.

Váš prvý impulz, ktorý vás posunul v hudbe, bola asi výhra v Gospeltalente...

Áno, dovtedy som si skladala pesničky len tak pre seba. Spievala som spolužiakom alebo doma v kuchyni rodičom. Po súťaži sa to trošku viac rozbehlo, mala som prvý koncert.

Dopadol podľa vašich predstáv?

Pamätám si, že som mala veľkú trému. Keďže som nemala žiadne skúsenosti, keď som vyšla na pódium, nevedela som ani, čo sú odposluchy, a tak ma poriadne nenazvučili. Nepovedala som totiž zvukárovi, že mi má pridať zvuk, lebo som si myslela, že keď sa ja nepočujem, je to v poriadku (smiech). Ale odhliadnuc od týchto drobností, bola som veľmi šťastná, že môžem konečne verejne ľuďom predstaviť moje pesničky.

A potom prišiel prvý album...

Po Gospeltalente som začala viac koncertovať, najmä na kresťanských festivaloch, ale aj doma v Považskej Bystrici. Potom prišla ponuka od vydavateľstva Lux nahrať album. A vyšlo moje prvé CD Vyzliecť si človeka. Nahrala som aj videoklip k piesni Sama, ktorá vyšla na albume.

Ďalším zlomom bolo zrejme stretnutie s manažérom Jozefom Šebom. Objavil vás sám?

Keď som vyhrala konkurz do divadla a začala sa drina so skúškami, uvedomila som si, že chcem stále aj spievať. Rozhodla som sa napísať Jožkovi e-mail, hoci som ho osobne nepoznala, vedela som len, že robí manažéra Janke Kirschnerovej. Páčilo sa mi, že z nej neurobil mediálnu hviezdu, nie je pretriasaná v bulvároch, ale skôr ju vedie takou slušnou cestou. Na moje veľké prekvapenie Jožko zareagoval a dohodli sme si stretnutie. Keď som naň prišla, chcel, aby som niečo zaspievala. Tak som zobrala do ruky gitaru a spievala, a to ho možno presvedčilo, že to so mnou skúsi.

A začal sa pripravovať nový album...

Najskôr sme si povedali, že skúsime nahrať demo. Stretli sme sa s kapelou, ktorú Jožko dal dokopy – sú v nej Igor Sabo, Martin Zajko, Pišta Lengyel a Martin Gašpar, všetko perfektní chalani – a začali sme skúšať. Za poobedie sme nahrali šesť pesničiek a podľa Jožka to bol hudobný zázrak. Chalani sa hneď na prvýkrát chytali na hudbu. Niektoré veci som zložila za pochodu. Dokonca na albume sú tri pesničky, ktoré sú nahrané priamo ako demá zo skúšky na nespevácky mikrofón. Ostal tam aj Jožkov hlas, ako kričí na nášho zvukára: „Maťkooo, točíme!“ Chalanom sa to zdalo v pohode, tak sme to už nemenili. Jožko si ešte vymyslel, že by tam chcel trubku, a tak prišiel Ďurko Bartoš, potom nám niečo nahral aj Miško Šimko na akordeón a Erich „Boboš“ Procházka na ústnu harmoniku. Za 25 dní bol na svete nový album. Veľmi ústretovo sa k nám zachoval Slovenský rozhlas, ktorý nasadil ako prvý do vysielania náš singel Normálny život.

Prečo práve Normálny život?

Keď sme premýšľali, čo vyberieme ako singel, Jožko oslovil Petra Lipu, aby nám poradil. A on, napriek tomu, že je džezový spevák, vybral práve Normálny život. Nevedeli sme, ako to prijmú ľudia, keďže v tej piesni spievam o svete, ktorý je pravým opakom dneška. No skúsili sme to. Slovenský rozhlas to pustil, neskôr na naše prekvapenie zareagovali aj Rádio Viva, Rádio Kiss a Rádio Max.

Na albume je ako bonus vianočná pesnička. Prečo uprostred horúceho leta?

To je taký fór. Nie je to typická vianočná pesnička, keby sme ju vydali na Vianoce, napríklad ako samostatný singel, nikto by ju nehral. Tak sme ju zaradili ako bonus v lete na schladenie (smiech).

Momentálne ste aj spievajúcou herečkou v Radošinskom naivnom divadle. Čo vás priviedlo k tomu, aby ste si vybrali práve túto divadelnú pôdu?

Radošincov poznám odmalička. Mám rada autorské hry pána Štepku, lebo majú myšlienku, dušu a ľudskosť. V predstavení Poloblačno hrám dedinské dievčatko Aničku, čo je vedľajšia postava, a vediem tam taký skôr ľúbostný príbeh. Anička sa v skutočnosti podobá mame pána Štepku a v závere hry porodí syna Ivana, čo je podľa skutočného príbehu vlastne pán Štepka. Anička v hre hrá aj na gitaru a na bendžo, takže je v tom aj hudba.

Zaujalo ma, že si hudbu aj texty píšete sama. Nie sú to totiž také tuctové, otrepané frázy. Vraj najradšej tvoríte v prírode...

Príroda je skôr prostredie, kde prichádza inšpirácia, a potom mám ešte jedno také miesto. Rada tvorím doma v kuchyni. Možno keď sa najem, tak mi lepšie páli (smiech). Väčšinou spievam o veciach, ktoré sama prežijem, veľa pesničiek je aj o chlapcoch, niektoré sú pre kamarátov či ako darček pre niekoho. Alebo keď neviem, čo so sebou, tak tvorím (smiech).

Asi najviac sa dotknú mladej duše. Je vaším zámerom odkázať niečo mladej generácii?

V momente, keď tvorím, nezamýšľam sa nad tým, že chcem piesňou niečo povedať. Iné je to na koncerte, to už je druhotné podanie. A keď sa niekto v tých slovách nájde, je to potešujúce.

Je príjemné zistiť, že ešte stále existujú v mladej generácii stvorenia ako vy. Nemali ste problém zaradiť sa? Predsa len, dnešný svet nie je vždy úprimný.

Je samozrejmé, že prídu aj smutné a bolestivé chvíľky, ale aj to je na niečo dobré. A keď ich prežívam, uvedomujem si, že to nie je len fráza. Zlé veci ma dokážu posilniť a naučiť vnímať život inak. Vážiť si napríklad maličkosti. Ale nezdá sa mi, že by som sa nevedela zaradiť. Asi mám šťastie na ľudí, ktorí svet vnímajú podobne ako ja, takže v tom nie som sama.

Často spievate o láske a vzťahoch. Máte priateľa?

Nepoviem!

A čo je podľa vás základom dobre fungujúceho vzťahu?

Nie som v tom odborník, ale podľa mňa je dôležité byť tolerantný voči druhému. A zároveň by si mal človek naplno uvedomovať, do čoho ide, spoznať sa už predtým, zistiť, aký ten druhý je. Pretože človek sa ťažko zmení počas vzťahu. A vzájomne si dôverovať a nechať tomu druhému slobodu.

Túžite mať rodinu?

Áno. Najskôr som chcela mať dve deti, potom som začala uvažovať, že by som pokojne zvládla aj sedem (smiech). Uvidíme, čo príde a ako budem vládať...

Ste zástankyňou novodobého trendu – najskôr kariéra, potom rodina?

Je pravda, že teraz by som si nevedela predstaviť mať rodinu, aj keď vek na to mám. Moja sestra mala v mojom veku už dve deti. No ja sa na to akosi ešte necítim. Ale keď príde potreba mať rodinu, asi mi v tom kariéra nebude brániť. Rodina je pre mňa dôležitejšia, viac ako kariéra.

Viem, že je to pár týždňoch po vydaní nového CD skoro, ale chystáte ďalší album?

Piesní mám síce dosť, už ich pomaly aj začínam zabúdať, ale zatiaľ stále žijem aktuálnym CD. Takže netuším, kedy bude ďalší album.

Kde vás najbližšie uvidíme spievať?

Najbližšie ma čakajú koncerty v Čičmanoch a vo Vsetíne. Prvý bude 21. augusta, druhý deň po tom v rámci festivalu United. A 23. septembra sme pozvaní do programu Adely Banášovej v Slovenskom národnom divadle. Ďalšie koncerty sú avizované aj na mojom webe.

Simona Martausová (25) sa narodila v Považskej Bystrici, kde navštevovala aj Strednú priemyselnú školu. Po maturite pokračovala na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Tesne po skončení školy viedla divadielko v materskej škole a na ZUŠ. Neskôr vyhrala konkurz v Radošinskom naivnom divadle do hry Polooblačno. Spevu sa profesionálne začala venovať po výhre v Gospeltalente v roku 2009. O tri roky neskôr vydala svoje prvé CD Vyzliecť si človeka. V júni tohto roku jej vyšiel druhý album Dobrý deň, to som ja. Simona žije v Bratislave, má staršiu sestru Soňu.