Katarína Janečková: Najnovším trendom vo svete umelcov je šport

Ako sa dostane maliarka k extrémnemu vodnému športu? Nie je to trochu nezvyčajná kombinácia?

Máte pravdu, je. Maľovať som začala tesne pred strednou školou. Rodičia sa ma spýtali, či by som sa nechcela venovať umeniu. Ich otázka ma prekvapila, nevedela som, že si môžem dovoliť študovať maľbu. Talent máme v rodine, najmä z ocinovej strany, ale dosiaľ sa nikto u nás doma nevenoval umeniu na profesionálnej úrovni. Takže som na sebe začala makať. Na ŠUP-ke sa mi otvoril celý umelecký svet, to mi celkom zmenilo život. Nikto asi odo mňa nečakal veľké športové počiny, aj keď som k pohybu bola vedená odmalička. Rodičia sa zoznámili ako horolezci a tatino mal športový obchod, preto sme vždy veľa športovali. Potom som sa skamarátila s partiou ľudí, ktorí sa venujú rôznym extrémnym aktivitám, ako sú skydiving či wakeboarding. Niekoľko rokov som obchádzala Zlaté piesky s tým, že by to nebolo nič pre mňa a nezvládla by som to. Paradoxne, až keď som sa rozišla s priateľom, ktorý sa venoval wakeboardingu, rozhodla som sa, že to predsa len skúsim a zapáčilo sa mi to.

Čiže zrejme nie ste typ umelca, ktorý by bol celé dni utiahnutý niekde v ateliéri...

Je pravda, že niekedy som v ňom skutočne zavretá od nevidím do nevidím. Ale na druhej strane, som dobrodružná povaha, rada skúšam všetko možné. Až sa bojím skúsiť niečo ďalšie, aby ma to nezačalo baviť (smiech). Veľa mojich spolužiakov cvičí jogu, posilňuje, jazdí na in-linoch. Takže najnovším trendom vo svete umelcov je šport. Prestávky v maľovaní, keď sa venujem wakeboardingu, mi veľmi prospievajú. V lete si vždy odpočiniem, až ma napokon úplne svrbia ruky, ako by som maľovala.

Wakeboarding by sme mohli voľne preložiť ako snoubordovanie na vode, pričom na špeciálnej doske sa robia rôzne triky, výskoky a saltá. Aký je to pocit, keď „lietate“ na doske?

Je to perfektný pocit, pri niektorých trikoch dokonca ani neviem, kde sa nachádzam, mám zavreté oči. Najmä keď skúšam nový kúsok, všetci na mňa z brehu kričia, aby som nepúšťala lano, ale ja vtedy vo vzduchu často vôbec netuším, čo robím. Najhoršie je, keď sa zrazu počas jazdy začnem zamýšľať nad tým, ako je možné, že vyletím do vzduchu? Vtedy zažijem najväčšie pády. Saltá musím mať zautomatizované, záleží hlavne na tréningu, potrebujem si ich „odpadať“. Hovorí sa „no pain, no gain“, teda že bez bolesti nie sú výsledky. Zažila som už nejaké modriny, aj krátkodobé výpadky pamäti. Ale skutočne najväčšiu krízu som mala na majstrovstvách sveta v Abú Zabí. Vlek, ale vlastne úplne všetko tam bolo iné, ako som zvyknutá, takže prvý deň sa mi vôbec nedarilo. Pri jednom triku som si nešťastne buchla kolenami do brady a vybila si dva spodné zuby. A potom som si zase niečo roztrhla, až som si vravela, že končím s wakeboardingom, že asi to nie je nič pre mňa. Ale o päť minút som na to už zabudla (smiech).

A napokon ste preteky vyhrali a stali sa majsterkou sveta.

Podarilo sa mi cez to všetko nejako dostať a nakoniec preteky dopadli dobre. Ale boli pre mňa asi najnáročnejšie.

Je pri tomto športe miesto pre strach?

Keď som s wakeboardom začínala pred štyrmi rokmi, nebála som sa, asi preto, že som ešte nemala predstavu, čo všetko by sa mi mohlo pri tomto športe stať. A hlavne, keď človek s niečím začína, teda aspoň u mňa je to tak, ide do toho úplne bezhlavo. Teraz som už predsa len o čosi staršia a trikrát si rozmyslím, čo budem robiť. Aj keď vždy sa snažím premôcť a trénovať nové veci. Chalani mi vždy povedia, že to nebolí, v pohode, vyskúšaj to! Ale v skutočnosti to bolí (smiech).

Pomerne odvážne sú aj vaše maľby, venujete sa prevažne aktom. Nepresviedčali vás doma, aby ste si zvolili radšej iný motív?

Jasné, že áno. Myslím si, že rodičia sú na mňa veľmi pyšní a vždy boli, podporovali ma, nikdy ma do ničoho netlačili a nechávali veci na mne. Aj keď s tatinom sme mali mnohohodinové nočné aj denné debaty o tom, prečo som si zvolila takýto druh maľby, či sa nad tým predsa len nechcem zamyslieť a maľovať niečo iné. Bral to z takého otcovského hľadiska, chcel ma chrániť, bál sa, že si to niekto zle vysvetlí. Dlho sme sa takto doťahovali, až napokon uznal, že asi viem, čo robím. Je pravda, že pred pár rokmi boli moje obrazy dosť „hardcore“, až sa čudujem, že moji rodičia to brali v pohode. Moje dnešné diela sú oveľa jemnejšie, aspoň mne sa zdá.

Ako ste dospeli k tejto tematike?

V prvom ročníku na ŠUP-ke som mala pätnásť a zrazu som si mala vybrať, čo budem maľovať, aké veľké témy si zvolím. Začínala som pomerne nevinne, maľovala som lásku, priateľa... Ale už vtedy sa tam zjavovalo telesno a figurálnosť. Postupne som začala objavovať rôzne stránky sexuality, zaujalo ma, čo všetko ľudia zverejňujú na internete, preto som svoju tvorbu poňala ako sociologickú štúdiu. Neskôr sa v nej začali vyskytovať aj osobné vplyvy, napríklad keď som začala chodiť na thajský box, na obrazoch sa objavili boxerské rukavice. Zrazu sa moje diela premenili na akýsi denník, prelínali sa s mojím životom, hovorili o tom, čo práve robím a čo ma zaujíma. Potom je zaujímavé, keď sa môžem prostredníctvom svojich obrazov vracať k minulosti.

Ešte sa nikto z vašich blízkych nesťažoval, že sa našiel na obraze?

Nie, skôr tatinovi sa pochopiteľne sem-tam nepozdávalo, prečo sa niektoré dievčatá podobajú na mňa. Je to preto, že svoje črty mám napozerané, maľujem ich zrejme automaticky. Potom vždy spravím z dievčiny radšej blondínu. Čo sa týka mojich známych, väčšinou ich oboznámim s tým, keď ich maľujem. Vedia, že sú moji blízki a nemajú veľmi na výber (smiech).

Nemáte pocit, že dnes je nahých žien dosť v iných médiách, nebolo by zaujímavejšie zamerať sa napríklad na mužov?

Nerobí mi problém maľovať ich, na mojich skorších dielach sa vyskytujú aj muži, ale viac sa mi pozdáva medveď ako symbol silnejšieho pohlavia. Niektorí mackovia na mojich maľbách sú ochranárski, starajú sa o ženu, alebo môže ísť o malé medvieďatá, ktoré sa s ňou hrajú, skrátka, dotvárajú príbeh. Takže ženy si môžu mužov len domýšľať. Ospravedlňujem sa im za to, možno to ešte v budúcnosti zmením...

Ako dlho trvá, kým namaľujete jedno dielo?

Záleží na mnohých veciach. Sú obrazy, ktoré mám namaľované za pol hodiny, ale tomu predchádza niekedy aj týždeň, počas ktorého maľujem iné diela, premýšľam, až kým nemám presnú predstavu. Potom keď už mám „rozmaľovanú“ ruku, dokážem vytvoriť veľmi svieži obraz aj za krátky čas. Ale sú aj také, na ktorých pracujem celé dni, mám ich rozpracované aj mesiac. Zakryjem ich, aby som ich nevidela, a potom sa k nim vrátim. Neznamená to, že jedny sú lepšie ako druhé, len proces ich tvorby je iný.

Dá sa na Slovensku bez problémov uživiť maľbou?

V tomto smere som ešte optimistická. Určite to nie je úplne jednoduché ako možno v zahraničí, kde majú umelci svojich galeristov, ktorí sa o nich starajú, organizujú im výstavy, zariadia, aby sa o nich hovorilo v médiách a umelec len maľuje. U nás sa musím starať o všetko sama, aj o manažment a marketing. Je to nielen o tvrdej práci, ale aj o šťastí. Chcela by som ísť do zahraničia, zrejme to nebude ľahké, ale verím, že to bude stáť zato.

Do akej krajiny chcete ísť skúsiť šťastie?

Láka ma Amerika. Je tam veľa galérií, inšpiratívneho prostredia a možností. Možno mám teraz nasadené ružové okuliare, ale som ochotná makať a urobiť všetko preto, aby mi to vyšlo. Už dlho som to plánovala a napokon, počas tréningu v Thajsku som sa zoznámila so svojím súčasným priateľom – Američanom, čo by som si mohla pokojne vysvetľovať ako znamenie, že to treba skúsiť. Práve som skončila školu a vrátiť sa môžem vždy. Po lete si asi skúsim zbaliť kufre a uvidíme...

Z tvorby Kataríny Janečkovej (3 fotografie)